Neil Young je stále Young. Aj keď jeho tvár za posledné roky rýchlo starne, má stále ten naliehavý chlapčensky jemný hlas, na gitare hrá stále tým svojím nezameniteľným spôsobom a stále dokáže prekvapovať fanúšikov niečím novým.
Američania majú Boba Dylana, Kanaďania Neila Younga. Kultového pesničkára, ktorý sa objavil na scéne ešte v 60. rokoch, prešiel si rôznymi osobnými aj hudobnými obdobiami a nežije iba z minulosti, hoci by pohodlne mohol. Dokazuje to aj jeho najnovší album s názvom Le Noise.
Sólo pre dvochYoungovi americkí fanúšikovia už mohli počuť nové skladby naživo. Hral ich na jarnom turné. Na pódiu stál sám, ale používal viac akustické než elektrické gitary.
Na albume je to inak, za čo môže iný slávny Kanaďan.
Daniel Lanois je Youngov rovesník, vychytený producent. On bol tým človekom v pozadí, ktorý v štúdiách nasmeroval U2 a Petra Gabriela k ich prelomovým nahrávkam, jeden z mála producentov, ktorí sa stávajú spoluautormi pesničiek.
Trvalo dlho, než sa títo dvaja stretli a pretli. Môže za to aj ich vyťaženosť a v neposlednom rade aj Youngova fixovanosť na nahrávanie výlučne v období splnu mesiaca. S Lanoisom sa zavreli do staromilskej vily a naplno ponorili do hudby.
Nakoniec dali dokopy len osem pesničiek, no takmer každá z nich je skvostom.
Nie je to na prvé počúvanie, ani na každý deň, no zaskočí len tých, ktorí milujú iba Youngove pesničky vyrastajúce z tradičnej americkej hudby, aké mal naposledy na albume Prairie Wind. Pre tých budú dve krehké akustické balady z Le Noise možno primálo.
Ale kto má rád Youngove temné nahrávky z konca 70. rokov alebo z prvej polovice 90. rokov, keď sa stal „otcom“ grungeovej generácie (najmä skupiny Pearl Jam), tomu sa Le Noise určite páčiť bude.
Čiernobiely albumNázov je slovnou hračkou, varovaním pred hlukom (noise) a zároveň hra s výslovnosťou producentovho priezviska.
Lenže pesničky sa s ničím nehrajú. Album začína mohutne znejúcim akordom skreslenej gitary. Keď Young naplno rozohrá starú gitaru Gretsch White Falcon, po chvíli si uvedomíte, že ju počujete vo viacerých vrstvách.
S mrazivými hlbokými basmi, i vo vysokých polohách.
„Nie sú tam žiadne playbacky, ani ďalšie nástroje. Nie je to pridávanie, iba rozširovanie,“ popisuje Daniel Lanois svoj unikátny proces úpravy zvuku.
Dlho ho hľadal, to, čo nakoniec urobil prirovnal k módnym návrhárom, ktorí dokážu z jednej látky urobiť rôzne variácie „Vyzerá to ako úplne iné šaty, ale sú z rovnakého zdroja. Pracoval som iba s tým, čo hral Neil. Vybral som to, zmanipuloval a vložil naspäť.“
Okrem Lanoisa komentujúceho pesničky môžete na serveri YouTube nájsť aj video-verziu celého albumu.
Zavesil ju tam sám Young. Sfilmovať nahrávanie bol jeho nápad, k filmom mal vždy blízko. Nový album silne pripomína jeho soundtrack k Mŕtvemu mužovi režiséra Jima Jarmuscha. Aj tam hral na gitaru sám, síce nie pesničky, ale v podobne ponurej atmosfére a tiež to bolo nakrútené čiernobielo.
Slovo čiernobiely vystihuje aj album Le Noise. Masívne zvuky skreslených gitár striedajú jemnejšie pesničky na španielke, rovnako sedí aj výraz folkmetal, ktorým album popisuje dvojica jeho autorov.
Prelomové rokyJeho rodičia sa rozviedli, keď mal dvanásť, zomierali mu kamaráti a spoluhráči, má postihnuté deti a veľké zdravotné problémy aj sám, no skvelý pesničkár, ktorý bude mať v novembri 65 rokov a ktorému nie je ľahostajný svet, v ktorom žije, ide stále ďalej.
Takýto príbeh by sa dal sfilmovať alebo spísať ako román, Young o ňom spieva. Najosobnejšou, kľúčovou skladbou celého albumu je Hitchhiker. Pochádza ešte zo 70. rokov, otvorene rozpráva v nej o vlastnom rozvode, drogách a nezvládaní rockerského života.
Zdá sa, že okrem experimentovania v Neilovi Youngovi opäť dozrela potreba obzrieť sa za minulosťou. Dokazujú to aj jeho plány na vydanie ďalšieho boxu archívnych nahrávok.
Možno je to zhoda náhod alebo náhoda–nenáhoda. Už dvakrát urobil prelomové albumy na prelomoch dekád.
Le Noise asi nebude tak úspešný ako Rust Never Sleeps (1979) alebo Freedom (1989), ale je to nahrávka, ktorá sa ešte určite bude často skloňovať.
Napísali o albume
Taký intímny a prirodzene znejúci album už Neil Young dlho neurobil. Počuť v ňom len pesničkára, ako sa prediera chaosom spomienok a oživuje svoje lásky a strachy.
Rolling Stone
Možno sa preslávil svojou živelnou gitarou, ale tentoraz nám takmer pošepky ohlasuje apokalypsu. Young už desaťročia sleduje svet, ako sa rúti do pekla.
Pitchfork
Young sa dal udusiť nepresvedčivými zvukovými plochami, okrem dvoch akustických pesničiek, ktoré vynikajú práve tým, že neznejú ako hurikán.
New Musical Express
Možno, že tento album si vyžaduje viac trpezlivosti, ako sú niektorí poslucháči ochotní prejaviť. Ale za svoju námahu dostanú peknú odmenu.
The Guardian
