Ghost Writer, triler z vysokej politiky, dokončoval Roman Polanski vo väzení. Už je aj v našich kinách.
Môžeme pogratulovať britskej demokracii za to, ako veľkodušne prijala film Ghost Writer. Aj Tonymu Blairovi, lebo vydržal a prežil to, že poslúžil ako predobraz jednému z hlavných hrdinov. Konkrétne, bývalému premiérovi, ktorý chce vydať svoje pamäti a problém je, že sú také nezaujímavé, že by vraj mohli poslúžiť ako liek proti nespavosti.
Ešte horšie. Kým sa tá jeho knižka prepisuje a chystá do tlače, médiá vytiahnu informáciu, že iniciatívne predal údajných teroristov americkej tajnej službe a dovolil, aby ich mučili. Takže skôr ako na krst knihy bude musieť pred haagsky súd.
Kto vie, o čo vlastne ide
Ghost Writer bol najprv román, napísal ho Robert Harris a dal mu názov The Ghost. Film vznikol vďaka tomu, že sa páčil Romanovi Polanskému. Pravdepodobne vyhovoval aj jeho zmyslu pre humor a sebairóniu, veď svojmu strihačovi dával Polanski pokyny z väzenia.
Vlani na jeseň tam musel pár dní zostať, to je známa kauza. Švajčiarski policajti ho chytili a uplatnili medzinárodný zatykač, platný od roku 1977, keď ho Spojené štáty obvinili zo znásilnenia mladého dievčaťa. Polanského to väzenie zastihlo v dobrej tvorivej forme a zrejme aj nálade. Pre neho nie sú obvinenia britského premiéra také dôležité, ani ich rozuzlenie. Vo filme Ghost Writer plnia asi takú úlohu, ako u Hitchcocka „Mac Guffin". To zvyčajne bolo nejaké tajomstvo, obávaný a hľadaný dokument, ale nikto počas celého filmu nezistil, o čo v ňom vlastne ide. Hlavná vec, že sa všetci za ním naháňali a že vytvoril zápletku, dôvod na napätie, obavy, strach.
A Polanski mal veľa filmárskej predstavivosti, ten svoj trochu bezobsažný triler nakrútil filmársky duchaplne, obrazovo až vzácne priamočiaro, zábavne, a logické nedostatky vyvážil dobrými dialógmi. Ešte si aj dovolil takú menšiu drzosť, že takmer celé miesto deja vydával za Spojené štáty americké, kam on, samozrejme, nemôže.
Je priemerný, to má za to
Na odhaľovanie premiérovho tajomstva je v tomto prípade postava z názvu filmu. Ghost Writer - anonymný spisovateľ, najatý na to, aby nudné pamäti prepísal. Premiéra stretáva na americkej pracovnej ceste - nezamýšľa sa veľmi nad tým, prečo to v politike dotiahol tak ďaleko, keď okolie tvrdí, že má len malý mozog. Skôr krúti hlavou,
prečo sa tak často prezlieka do teplákov a chodí k moru behať, ako keby trénoval na olympiádu.
Ukazuje sa, že ani on nie je hviezdny spisovateľ, robotu s pamäťami dostal vďaka tomu, že vo vydavateľstve robí jeho kamarát. Aj k tomu tajomstvu sa vlastne dostáva celkom náhodou.
Ale ktovie. Keby nebol taký obyčajný a priemerný, asi by ani jeho situácia nevyzerala taká nebezpečná a jeho strach taký konkrétny. Hororom je, že o politike vie málo, takže nevie odhadnúť, ku komu má chodiť pýtať pomoc a pred kým sa radšej skryť. Nevie odhadnúť, akým ohrozením môže byť pre štátne tajomstvo a najmä, ako veľmi môže politická moc ohrozovať jeho život.
Vďaka za skvelý džob
Nakoniec ani nie je jasné, kedy sa mu tie zákerné pamäti darí prepisovať, keďže stále musí nejako unikať nebezpečenstvu, utekať aj bicyklovať, hľadať tajné kódy, alebo odhaľovať naprogramované chyby navigačného
systému v požičanom aute.
Pochopiteľne. Zaplietol sa. Niekto by v takom rozpoložení nemal čas ani na humor, on aspoň zavolal svojmu kamarátovi z vydavateľstva a nechal mu odkaz: „Ďakujem, že si mi dohodil tento skvelý džob. Teraz nemôžem
dlhšie hovoriť, musím ísť, mieroví aktivisti ma chcú zabiť."
Nový Polanského film naráža na bývalého britského premiéra a jeho vojnové machinácie. Toho britskí filmári už pred štyrmi rokmi poslali do Haagu v televíznom filme Súd s Tonym Blairom.
Briti si pred svojimi politikmi neberú servítku, počas Blairovej vlády nakrútili výsmešný film o jeho rockových pokusoch v mladosti, ako aj vážnejší film, kde ho v snoch prenasledovali mŕtvi Iračania. Dej televízneho filmu sa odohráva po tom, ako labouristi prehrajú voľby a napriek predchádzajúcim sľubom im už až tak nezáleží na Blairovej beztrestnosti. Chrbtom sa voči nemu obráti aj dovtedy veľmi priateľský Biely dom, motív, s ktorým sa pohráva aj Polanski.
Film obsahoval mnoho tragikomických dialógov, napríklad medzi Blairom a jeho manželkou po tom, ako George Bush opäť prepadol alkoholu a našli ho v bezvedomí. „George je môj priateľ, spolu sme si prešli peklom," obhajuje ho Blair. „Myslela som, že do pekla ste poslali iných ľudí," reaguje manželka.
Podobne ako Polanského premiér, aj Blair vo filme o svojom odsúdení píše memoáre. „Božiu ruku na svojom ramene ste pocítili nie menej ako 29-krát!" hovorí mu vydavateľ po odovzdaní rukopisu. „Áno," smeje sa Blair, „v skutočnosti to bolo ešte o niečo častejšie."
Pokusy potrestať ho za jeho bohorovnosť ale nastali iba vo filmoch.
