Vernisáž výstavy Holé baby bola ešte odvážnejšia ako názov či samotné diela. Feministický podtón v nej cítiť môžete, ale nemusíte.
BRATISLAVA. „Bude to pravdepodobne jedna z najkontroverznejších výstav, aká sa na pôde Slovenskej národnej galérie konala,“ hovorila ešte v sobotu jej generálna riaditeľka Alexandra Kusá.
S miernymi obavami sa do koncepcie výstavy Holé baby púšťala aj jej kurátorka Petra Hanáková, keď si na spoluprácu vyberala dve výrazné zástupkyne z radov feministiek Janu Cvikovú a Janu Juráňovú.
K žiadnej cenzúre však nedošlo. V SNG budú až do konca novembra visieť Holé baby. Po utorňajšej vernisáži je istý ešte jeden fakt – ak ju zažil niekto, kto o národnej galérii zmýšľal v rovine konzervatívnej inštitúcie, svoj názor už zrejme definitívne zmenil.
Tlačenica v galérii. Je to možné?
Sila, v tomto prostredí nepochybne odvážneho názvu zabrala a do SNG sa nahrnuli desiatky ľudí. Ako to tá národná galéria s tými babami vlastne myslí? Čo všetko ukáže? Isto mnohí netušili, že okrem diel popredných výtvarníkov by súčasťou otvorenia mohli byť aj živé predlohy.
Energický divadelný happening Holé baby pohrávajúci sa s koncepciou výstavy z feministického pohľadu, ktorý predviedli herečky Štúdia Twiga pri Divadle na Rázcestí, pravdepodobne zodvihol tlak usadlejším náturám.
Nahý muž, ktorý prebehol cez foyer galérie po skončení ich vystúpenia, zrejme zamával aj tlakom organizátorov. On sám však asi narazil na najväčšie prekvapenie – tlačenicu, v ktorej na niekoľko minút beznádejne uviazol.
Celkom schválne meno odvážneho neuvádzame. Prečo by sme aj, keď spomedzi 137 žien, ktorých danosti ukazuje prehliadka, poznáme totožnosť iba jedinej – akejsi Ireny. Aj takto sa dá na výstavu pozerať.
„Ženský akt, klasický aj modernistický, je vo svojej podstate dosť problematický žáner, najmä pre nie celkom férovú distribúciou rolí a pohľadov, ktoré implikuje,“ hovorí Petra Hanáková.
Rozhovory babky s jej pätnásťročnou vnučkou
Diela devätnástich slovenských umelcov, napríklad Rudolfa Filu, Stanislava Filka, Ladislava Gudernu, Cypriána Majerníka, Petra Matejku, Andreja Barčíka, Ľudovíta Fullu či Alexa Mlynárčika, podrobuje náhľadu feministiek. Ich názory sú sprostredkované nápismi priamo pod dielami v podobe rozhovorov babky a jej pätnásťročnej vnučky.
„Dialógy, ktoré vzájomne vedú, odvážne, zaujímavo, spytujú obsahy obrazov, ale vnášajú do výstavy aj teoretické poznámky feminizmu. Postava babky napokon vždy pripomína, že všetky emocionálne väzby, ktoré nás spájajú a ovplyvňujú naše názory, sa odohrávajú v istých zabehnutých štruktúrach,“ hovorí Jana Cviková.
Dúfa, že reakcie na výstavu budú obojsmerne vyhranené, lebo „najhoršia je ľahostajnosť“.
Obdivovať môžu laici aj odborníci
Pozerať sa dá viacerými spôsobmi. Koniec koncov, ako hovorí Hanáková, vystavujúci, aj keď možno proti vlastnej vôli, sú tými najlepšími, ktorí sa na našej výtvarnej scéne objavili.
„Pohľad kunsthistorika aj diváka nepochybuje o tom, akú skvelú prácu autori odviedli. Na druhej strane, prečo situáciu neskomplikovať a nevnímať ich diela aj cez iný filter. Ten, vďaka ktorému je tu žena definovaná výsostne fyzickými vlastnosťami, stáva sa anonymkou, objektom bez individuálnych čŕt,“ dodáva.
Ani tretiu rovinu, a teda obmedzenie sa na prvoplánové vzhliadnutie „holých báb“, Hanáková nezatracuje. Možno si niekto prvýkrát všimne, že tu existuje čosi ako národná galéria.
Kto z koho, aj tak nakoniec vyhrá žena
Americká feministická skupina Guerrilla Girls sa koncom osemdesiatych rokov minulého storočia pýtala, či musia byť ženy nahé, aby sa dostali do Metropolitného múzea v New Yorku. Čísla ukázali, že kým drvivá väčšina aktov stvárňovala ženy, menej ako päť percent žien vystavovalo svoju tvorbu.
V Slovenskej národnej galérii malo od roku 1989 samostatné výstavy len dvanásť žien a 131 mužov.
V jednej z miestností je medzi plátnami zavesené aj rozmerné zrkadlo. Spoľahlivo ukáže, kto a ako sa do neho pozerá.
Je len dobré, že národná galéria sa stala miestom stretávania mnohých ľudí a rozličných názorov.
Jedným zo záverov tejto nevšednej výstavy by však pokojne mohlo byť aj zistenie Petry Hanákovej o množstve „nahotín“ v štátnych inštitúciách, „ktorých je najmä s ohľadom na zbierkové priority socializmu viac, ako by sme očakávali. Príťažlivosť nahej múzy bude asi večná, nepozná ideologické obmedzenia.“
