„Existuje jeden spoločný jazyk, na základe ktorého sa môžu dohovoriť všetci svetoví hudobníci - džezoví aj rockoví, čierni aj bieli. Týmto esperantom je obyčajné dvanásťtaktové blues," povedal v roku 1969 Keith Emerson, britský hráč na klávesové nástroje.
Kto iný ako Ján Litecký-Šveda, priekopník blues na Slovensku, by mohol dokonale napĺňať predstavu uvedeného citátu? Tento tvrdohlavý solitér šiel počas svojej „dvanásťtaktovej", viac ako štyridsaťročnej muzikantskej kariéry, tak trocha opačne ako samotný vývoj blues: začal s Rolling Stones (z toho obdobia pochádza aj jeho prezývka „Džeger") a cez Johna Mayalla a Muddyho Watersa sa prepracoval k mestskému, neskôr folkovému country blues, aby nakoniec zakotvil vo východzom bode - mississippskej delte.
Recenzia/hudba
Ján Litecký – Šveda & Víťazný traktor: Billboard má krátke nohy.
Pavian Records 2010.
Originálny bluesový básnik
Od 70. rokov spieva bluesové pesničky v slovenskom jazyku, čo nebolo a nie je veľmi jednoduché. Napriek tomu nelámal jazyk, ale skôr naopak. Dokázal preniesť poetiku bluesových nálad do rodnej reči a postupom času vyzrel do kvalít originálneho bluesového básnika, čo dokazuje aj jeho najnovší opus.
Verše piesní sú tu naozaj osobitou kapitolou, ktorá si zaslúži väčšiu pozornosť ako kedykoľvek predtým. Okrem vkusnej projekcie klasických spoločenských tém zaznamenávame textové básne plné až zimomriavkovej zrelosti, nazerajúce do iných priestorov duše i tela pokorne, s úctou k láske a bolesti, nebojácne v poetike hraničných situácií.
Popritom prezentuje najvyššiu kvalitu syntézy hudobných vplyvov a osobného vkladu, a tak nahrávka vyúsťuje do neobvyklých pesničiek v rôzne varírovanej dvanásťtaktovej schéme.
Inštrumentálne ide o šťavnato bezchybnú a dobre ozvučenú nahrávku, ktorej Litecký-Šveda dominuje nielen ako svieži gitarista a autor textov a až na jednu výnimku všetkých skladieb, ale tiež ako excelentný spevák.
Zaujatie pre štýl
V súčasnosti má neuveriteľnú hlasovú kondíciu a z jeho súčasných spoluhráčov, fungujúcich na podklade presnej, funkčne sýtej rytmiky (Peter Oberländer - kontrabas a basová gitara, Oto Berežný - bicie nástroje, perkusie) sa opiera predovšetkým o vynikajúceho, technicky precízneho a invenčne dravého hráča na ústnu harmoniku Ericha „Boboša" Procházku, ktorý hrá svoje čisté party bez skreslenia nástroja občas až v bluesrockovom formáte.
Zaujímavý v sólach niektorých skladieb je aj skvelý violončelista (!) Slavo Repaský, aplikujúci folklórne intarzie, ktorý - rovnako ako gitarista Ivan Tomovič - by mohol byť využitý častejšie.
Hoci je Litecký-Šveda na slovenskej bluesovej scéne chápaný ako „otec zakladateľ", nepočujeme nijaký exhibicionizmus, ale skôr zaujatie pre štýl, nekompromisný „kmotrovský" prístup, spojený so skupinovou disciplínou, no tiež radosťou z hrania a vzájomným rešpektom hudobníkov.
Celkový dojem je pozitívny - asi ako pobudnutie v obľúbenej krčmičke, ktorú navštívime pre jej kvalitný a nie každodenný sortiment, hoci aj v smutných chvíľach.
