V Košiciach býva už 46 rokov spisovateľ, publicista, literárny vedec a pedagóg Stanislav Rakús, nedávny laureát prestížnej ceny Anasoft litera.
Je Trnavčan, ale Košice sa stali mestom prítomným v jeho dielach. Vrástlo do neho a najväčšmi do jeho románu Temporálne poznámky či eseje Mesto výhľadu.
Rakús Košice miluje a pozná ich dôverne, pretože si ich poctivo po dňoch i nociach obšliapal ako chodec a cyklista. Bez váhania sa ujíma roly sprievodcu.
Hneď pred nepeknou vlakovou stanicou je pekný a rozľahlý mestský park. Spomedzi stromov sa čoskoro vynorí pôsobivý pseudogotický Jakabov palác, ktorý vyzerá ako z americkej filmovej rozprávky.
„Na tom, ako Košice vyzerajú, má veľkú zásluhu narcizmus Rudolfa Schustera," smeje sa hostiteľ.
„Chcel si postaviť pomník a pri tej príležitosti dal zrekonštruovať námestie a okolité časti."
Najväčší
Košické námestie má raritný šošovkovitý tvar. To však zistíme, až keď ho obídeme, a nie je to krátka prechádzka. Okamžite sa z neho vylúpne nádherný Dóm svätej Alžbety, najväčší kostol na Slovensku. Zmestí sa doň vyše päťtisíc ľudí a námestie jeho pôdorys tiež formuje do tvaru šošovky.
Dóm patrí k posledným gotickým chrámom smerom na východ, ten úplne najvýchodnejší je v Humennom. Sú na ňom ešte zvyšky lešenia, pretože stále prebieha rekonštrukcia. Už od roku 1978.
Sobotné Košice pôsobia nenáhlivo. Znalec mesta je trochu bezradný, lebo jeho potulky boli všelijaké, ale nie kaviarenské. Keďže vyučoval večer a doobeda mohol spať, vyberal sa na dlhé nočné prechádzky, najprv z dôvodu chudnutia, ale potom sa zamiloval do atmosféry nočného mesta.
„Košice v noci nemali dobrú povesť, v uliciach vraj býval kadekto, aj som sa spočiatku bál, ale nikdy sa mi nič nestalo. Tie prechádzky boli veľmi dôležité, z tohto dôvodu mi viac prirástli k srdcu okrajové štvrte ako historické centrum."
Dóm nie je na námestí všetko: je tu Urbanova veža a kaplnka svätého Michala, po dominikánskom kostole druhá najstaršia sakrálna stavebná pamiatka Košíc. Až do 70. rokov 18. storočia bola cintorínskou kaplnkou. „My tu vlastne chodíme po bývalých cintorínoch," hovorí spisovateľ, „v historickom jadre mesta boli až dva cintoríny a v meste ďalších osem."
Sever, juh
„Košický priestor je priam výnimočný, zvláštny dominantným postavením severu a juhu," píše autor v Temporálnych poznámkach. „Tejto orientácii mesta môže konkurovať len silný stred, no pocit západu a východu sa tu stráca. V nijakom inom meste som sa nestretol s tým, aby slová ,juh' a ,sever' mali medzi obyvateľmi takú jednoznačnú orientačnú hodnotu."
Dokonca aj vetry vejú odlišné, na severe ostré a rýchle, na juhu „lahodnejšie" a teplejšie. „Juh je rovina, sever je pahorkový," dopĺňa už živý, nie papierový Rakús. „V literatúre aj mytológii je juh princíp zrodenia a sever smrť, ale nie zlá, skôr logické uzavretie kruhu. Aj ja tak vnímam Košice - ako literárny priestor."
Máraiov postreh
Na severe je Cintorín svätej Rozálie, ktorý potvrdzuje mytologické členenie. Stal sa obľúbeným miestom výletov spisovateľa, keď si zadovážil bicykel. Nachádza sa tu baroková kaplnka svätej Rozálie.
Významný maďarský spisovateľ a esejista Sándor Márai, ktorý sa narodil v Košiciach a prežil v nich aj detstvo, o cintoríne a Košiciach napísal toto: „Prechádzam okolo mohutnej krypty, ponášajúcej sa na mauzóleum, ktorú dala na večnú pamiatku svojho zosnulého manžela postaviť vdova po kvetinárovi. A pri pohľade na toto mauzóleum, obložené sivým mramorom, musím myslieť na to, že Košice boli asi jediným vidieckym mestom v Uhorsku, v ktorom galantné rekvizity, potrebné k životnému spôsobu - kvety - dovoľovali takto zbohatnúť obchodníkovi... Lebo skutočným mestom nie sú iba domy a mestské práva, hasiči a šarhovia, námestia a reklamné stĺpy, nie, skutočným mestom sú spôsoby a zdvorilá ohľaduplnosť, spoločenský život s mnohými kyticami, nežnosťou a vizitkami, ukrytými medzi kvetinami. Preto mohol obchodník s kvetmi zbohatnúť v meste, ktoré bolo mestom naozajstným, preto mu po smrti mohli postaviť takýto nádherný pamätník."
Nájdenie cieľa
Bartuszova socha významného Košičana, maliara Júliusa Jakobyho, budova divadla, Spievajúca fontána, potôčik na námestí (historicky tu bol náhon na mlyn), Žobrákov dom, ktorý si vraj kúpil z nažobraných peňazí, Levočský dom, najstaršia svetská pamiatka.
Prechádzky s Rakúsom pôsobia terapeuticky, nie ako safari po pamiatkach, ale ako činnosť výsostne kultúrna a estetická. Prudké osvietenia z detailov, z kombinácií vôní, farieb a vetra, ktoré sa nadajú uložiť na žiadnu pamäťovú kartu. Toto je zmysel putovania.
A ešte dialóg. S Rakúsom je vždy o čom, je diskutér vášnivý a ústretový. Bavíme sa o jazyku, literatúre, prehreškoch proti slovenčine, dokonca o rape, ktorý ho zaujíma ako nová forma poézie. Jazyk je Rakúsov svet a v jeho dielach sa spája s tým priestorovým, Košicami.
„Rakús patrí medzi novátorov i završovateľov jednej významnej etapy nášho literárneho vývinu, ktorá si nedeklaratívne vytýčila za cieľ nájsť strateného človeka, a trvalo jej to takmer celé polstoročie, kým ho nenašla, napriek tomu, že jej hľadačstvo malo všetky parametre talentovanosti," napísal o autorovi literárny kritik Alexander Halvoník.
Stanislav Rakús však rovnako našiel aj kľúče od mesta, v ktorom žil väčšinu života. „Košice sú panoramatickým priestorom. Mestom výhľadu, perspektívy," píše.
