Premiérovo vystavené snímky spred osemdesiatich rokov, ktoré neboli určené pre verejnosť, kompletizujú dielo svetoznámeho českého fotografa.
„Živý model mi už nestačí. Zidealizoval som si ženské telo a vymyslel svoj typ, preto si vytváram umelé modely, do detailov prepracované figúrky vystrihnuté z papiera," povedal v roku 1930 svetoznámy český fotograf František Drtikol (1883 - 1961), ktorého výstava Z fotografického archívu je odvčera do 28. novembra sprístupnená v Slovenskej národnej galérii. „Možno sa stretnem s nepochopením, ale myslím, že je lepšie ísť svojou cestou a nerozmnožovať počet fotografií, ktoré už nedokážu nič viac, než sa uberať vyjazdenými koľajami."
Priekopník fotoaktu
Tieto možno prekvapujúce slová povedal ten istý Drtikol, ktorý dokázal nasnímať nahé ženské telo v dovtedy nevídaných scénach, priekopník fotografického aktu (prvý vytvoril v roku 1912), kultový autor, ktorý povýšil fotografiu na umelecký prejav, majster v experimentovaní s fotografickými technikami a dômyselným využívaním magickej reči svetla („tak ako cit dodáva krásu ľudskej tvári, tak svetlo dodáva krásu veciam").
Motív ženy sa stal jeho životnou témou, sem patria nielen jeho majstrovské portréty, ale najmä akty komponované do obrazových skladieb. Jeho ženy sú zasnené i exaltované, na svoje obdobie neraz vyzývavé. Drtikol vniesol do umeleckej fotografie erotiku a sexualitu.
Z Paríža do celého sveta
Ale aj jeho práce na zákazku, portréty slávnych osobností od Masaryka cez Čapka, Thákura, Valéryho, Destinovú po Janáčka, ale aj neznámych ľudí, dokázal ozvláštniť svojím rukopisom. „Snažím sa zhmotniť to, čo je v tvári a postave nehmotné - charakter," píše vo svojich poznámkach Oči široce otevřené.
Najslávnejšie obdobie Františka Drtikola sa viaže k roku 1925, keď na Medzinárodnej výstave moderného dekoratívneho a priemyselného umenia v Paríži získal hlavnú cenu. Stal sa svetovo uznávanou autoritou fotografie, o čom svedčí napríklad aj tridsať samostatných výstav v Spojených štátoch.
Jeho dielo býva spájané či zaraďované do art deca, secesie a kubizmu. „Sú to však len kunsthistorické názvy, aby sme v tom trochu mali poriadok," hovorí Jan Mlčoch, kurátor bratislavskej výstavy. „V skutočnosti je len jedno Drtikolovo dielo, ktoré je kompaktné a previazané od roku 1901, keď odišiel študovať do Mníchova, až do polovice 30. rokov, keď fotografovanie zanechal, a jeho dielo pokračovalo v duchovnej tvorbe."
Hraničné polohy tvorby
Živý model mi nestačí, povedal teda Drtikol v onom roku 1930, a tým sa začala posledná etapa fotografickej tvorby umelca, ktorý svoj záujem už čoraz viac presúval na štúdium východných filozofií, na osobnú duchovnú cestu, ako sa nakoniec volajú aj dve knihy o jeho príklone k budhizmu.
„Snímky, ktoré v tom čase vytvoril, teda do roku 1935, keď s fotografovaním rázne skončil, predstavujú krajne experimentálnu líniu, hraničné polohy, ktorými završoval svoju tvorbu," hovorí Mlčoch, ktorý pre expozíciu (spoluprácu za SNG zabezpečovala Lucia Almášiová) vybral práve tieto unikátne a prakticky doteraz nevystavované diela. „Sú to jedinečné fotografie, väčšinou pracovné štúdie a variácie, ktoré už neboli určené pre verejnosť, len pre vlastné uspokojenie."
Na prvom poschodí Esterházyho paláca je ich zhruba päťdesiat a súvis tejto vrcholnej tvorivej fázy v kontexte celej Drtikolovej tvorby názorne dopĺňa polhodinový filmový dokument Jiřího Holnu. Organickou súčasťou výstavy sú aj fotografove knihy, v ktorých možno voľne listovať, a početné texty na stenách galérie.
Patriarcha budhizmu
Máloktoré dielo bolo tak jednoznačne uzavreté, ako to urobil Drtikol. O pár rokov, počas druhej svetovej vojny, daroval asi 5000 fotografií, ale aj kresieb a písomností, pražskému Umeleckopriemyselnému múzeu, a potom až do smrti bol, ako o ňom povedal spisovateľ a filozof Egon Bondy, patriarchom českého budhizmu.
Jeho fotografické dielo upadlo do zabudnutia. „Nebolo to z vôle režimu, nepatril medzi zakázaných autorov, ako sa mnohí domnievajú," hovorí Mlčoch. „Vo fotografii sa generácie akoby rýchlejšie striedali, nastúpil dokument a ďalšie trendy."
Do československého i svetového povedomia ho vrátila až výstava, ktorú začiatkom 70. rokov pripravila v Prahe Anna Fárová, a ktorá potom obehla celú Európu. Tá terajšia v SNG dopĺňa mozaiku jeho všeobecne známeho a obdivovaného diela o unikáty, zverejnené premiérovo po takmer osemdesiatich rokoch, „ktoré by samy osebe zaručili Drtikolovi významné miesto vo svetovej fotografii".
