Rozkvet a rozklad ambiciózneho divadla

Na začiatok odcitujem úvod z listu Viliama Klimáčka hercom HaDivadla: „Vážení kolegovia! Marián Amsler ma oslovil, či by som pre vás nenapísal hru, ktorá by bola o divadle ako médiu, reflektovala by jeho nádeje aj prehry, bola univerzálna, ale aj intímna, aby brala za srdce a zároveň divákov bavila, aby bola písaná na telo konkrétnemu súboru, ale mala aj presah a bola publikovateľná, prosto, zadanie typu, aké prichádza v rozprávkach: choď ani nie peši, ani nie na oslovi, ani nie nahá, ani oblečená.“

Ako Klimáček toto „rozprávkové“ zadanie vyriešil? Po dohode so šéfom a režisérom HaDivadla Mariánom Amslerom napísal veľmi voľnú parafrázu na Čechovovu Čajku.

S Čechovom sa Klimáček nepotýkal po prvý raz: verní diváci GUnaGU sa isto pamätajú na jeho hru Čechov-boxer. Napokon z tejto „nezabudnuteľnej parafrázy“ reprodukujú aj v aktuálnom programe Ha-Divadla úryvok z nezabudnuteľného trinásťdielneho sitkomu Tri sestry, vysielaného Cárskou televíziou (nevedno, či už zlúčenou, alebo nezlúčenou s Cárskym rozhlasom).

Pokus vzkriesiť mladosť

Klimáčka ako „zakladateľa a budovateľa“ alternatívneho autorského divadla GUnaGU inšpiroval Amslerov podnet, aby napísal príbeh o vzniku, rozkvete a rozklade fiktívneho, ambiciózneho alternatívneho divadelného súboru, ktorý sa usadil v opustenej priemyselnej budove. Veď preto aj ten názov: Som Kraftwerk! (Mimochodom: aj hudba v inscenácii je od nemeckej skupiny Kraftwerk.)

Takže: je to inscenácia zároveň fiktívnej a zároveň takmer dokumentárnej hry. Príbeh nadšených začiatkov a trpkých koncov. No napokon napriek všetkému zostáva nádej a viera v zmysel divadla.

Keď stíchol potlesk

Prvá polovica hry je veselá, entuziastická, priam roztatárená. Druhá je nostalgická, trpká, ale predsa nie beznádejná. No ani v jednej nechýbajú vtip a inteligentná sebairónia.

Na premiére sedel v prvom rade nestor českej kinematografie režisér Vojtěch Jasný. Keď utíchol dlhý potlesk, povedal mi: „Cez prestávku – po prvej časti – som si pomyslel, že je to len taká zmes zábavy a recesie. Ale v druhej časti, a najmä v závere, už išlo o čosi podstatné: o zmysel divadla. Zrazu predstavenie získalo duchovný rozmer. A to je pre mňa odjakživa podstatné!“