Dusenie v džezovom hrnci prinieslo lahôdkový vývar

Vydanie jedného z najslávnejších albumov džezovej histórie v luxusnej výbave (2CD spolu s koncertným DVD z Kodane) je lahôdkou i pripomenutím štyridsiateho výročia jeho vydania, ale aj príležitosťou zhodnotiť, prečo je táto nahrávka taká prevratná.

Trubkár Miles Davis, ako renesančná osobnosť s neustálymi víziami, ktorého vášňou bolo „lámanie štýlov", odmietol byť odložený do starého železa džezovej klasiky, kam ho kritici začali nenápadne odsúvať. Naopak, rozhodol sa držať svojho inštinktu a prijať nové výzvy, aby ho hudba neprestala baviť a znova ho začala obohacovať.

Očarenie elektrinou

Záverečné obdobie 60. rokov totiž prinášalo neustále impulzy, ktoré prichádzali z literatúry, výtvarného umenia a rockovej muziky, kde sa na špici pohybovali až fatálne veci oddaní jedinci, experimentujúci nielen s „bránami" svojho vedomia pomocou halucinogénnych prostriedkov, ale aj intuitívnym vynálezcovstvom, týkajúcim sa totálnej elektrifikácie hudby a s ňou spojenými experimentmi.

Rockovým expertom na úlety tohto typu bol určite predčasne zosnulý Jimi Hendrix, ktorého Davis obdivoval a snažil sa s ním prakticky konzultovať svoje perspektívne výboje. Dosť rozhodujúcim však pre neho bolo očarenie elektrickými klávesmi jeho neskoršieho spolupracovníka Joea Zawinula. Ten neskôr napísal pre Davisov album In A Silent Way (1969) titulnú skladbu a pomohol mu naštartovať totálnu elektrifikáciu kapely, čo bolo vtedy nevídané a neslýchané.

Plejáda slávnych mien

Po solídnom ohlase nahrávky zvolal v auguste 1969 na týždeň do štúdia celú „encyklopédiu" hráčov (Zawinul, Corea, McLaughlin, Shorter, Holland, DeJohnette a ďalší), ktorým neprekážalo miešanie štýlov, a poskytol im len niekoľko náčrtov a melodických liniek, aby na ne improvizovali pod muzikantským dohľadom a popod sólovanie majstra. Davis im poradil: „Predstavte si, že ste ako suky, ktoré sa dusia v jednom veľkom hrnci a ja čakám na výsledný vývar." (Preklad Bitches Brew však zvukovo lepšie vystihuje čeština - ako „čubčí lektvar").

Bolo to čosi, čo pripomínalo istý druh komponovania hudby k filmu, ktoré režíruje špeciálny dirigent. Neustále sa nahrávalo, prestávky boli minimálne.

Podobne ako Beatles

Všetko sa dialo presne podľa Davisovho motta: „Hudobníkov postoj je muzika, ktorú hrá." Viaceré nástroje boli zmnožované, počujeme naraz dvoje kláves, dve basy a sem tam aj troje bicích a perkusií.

Dôležitá však bola najmä postprodukcia, keď sa z haldy materiálu museli povyberať perly a k nim rôzne cifrovanie. Spolu s producentom Tee Macerom Miles Davis potom nastrihal z jednotlivých nahraných pások až dadaistickým spôsobom výsledný produktívny pletenec so slučkami z gitarových, klávesových, trúbkových a saxofónových liniek, kde má všetko svoje miesto.

Podobný hravý postup predtým v rocku používali The Beatles s producentom George Martinom. Poslucháč pri pozornom načúvaní neprestáva žasnúť nad výslednou nadčasovosťou skladieb, v ktorých nájdeme, okrem očakávaných posunov aj pramene ambient džezu, trance music a ďalších hudobných odnoží.