Boli sme vlastne veľmi blízko kriminálneho činu, obeťou by bol JAN SVĚRÁK. V jednej chvíli, keď obsluhe v kaviarni plnil prosbu o autogram, nevšimol si, že mu z vrecka kabáta trčí Kuky a že by ho bolo ľahké zobrať... Česko podobnými šialenými úvahami už prešlo, keď mal film Kuky se vrací po premiére. Ľudia sa po ňom bláznivo naháňali. No zbytočne, kúpiť sa nedal. Hračka, ktorá symbolizuje detské dobrodružstvá a zároveň kúzlo dospievania, bola len v kinách. Teraz už Kuky občas aj cestuje. To, že tu s ním Jan Svěrák bol, znamená, že chcel vidieť slovenskú premiéru.
Prečo o Kukym hovoríte, že je červený? Nezdá sa, že je skôr ružový?
„Pri českej premiére chcela aj konferenciérka hovoriť o ružovom medvedíkovi, ale ja som zaprotestoval. Vravel som, on ale nie je ružový! Ako to, pýtala sa, veď každý vidí, že je ružový! Tak som sa teda obrátil na deti: Prosím vás, akú farbu má ten medvedík? Celé kino zrevalo: Červenú! Viete, on už je starý a opraný, a nechce, aby ste mu vraveli, že je ružový. Tak už to radšej nikdy nehovorte. Pre mužov je to nevhodná farba.“
Druhá dôležitá postava, Kapitán von Hergot Kukyho vo filme rázne upozorňuje, aby už o sebe nikdy nehovoril, že je iba obyčajná hračka. Prečo ste teda na festivale v Karlových Varoch hovorili, že neviete, ako porota prijme film, ktorý je vlastne iba taký úlet? Kuky predsa úlet nie je.
„Je to ťažko zaraditeľný žáner. Zahraniční distribútori nevedia, ako by ho mali uvádzať. Je myslený pre dospelého, skúmavého človeka – deti mu rozumejú tiež, ale ony asi neocenia, ako naivne je urobený. Niektoré mi dokonca chceli nahovoriť, ako sme ho nakrúcali. Vraj sme boli schovaní v lese za kríkmi a čakali, kedy pôjdu Kuky a ostatné postavičky okolo. Pre ne je to všetko skutočné, my dospelí doceníme, aké je to nemotorné a že to predsa žije.“
A neverili ste, že aj porota to ocení? Nakoniec to predsa aj ocenila.
„No, to, čo som vravel, bolo vlastne trochu cielené. Vravel som to, aby som tú porotu tak trochu spracoval. Aby na Kukyho nezabudla, aj keď je taký iný. Že hlavnú cenu nemusí vždy dostať iba hraný film.“
Naposledy ste sa asi bábkam venovali pri vašom fiktívnom dokumente Ropáci.
„Roky som potom nakrúcal ockove scenáre a robil s hercami, keďže sa v nich veľa hovorí. Teraz mi už však odmietol napísať ďalší, cíti sa unavený a nechce sa mu. Preto som sa vrátil k tomu, čo ma pôvodne na filme zaujímalo. Krása nepovšimnutého. Svetla, páperia, všetkých tých drobností, ktoré považujeme za banálne a prehliadame, keď zaostrujeme do diaľky. Zároveň ma k tomu priviedlo moje najmladšie dieťa. Prvé dve som mal pomerne mladý. Myslel som si vtedy, že budú stále malé a roztomilé, a ony zrazu vyrástli. Stali sa dospelými skôr, ako som si ich užil. To tretie si už užívam, rozmaznávam ho. Som s ním často a som teda na jeho svet napojený. Som ako pripustený špión, môžem do jeho teritória nahliadnuť.“
Toto je zdravý stav. Ale nostalgické spomienky na detstvo môžu naznačovať aj to, že niečo s naším životom nie je v poriadku.
„Niekto hovorí, že by sme sa mali rozprávať so svojou detskou verziou, ja teda s malým Honzíkom, a radiť sa s ňou, keď sa rozhodujeme o dôležitých veciach a sme pritom zaťažení rôznymi logickými zdôvodneniami. Najprv sa mi to nezdalo, ale raz som to skúsil a Honzíka sa spýtal: Čo by si urobil ty? A on mi povedal samé nepríjemné veci, ktoré však boli pravdivé. Boli by sme šťastnejší, keby sme tieto hlasy počúvali a častejšie sa ich pýtali, tak čo, aký si mal deň? No my sa bojíme odpovede: Nestál za nič, celý deň si smrdel v kancelárii, ani raz si sa neusmial a z obeda ťa bolelo brucho. Prečo tú prácu nezmeníš?“
Kukyho kamarát Hergot je obrazom múdreho, vyrovnaného a dobrého človeka. Je to odrazom vášho idealizmu?
„Keď som film písal, myslel som na to, že by to vlastne mohol byť Václav Havel. Ten spravodlivý, čo nastúpil, aby nastolil mier a urobil poriadok po predchádzajúcom vládcovi, ktorý bol kruťas. Keď sa po ňom hľadal nástupca a nedarilo sa to, prejavilo sa, aká je spoločnosť vlastne sebecká.“
Dala by sa takáto postava použiť aj v hranom filme? Bez toho, že by nasledovala kritika z toho, že ste sentimentálny?
„V rozprávke áno. Pred nakrúcaním Tmavomodrého sveta sme s kameramanom Vladimírom Smutným chodili po lese a hľadali miesta, kde by mohla prechádzať nemecká kolóna. Našli sme úžasné skaly porastené machom a vraveli si, že tu by mohli lúpežníci prepadnúť kočiar. Vtedy mi Vladimír povedal, aby som nakrútil rozprávku, pretože v nej môže byť všetko väčšie a romantickejšie.“
Ale to teraz hovoríme o obrazovej stránke.
„Tá štylizácia je však aj obrazová, aj obsahová. S českými filmami je väčšinou problém, že sa v nich nič dramatické nedeje. Nie sme veľká krajina, tu nie sú veľké živly, nemáme ani more, ani divoký západ, kde by sa mohli odohrávať veľké dobrodružstvá, ani nebojujeme so severskými vetrami, polárnou tmou alebo nekonečnými pláňami. Tu keď ste na cestách, po každom desiatom kilometri natrafíte na dedinu – a dostanete v nej teplý čaj. Ak majú byť teda naše príbehy realistické a uveriteľné, nič výrazné sa v nich nemôže diať.“
Ani v osobných vzťahoch?
„Na to sme zas príliš chladní.“
To by potom znamenalo, že aj povrchní a plytkí.
„No, nechce sa nám púšťať do konfliktov, že? Ale možno, že o tom teoretizujeme hlúpo, neviem.“
Medzi vaším Kukym a Hergotom vznikne veľmi pekný vzťah – ale prečo tak opatrne?
„Až keď bol film hotový, zistil som, že medzi nimi sa vlastne stalo to isté ako medzi Františkom Loukom a malým Koljom. Ich vzťah tiež prejde od jedného pólu k druhému. Louka Koljovi zo začiatku hovorí: Nechcem ťa, choď preč. Potom ho potrebuje a potom sa majú radi. A je to tak správne.“
Správne?
„No, dramaturgicky je to správne.“
Objavenie citu, to vo vašom filme znamená dospelosť, však?
„Áno, tento film je vlastne o konci detstva. Raz si uvedomíme, že svet nekončí našou osobou, že sú tu aj iní, čo môžu niečo cítiť a potrebovať, dokonca viac ako my. To je dospelosť.“
V ranej dospelosti sa z toho tešíme. Ale nemávate teraz chvíle, keď vám chýba rodičovská ochrana, z ktorej ste kedysi tak utekali?
„To ma zase vedie k úvahám o politike. Všimnite si, ako veľmi túžime po tom, aby štát za nás všetko vyriešil, aby s nami zaobchádzal ako s deťmi. Prikazuje nám, aby sme nosili prilby, keď si berieme bicykel, na cestách musíme jazdiť pomaly, aby sme sa nepozabíjali, robia sa zákony na obmedzenie fajčenia, pretože je to nezdravé. To všetko sú veci, o ktorých by si dospelé existencie mali rozhodovať samy. No my si zo štátu robíme rodičov a dobrovoľne sa vzdávame svojej moci, ponúkame ju niekomu nad sebou. Odovzdávame svoju zodpovednosť do rúk niekedy aj nekompetentným ľuďom.“
Vy by ste nechceli nemať aspoň na pár dní zodpovednosť za nič? Alebo byť niekde v bezpečí? Najmä keď je váš film po premiére a verejnosť ho začína hodnotiť?
„Musíme sa naučiť to, že keď je dielo hotové, tak je naozaj hotové a už sa oň netreba starať, netreba skúmať, čo kto o ňom hovorí. Môžeme si to prečítať, ale nesmie sa nás to dotýkať. Dielo už zostane nezmenené a my ideme ďalej. Nerobíme ho predsa preto, že chceme byť chválení, robíme ho preto, že z neho máme radosť.“
Necítite odmietnutie diela tak, ako keby zároveň niekto odmietal vás samého?
„To už nie je môj problém, je to problém toho, kto sa voči mne potrebuje vymedzovať. Samozrejme, že som na to kedysi zvykol myslieť. Keď sme sa piplali s Koljom a potom niekto povedal, že je to odporný gýč, veľmi som sa trápil. Ale to už je dávno. Teraz poďme na niečo pozitívnejšie.“
To by mohla byť naháňačka za Kukym. Ak teda nehovoríme z pohľadu tých, čo jeho hračku chceli a nemohli kúpiť.
„Áno, figúrka bola nedostatková. Najprv sa dala získať iba v súťaži so Živou vodou – a ľudia šaleli. Všade ju v kampani videli, ale nemohli si ju kúpiť. Zbláznili sa z toho, ako veľmi ju chceli. Dokonca chodili do smetných košov, vyberali minerálkové fľaše, aby pozbierali body. Bombardovali nás, aké je to nespravodlivé. Vraj Kukyho chcú a nechápu, že nie je, keď ho chcú! Zvykli si, že všetko je, ak sa to dá zaplatiť – a Kuky nebol. V polovici leta sa to uvoľnilo, hračky sa začali predávať. Lenže hneď sa vypredali, takže zase neboli. Tá fabrika, čo ich vyrába, pozastavila všetky ostatné hračky a dnes musí vyrábať tisícky postavičiek Kukyho týždenne, a aj tak nestíha.“
Hovorili sme už o tom, že Kuky nie je len hračka. Ale predsa, ako ste sa cítili, keď ste sa niekoľko mesiacov venovali len jej? Ešte ste si pripadali ako normálny človek?
„No, poviem vám, že keď som nastupoval do lietadla a bral so sebou Kukyho na premiéru, pristihol som sa pri tom, ako ho vyťahujem z vrecka a pýtam sa: Mám mu ukázať výhľad z okienka? Čo keď ma niekto uvidí? Tak teda radšej nie! Tak som mu len očistil nos a schoval späť do vrecka. Takže pripadal som si už trochu infantilne, ale to nakrúcanie sprevádzalo niekoľko sympatických vecí. Keď sme napríklad čakali na prípravu scén, sedel som a vravel si, že väčšina ľudí je práve v kancelárii, dvíha telefóny a pozerá do počítača. A že ja som v lese a nemusím rúbať drevo! Nie je to krásne? Chcem si uchovať to detské, vnútorné vnímanie, vidieť veci, čo už iní nevidia. Keby som sa spravil dospelým, serióznym pánom, vidieť prestanem.“
