Strašidelný pochod starcov, žien a detí. Ako tiene kráčajú krajinou. Nevládzu a sú dobití pažbami pušiek. Ďalší hynú od vyčerpanosti a následkom chorôb. Násilnícki sprievodcovia sa z toho perverzne tešia.
Vyzerá to na obraz pochodov smrti z koncentrákov na sklonku vojny. Prekvapenie! Toto je pochod „tých druhých“ Nemcov. Najsilnejšia pasáž románu Kateřiny Tučkovej Vyhnání Gerty Schnirch nie je literárnou fikciou. Vyhnanie nemeckých obyvateľov z Brna pár dní po májovej kapitulácii a ich pochod do Pohořelíc je historickým faktom. Pri pochode umreli tisícky tých, ktorí nemohli odčiniť svoj pôvod prácou na obnove mesta.
V dave vyhnaných je aj Gerta Schnirch. Vyhladovaná sa vlečie s dcérkou v kočiari. V Brne vyrastala ako dcéra nemeckého otca a českej matky. Otca ťažko označiť za obeť. Obdivoval nacizmus a umlčal češtinu vo svojej rodine.
Recenzia
Kateřina Tučková: Vyhnání Gerty Schnirch.
Host Brno.
Gerta s úžasom sleduje výbuch protinemeckej nenávisti bez akéhokoľvek rozlišovania. Mladá, zvyknutá na dvojjazyčnosť a skeptická voči nacistickým bludom sa necíti ako spolupáchateľka vojny. „Ale tohle? Ta vášeň? Němci ven? Všichni Němci?“ Áno, lebo „spravedlnost neexistuje“.
Likvidačný pochod Gerta prežila a prišli aj lepšie časy. Desiatky nemeckých žien s deťmi sa uchytili pri prácach blízko rakúskych hraníc. Miestni nešetria „nadřazenou přezíravostí“.
Okrem nej vnímajú aj malé stopy šľachetnosti. Dejiny priniesli vo svojom kalnom toku ďalšie zmätky. Nenápadne sa spúšťa železná opona, cez ktorú pár žien v tme prechádza za lepšou budúcnosťou.
Komunistický aparátnik to hovorí v románe jasne: „Lidi se jen mstili za vlastní zmařené osudy, nenaplněná přání...“ a zdevastovaná nemecká menšina „musí za každou cenu splynout“. V závere románu sa Gertin príbeh prelieva až do súčasnosti.
Otázky, ktoré tento príbeh otvára, nie sú nové: kolektívna vina, recyklovaná nespravodlivosť vojny a pomsty, malý osud dokaličený veľkými dejinami... Veľkosť víťazov je krehká, hocikedy sa môže zmeniť na úbohosť pomstychtivých. Empatia voči porazeným je hádam tá najťažšia, ale bez nej sa bludný kruh ešte viac zamotá.
Autorka napísala klasický príbeh. Nepokúša postmoderné mixy foriem či nezrozumiteľné časové prestrihy. Rozpráva starým dobrým spôsobom. Napriek tomu má román takmer dokumentárny charakter. Je zrejmé, že spisovateľka sa na knihu poctivo pripravila.
Tučková pochádza z Brna a dokonca absolvovala vlastný nočný pochod s kočiarom z Brna do Pohořelíc. Za takéto opustenie google-sveta si zaslúži uznanie.
Kvalita románového rozprávania je rozdielna. V niektorých fázach príbehu napätie vyprcháva. Dialógy postáv sa zo snahy o autenticitu kde-tu „zvrhnú“ a pôsobia umelo (na spôsob nepodareného filmového dabingu).
Kateřina Tučková svojím debutom Montespaniáda nenadchla. Recenzenti ju ohodnotili ako gýčovú komerciu mladej autorky. Potom prišiel príjemný šok v podobe zrelého a závažného Vyhnání Gerty Schnirch. Dočkáme sa aj v prostredí slovenskej literatúry takéhoto prerodu?
