Záhadná vražda kňaza tajnej cirkvi, koniec najbohatšieho veksláka, príbeh štvanca s nálepkou superzločinca. Novinár MARTIN MÓZER sa nepasuje za znalca podsvetia a ani roztrasená kamera z terénu nie je jeho štýl. Reportér televízie Joj otvára zločiny ŠtB a rozpráva, prečo dodnes zostávajú bez trestu.
Keď prišla nežná revolúcia, ešte ste neboli plnoletý. Čím mladého človeka priťahujú zločiny minulého režimu?Narodil sa v Bratislave, absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Ako študent sa zaujímal o írsko-britské vzťahy, niekoľkokrát navštívil Severné Írsko, kam sa vrátil v roku 2003 a pripravil rozhovor s Gerrym Adamsom, lídrom politického krídla IRA, strany Sinn Fein. Neskôr sa venoval komunistickej Štátnej bezpečnosti a jej zločinom. O šikane prívržencov punkovej hudby nakrútil dokument Závadová mládež (2008). Získal viac cien: prémiu Literárneho fondu za reportáž o záhadnej vražde kňaza tajnej cirkvi Přemysla Coufala (2007), cenu Nadácie otvorenej spoločnosti za najlepšiu reportáž v elektronických médiách za sériu príspevkov Arcibiskup Sokol a ŠtB (2008), Osobnosť televíznej obrazovky za reportáž o najhľadanejšom Slovákovi Jozefovi Roháčovi, s ktorým sa ako jediný slovenský novinár stretol v maďarskom väzení (2010). Napísal knihu Jozef Roháč: Štvrťstoročie na úteku. Pracuje ako vedúci zahraničného spravodajstva televízie Joj. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave.
Asi to mám v sebe. Už obaja starí rodičia mali rebelantskú povahu a boli odporcovia režimu. Jednému z nich po Víťaznom februári zobrali obchod v bratislavskej Royko pasáži a po sovietskej invázii zase veľký kus záhrady na Kolibe. Druhého, keď postavil dom, na druhý deň vysťahovali a nasťahovali tam rodinu nejakého komunistu. Ani jeden, ani druhý sa s tým nikdy nezmierili a doma sa o tom hovorilo. Plus, v detstve a v mladosti som bol ‚závadovou osobou‘.
S čím ste sa potýkali?
Mal som rád punkovú hudbu, a to sa príliš nehodilo.
Mali ste skúsenosť so Štátnou bezpečnosťou?
Našťastie nie. Bolo to skôr v rovine buzerácie. Koncom osemdesiatych rokov sa komunizmus rúcal, ale stále existovali páky, ako mladému človeku zničiť život. Ak by neprišla revolúcia, asi by sa to so mnou neskončilo najlepšie a stal by som sa oficiálne súčasťou ‚závadovej mládeže‘. (Smiech.)
Ako s tým súvisí novinárčina?
Pôvodne som chcel byť trénerom basketbalu, hrával som dorasteneckú ligu za niekoľko klubov. Po revolúcii som však aj pod dojmom skúseností s mocou šiel na žurnalistiku a začal som sa venovať aj historickým témam.
Napísali ste knihu o najhľadanejšom Slovákovi. Kto je Jozef Roháč?
Rodák z Levíc v roku 1985 spolu s komplicom uniesol námestníka ministra zdravotníctva, aby sa cez hranice dostali na Západ. Nepodarilo sa, zavreli ho ako teroristu. Druhý rok ako jediný človek, ktorému sa to podarilo, utiekol z väznice v Ilave. Rádiu Slobodná Európa niesol list o pomeroch vo väznení. Kým ho chytili, boli na pátranie nasadené tisícky ľudí. Počas nežnej revolúcie rokoval o humanizácii väzníc, bol priateľom Fedora Gála a mal kamarátske vzťahy s lídrami VPN. V deväťdesiatych rokoch ho vinili z kontaktov s podsvetím, najmä so sýkorovcami, u ktorých si SIS za Ivana Lexu mala objednať vraždu Róberta Remiáša. Z tej ho obvinili, utiekol a skrýval sa v zahraničí. Chytili ho náhodou v roku 2008 v Prahe. Obchádza ho povesť mafiána a nájomného vraha, no stíhanie za vraždu Remiáša bolo zastavené a nebolo preukázané, že by spáchal inú vraždu. Za pokus o atentát ho momentálne stíhajú v Maďarsku, kde je vo väzbe.
Ako to s procesom aktuálne vyzerá?
Z hľadiska Roháča nádejne. Maďarská strana nebola dostatočne pripravená dokázať jeho vinu. Prípad má trinásť rokov a väčšina materiálov, ktoré to mali dokázať, bola za ten čas zlikvidovaná. Či zámerne, alebo sa postrácali, to si netrúfam povedať. Rozsudok majú vyniesť koncom októbra.
Váš osobný názor? Je vinný alebo nie?
To, čo sledujem v Maďarsku, na mňa pôsobí ako umelo vytvorená kauza.
Umelá, ako predtým na Slovensku?
Verím tomu, čo Roháč povedal. Že keď ho pustia, prvé, čo urobí, pôjde za matkou Remiáša a povie jej, že s tým nič nemá.
Potom to celé znie šialene. Dva od seba nezávislé súdne systémy cieľavedome stíhajú človeka, hoci je nevinný?
Vyzerá to tak.
Čím to vysvetľujete?
Ako bývalý politický väzeň si Roháč so sebou nesie obrovské bremeno z obdobia totality. Keď vyšiel z väzenia, bol v nemilosti ľudí, ktorí dodnes v štáte a polícii majú isté slovo. Nehovorím, že im nedával dôvod, aby si o ňom všeličo mysleli, je pravda, že sa pohyboval medzi ľuďmi z podsvetia. Lenže, keď sa Roháč spája s tajnými službami, má to jednu slabinu. Ak niekto pracuje pre tajné služby a vykonáva nájomné vraždy, tajné služby by sa mali oňho postarať, dať mu novú identitu a niekam ho upratať. A to nesedí.
Kto mu podľa vás prvý dal nálepku nájomného vraha?
Okolo roku 2000, keď bol Roháč na úteku a začala sa vyšetrovať kauza Remiáš, polícia dávala nepravdivé informácie s cieľom diskreditovať Roháča za každú cenu. Istí investigatívci vytvorili obraz Roháča ako monštra. Nikdy však na to nemali presvedčivé dôkazy. Propaganda sa na človeka nalepí, okolo Roháča vymýšľajú najneuveriteľnejšie konšpiračné teórie. Narazil som na neochotu ľudí, celé je to zabetónované.
Príklad?
Bol som za novým šéfom polície a spýtal sa ho na pár mien vrátane Roháča. Podal mi informácie, ktoré som si overil, a zistil, že sú to dezinformácie. Plus, šéf polície ma nazval špiónom! Nechápal som, ako si to vôbec môže dovoliť.
Roháčov spis vo väznici Leopoldov, na ktorý vám on dal splnomocnenie nazrieť, tiež nie je dostupný. Kde to viazne?
Ľudia, ktorí majú kontakty s bývalou garnitúrou a dozorcami ešte z éry komunizmu, nemajú záujem, aby sa o Roháčovi hovorilo vo svetle faktov. V tých materiáloch je popísané bonzáctvo a utrpenie, ktorého bol Roháč terčom za totality. Na jeho príklade najlepšie pochopíte totalitu v jej najbrutálnejšej forme – komunistickej base. Bolo to peklo, ktoré si ani nevieme predstaviť. Nikto by neprežil toľko, čo on. Musel mať veľmi silnú osobnosť.
Prvýkrát naživo ste Jozefa Roháča videli vlani pri rozhovore v maďarskom väzení, ktorý videlo sedemstotisíc televíznych divákov. Ako na vás pôsobil?Otočím to: na vás v televízii pôsobil ako?
Inteligentne, sčítane. Na rozdiel od posudkov z minulého režimu, kde má podľa psychiatrov IQ na hranici debility. Komunisti zrejme potrebovali taký posudok. Aj z mnohých intelektuálov eštébaci účelovo urobili bláznov.
Vyčítajú vám, že obhajujete mafiánov a extrémistov?
Už som si zvykol. Nemám za úlohu obhajovať Roháča a vyšetrovať kauzy, ktoré s ním súvisia. Oslovil ma Ľubo Feldek, aby som dal dohromady knihu, mafiánskym témam sa inak nevenujem. Teraz sú v móde knihy o ľuďoch z podsvetia, ktoré sa opierajú o výstrižky z novín. To je pre mňa bulvarizácia, nechcel som sa opierať o domnienky. Treba rozlišovať – Jozef Roháč nie je Mikuláš Černák, zločinec, odsúdený za niekoľkonásobné vraždy. Roháč má za sebou minulosť politického väzňa. Z basy utekal, aby sa svet dozvedel o pomeroch vo väzniciach,. To je odvážny a obdivuhodný čin. Nakoniec, aj pri pokuse prekročiť hranice si Roháč nezobral ako rukojemníka civilistu. Zobral si predstaviteľa režimu, a to o niečom vypovedá.
Azda bol pragmatik.
Môže byť. Ale skôr myslím, že mal záujem, aby to malo väčšiu publicitu. Samozrejme, v tom bol naivný. Komunisti by nikdy nedopustili, aby sa dostal na druhú stranu. Radšej by obetovali súdruha, ktorého uniesol.
Do akej miery je správne ospravedlniť násilie, ak je namierené proti totalitnému režimu?
Sú situácie, keď nič iné neostáva. K právu na násilie v extrémnych situáciách som sa dostal v Severnom Írsku. Pobýval som medzi katolíckou menšinou, z ktorej vznikla teroristická Írska republikánska armáda - IRA a dlhé roky bojovala za potláčané práva menšiny.
Sympatizovali ste s IRA?
Nehovorím, že som sympatizantom násilnej kampane, ale vedel som sa vcítiť do pocitov obyvateľstva, ktoré si vedelo obhájiť, prečo kampaň vedie. Žiaľ, v našich médiách je Severné Írsko okrajová téma.
Prečo ste sa jej teda venovali?
Bol som študent a bavila ma írska história. U nás novinári stále písali o teroristoch, že je to banda chuligánov a kriminálnikov. Chcel som sa so situáciou konfrontovať priamo na mieste. Z úspor som si kúpil letenku a vybral sa do Severného Írska na vlastnú päsť. To bolo v roku 1994, práve v čase, keď IRA aj probritské skupiny vyhlásili prímerie. Stretol som sa s novinármi, lokálnymi politikmi, bývalými väzňami aktívnymi v odpore, aj s rodinami hladovkárov, ktorí zomreli v britskom väzení.
Ako ste si medzi nimi získali dôveru?
Pohyboval som medzi takzvanými odštiepencami od oficiálnej línie IRA, po tom, ako vyhlásila prímerie. Býval som v rodine človeka, ktorý bol v sedemdesiatych rokoch aj s manželkou aktívny v IRA a stál na barikádach. Normálni ľudia, žiadni extrémisti. Akurát zažili nenormálne situácie. Mali dve deti a vychovávali ich bez predsudkov k inému náboženstvu - len mali smolu, že boli katolíci. S niektorými mám dodnes dobré vzťahy a spoločnosť, v ktorej žijú, sa našťastie približuje normálnej. Nenávisť je však v ľuďoch stále prítomná. Raz na mňa v bare, kam ma priviedol známy, začali ziapať: čo tu chceš, britský agent! Bola sezóna oranžských pochodov, keď sú ľudia nervózni a vždy sa niečo zomelie.
Čo vám dalo Severné Írsko? Bola to pre vás prelomová skúsenosť?
Na konkrétnych osudoch som si uvedomil, že nie je pravda to, čo tvrdí len jedna zo strán. Boli tam ľudia, ktorých pozatvárali za niečo, čo nespravili. Britskí vojaci i policajti strieľali do ľudí vrátane detí a nikto z nich nebol odsúdený.
Z istého uhla pohľadu je možné pochopiť čokoľvek. Aj islamskí teroristi majú pre násilie dozaista dôvody.
Islamský terorizmus je o niečom inom. Toto nebol fanatizmus, ale rezistencia. Neskôr, samozrejme, prerástla do iných rozmerov, ale v prvom momente a dlhodobo to bola obrana proti tomu, čo sa dialo. Niekoho chytia na ulici a zbijú len preto, že pochádza z určitej štvrte. Ten človek potom vstúpi do IRA, lebo mu, dajme tomu, zabili sestru. Nemôže mať dom, prácu, nezoberú ho na školy. Čo má robiť? Dá sa povedať, že v tomto prípade ozbrojený boj k niečomu dospel – odštartoval mierové rozhovory.
Nechceli ste sa do Severného Írska vrátiť?
Vrátil som sa tam v roku 2003, keď som v televízii Joj otvoril zaujímavú kauzu. Dva roky predtým na Slovensku zatkli troch írskych teroristov a vydali ich Britom. Šli sme do Írska zistiť, ako to s nimi bolo. Našli sme ich rodiny, ale nechceli publicitu.
Prečo?
Nechcú byť terčom vypočúvania a teroru zo strany polície. Aj mňa, keď som sa raz odtiaľ vracal, vytiahli v Londýne z lietadla a vypočúvali - s kým som sa kontaktoval, u koho som býval.
Čo ste vtedy zistili?
Zaujímavejšie bolo, čo sme odhalili o zásahu proti Írom na Slovensku. Nasadený bol pri ňom bývalý príslušník ŠtB, ktorý vystupoval ako spolupracovník arabského obchodníka so zbraňami. Keď sme zverejnili jeho identitu, bývalý šéf rozviedky bol zúrivý, že sme ohrozili zamestnanca, ktorého považuje za profesionála. Je celkom zaujímavé, že bývalý príslušník ŠtB sa podieľal na najrozsiahlejšej operácii proti teroristom na Slovensku.
To nás vracia ku komunistickej Štátnej bezpečnosti. O tom, ako šikanovala prívržencov punkovej hudby, ste nakrútili televízny dokument Závadová mládež.
Bol to vlastne malý unikát. Na Slovensku predtým nebol dokument o punkových skupinách a ľuďoch, ktorí s nimi sympatizovali a boli terčom perzekúcií.
Prečo za ne eštébaci ani po rokoch nie sú stíhaní?
Eštébaci sa veľakrát dajú identifikovať, ale, žiaľ, nikdy nechcú vystúpiť pred kamerou. Problém tiež bol, že takmer deväťdesiat percent objektového zväzku Závadová mládež v čase nežnej revolúcie ŠtB zlikvidovala. Vychádzam len z torza, ktoré sa zachovalo. Zato v materiáloch o inšpekcii, ktorá dozerala na samotnú ŠtB, som našiel absolútne zvrátenosti a perverznosti. Bol tam eštébak - kleptoman, ktorý kradol služobné kožuchy, druhý na verejných záchodoch obťažoval chlapov, ďalší sa na Februárke hral s pištoľou a prestrelil do vedľajšieho domu.
Napriek tomu – čím to je, že médiá pitvú, či udávali umelci a disidenti, a menej ich láka neznámy príslušník ŠtB a jeho príbeh?
Na spracovanie príbehu eštébaka u nás nie je spoločenská objednávka. Nakoniec, aj to chápem. Treba si uvedomiť, koľko tu bolo komunistov, prisluhovačov, spolupracovníkov a pracovníkov ŠtB.
Akou metódou pracujete? Preberáte archívy, alebo čakáte na tip?
V televízii som oficiálne vedúcim zahraničného spravodajstva. Čo robím, je práca navyše a vyžaduje si extrémne veľa bádania, kontaktov aj energie. Niečo vás musí viesť. Nemôžete sedieť a čakať, že vám niekto niečo povie. Investigatívny príspevok – aj ten o ŠtB – vzniká týždne, možno mesiace. Venujem sa tomu postupne, podľa toho, aké sú možnosti a povinnosti v práci. Žijem tým stále, som tým pohltený.
Bežná je filmová predstava investigatívca ako frajera, ktorý rieši kauzy na úrovni Watergate a hlavu politika zotne za dni, nanajvýš týždeň. Aká je realita?
Nie je to príjemná sedavá práca, že si píšete, odovzdáte príspevok a na to padne hlava vysokého pohlavára. Niekedy treba čakať týždne, kým dospejete k akému-takému posunu. Ja to vždy dávkujem. Poviem si, že niečo rozšírim a ponechám na neskôr.
Ktorá fáza trvá najdlhšie?
Mám informáciu. Čo s ňou? Veľmi dôležité je, najskôr ju overiť, či tým niekto nesleduje zámer, čo je v háklivých prípadoch zložité. Samozrejme, v prípade historických vecí okolo ŠtB, to býva iné. Ide niekedy o osoby, ktoré ešte dnes môžu mať slovo, napríklad vo firmách blízko štátu a môžu niekomu povedať, že pátranie im nie je po vôli.
Ak má informátor postranný úmysel, ale čo hovorí, je v princípe pravdivé, idete s tým von?
Mám tendenciu, neprísť s tým hneď a tváriť sa, že ide o odhalenie. Nepotrebujem exhibicionisticky prichádzať so senzáciami. Mám však veľkú nevýhodu.
Akú?
Nie som kamarát s funkcionármi polície, že by som si s nimi tykal, chodil na kávu a púšťal si ich k telu. Nestojím o to uzatvárať také kamarádšafty. Je dôležité zachovať si nezávislosť.
Používate tajné nahrávky?
Neuznávam prvoplánovo schovanú roztrasenú kameru a k tomu nezrozumiteľné hovory, ako že sa hráme, že niečo vyšetrujeme. Na Slovensku je trend kymácať kamerou a tváriť sa, že už to je investigatívny prvok. Ale to je maniera, zlý príklad, ako sa to robiť nemá.
Kedy je čas uzatvoriť kauzu?
Ťažko dospieť do nejakého konca. Príklad: otvoril som prípad veksláka, najbohatšieho človeka za totality. Volal sa Jozef Zelík a mal milióny. V roku 1982 ušiel z Československa do Rakúska. Prednedávnom ho našli mŕtveho v holandskej base. Jedni hovoria, že zomrel prirodzenou smrťou, druhí, že ho nechali zomrieť. Holanďania na kauzu uvalili embargo. Dostal som sa k zaujímavej informácii, keď som riešil jeho vilu. Zelík zanechal dom pod Hradom, lukratívny pozemok. Na ten si robili zálusk a boli ho obzerať ľudia z Ficovej vlády. Nepodarilo sa to dotiahnuť do konca, pretože došlo k zmene vlády. O Zelíkovu vilu však má dodnes záujem veľa ľudí. Zaujímavé je, že na Zelíka bol vydaný zatykač ešte aj dvadsaťšesť rokov po tom, čo ušiel pre podvod. Stále mal niekto záujem, aby Zelík bol odsúdený.
Všetko pre jednu vilu?
Nielen. On korumpoval komunistickú moc – ako v kauze Babinský, ale rozsiahlejšie. Zaujímavé je, že komunisti, ktorí do prípadu boli zapletení, neboli dodnes nikde spomenutí. Zelík sa dostal za hranice záhadným spôsobom, pomáhali mu československí diplomati a mnohí z nich donedávna boli aktívni. Dodnes to nie je celkom uzavretý prípad. Rád by som nakrútil seriál Husákovi mafiáni o podobných kauzách.
Stretávate sa s vyhrážkami?
Nepriame vyhrážky boli pri kauze Coufal. Přemysl Coufal bol významný človek, predstaviteľ tajnej cirkvi. V roku 1981 ho našli v byte v Dúbravke, kde ho zavraždili. Vydali sme sa do Bavorska, za človekom, ktorý ŠtB odhalil Coufala ako tajného kňaza. Keď som chcel odhaliť jeho identitu, bolo mi naznačené, aby som to nerobil. Že sa to môže pre mňa zle skončiť.
Dali ste si povedať?
Nie. Žiaľ, nemecká prokuratúra nevydala špióna, lebo trestný čin bol premlčaný. Skutočným dôvodom bolo, že špión sa dal naverbovať druhou stranou, zmenili mu meno a adresu.
Tí, čo by mali pykať, väčšinou zostávajú bez trestu. Frustrujú vás prípady bez koncovky?
Kauzy by mali viesť k prokuratúre, aby začala vyšetrovanie. Problém je, že nekoná, nikto nie je súdený. Výsledky však sú. Zoberme si príklad arcibiskupa Sokola a jeho spolupráce s ŠtB. Tvrdo zapieral, ale nakoniec sa dokázalo, že spolupracoval a dokonca, že sa stýkal s riadiacim dôstojníkom v jeho byte.
Z obrazoviek otvárané kauzy miznú, alebo je z nich občianska publicistika. Existuje ešte v našich televíziách investigatíva?
Chýba veľký formát, bez ktorého to bude vždy len brechanie. Chýba aj spolupráca médií, ktoré by pri istých kauzách vytvorili akúsi spoločnú platformu. Sám robím investigatívu v malom a aj som za to Jojke vďačný. Nie je úlohou komerčnej televízie suplovať STV a nákladné menšinové žánre. Žiaľ, na Slovensku investigatíva nemá dosah, ako v okolitých štátoch, a málokto sa venuje niečomu dlhodobo.
Skúsite bežnému divákovi vysvetliť, o čo tým prichádza?
To nemôžeme vysvetľovať. Treba sa zmieriť s tým, že slovenský divák je, aký je, a že český divák je kultúrne vyspelejší. Hádam tu bude priestor pre menšinový žáner, investigatívnu žurnalistiku, v nejakej forme, niekde. Možno, postupom času, sa dostane na inú úroveň a ľudia ju budú žiadať.
Martin Mózer (1973)
