Pocit, že všetky rádiá hrajú to isté, nie je celkom oprávnený. Predsa len, trochu sa od seba líšia, najmä v závislosti od cieľovej skupiny. Sťažovať sa na ne by však nemalo zmysel. Hrajú totiž presne to, čo im vo výskumoch povedia ich poslucháči.
Ranná cesta do práce. Šofér prelaďuje zo stanice na stanicu. Na jednej mu povedia, že u nich neexistuje ráno bez skupín ABBA či Beatles, na druhej to už zase duní Kulym, na tretej, určenej strednej generácii, sa členovia skupiny Elán ešte stále tvária, že sú v puberte. Nakoniec rezignuje: veď všetky, s výnimkou Rádia_FM a Rádia Devín, znejú akosi rovnako.
Ranné vysielanie je pre rozhlasové stanice to, čo večerné pre televízie. V primetime sa pokúšajú nalákať čo najviac poslucháčov. Preto bodrí moderátori, preto hudba, ktorá síce môže odradiť pár percent hudobných fajnšmekrov, ale väčšina ľudí ju má rada. Čím viac ich bude, tým väčšie percento vyjde vo výskume počúvanosti a tým väčšie môžu byť príjmy z reklamy.
Slogan Európy 2 „Rádio testované na ľuďoch“ neklame. Presne tak to totiž z horeuvedených dôvodov musia robiť všetci veľkí hráči na trhu. Komu sa to nepáči, môže na to nadávať, ale určite by s takýmto postojom nemal zakladať rozhlasovú stanicu, na ktorej chce zarábať. Intuitívne to už dnes nerobia ani vo verejnoprávnom rozhlase.
Páči? Nepáči?
„Výskumy robíme preto, aby sme mali správnu hudobnú knižnicu,“ hovorí Roman Juhás, hudobný riaditeľ rozhlasovej stanice Jemné melódie. „Niekoľkokrát za rok si robíme takzvaný auditorium music test. Tam zavoláme ľudí, ktorých chceme našou hudbou osloviť a prehráme im niekoľko stoviek pesničiek. Na základe ich hodnotenia si vytvoríme hudobnú knižnicu.“
Jemné melódie sa, podobne ako iné stanice, sústreďujú na vopred definovanú cieľovú skupinu. Výskumná agentúra zoženie respondentov, zodpovedajúcich požiadavkám stanice, a telefonicky alebo osobne skúma ich názor na jednotlivé pesničky. Teda pesničky... Ide o niekoľkosekundové ukážky, spravidla z refrénu, na základe ktorých respondent určí, nakoľko sa mu pesnička páči.
Na otázku, ako si človek za taký krátky čas môže vytvoriť názor, odpovedal pred časom v SME hudobný dramaturg Rádia Expres Rasťo Bečaver slovami: „Keď vám pustím nový Desmod, tak mi nepoviete svoj názor? Myslím, že áno. V zásade otázka znie, či sa to ľuďom páči, alebo nie.“
Slovenský rozhlas sa musel prispôsobiť konkurencii.
Napríklad aj tým, že musí robiť prieskum hudby
Pre masu
Nakoľko je dôležité, aby v rádiu poznali názor potenciálnych poslucháčov? Roman Juhás odpovedá: „Len čo by ste zahrali pieseň, ktorá má zlé výsledky, ľudia si preladia na inú stanicu. Hneď potom vidíme nižšie čísla a reklamné agentúry nám dajú menej peňazí. Jedna zle vybraná pesnička možno nepoškodí celkovú počúvanosť, ale bol by to precedens.“
Napriek tomu, že stanica dá len na výsledky výskumu, svoje miesto tu ešte stále má aj hudobný dramaturg. Ako hovorí Juhás, jeho úlohou je vyberať pesničky do testu. Väčšinu z nich tvoria tie, ktoré boli úspešné v minulom výskume, ale vždy pribudne aj niekoľko desiatok noviniek. Juhás a jeho kolegovia v iných rádiách musia sledovať, čo sa deje vo svete, čo si ľudia púšťajú na youtube, musia sledovať rebríčky najhranejších pesničiek, musia monitorovať iné rádiá, britskú, americkú, nemeckú hitparádu a ak sa im niečo hodí do formátu ich rádia, zaradia to do výskumu.
Dosť bolo Rytmusa
Jemné melódie sú špecifickou stanicou. Ako naznačuje sám názov, sú určené skôr strednej generácii, ktorá až tak neexperimentuje a nevyhľadáva novinky. Najpočúvanejšia slovenská stanica Rádio Expres má miliónové publikum, a preto aj najširší hudobný záber. Na rozdiel od Jemných melódií sa orientuje aj na novinky.
Ale aj ona potom, ako nasadí novú pesničku a, povedzme, stokrát ju odohrá, ju dá otestovať. Riskovať, že dvadsať percent poslucháčov zosilní zvuk, ale zvyšok radšej preladí na inú stanicu, nemôže ani líder trhu. Rádio Expres bolo priekopníkom zisťovania nálad poslucháčov na Slovensku.
Do jeho príchodu rádiá nasadzovali hudbu skôr na základe vkusu svojich redaktorov a čakali na spätnú väzbu. Dnes je to inak. Vďaka systému call-outov vedia výskumníci presne povedať, ako je tá-ktorá pieseň obľúbená či nie.
Samozrejme, pesničky treba stále znovu preverovať. Ako spomína Juhás: „Výsledky sa časom samozrejme menia. Zoberte si napríklad pesničku Príbeh od Tiny a Rytmusa. Pred rokom bola všade, dnes ju nezahrá asi nikto, pretože sa jej ľudia prejedli. Vo výskume sa dozviete, že už jej majú ľudia dosť.“
Juraj Neveselý z Fun rádia: Na začiatku tu nebol konkurenčný boj, mohli ste získať
dvadsaťpäť percent poslucháčov, stačilo, keď ste hrali inak ako štátne rádio
Softvér
Zaradením pesničiek do výskumu sa však práca hudobného dramaturga nekončí. Jeho úlohou je vybraný balík hudby zaradiť do vysielania. Dramaturgovi so zaraďovaním hudby do vysielania pomáha počítačový softvér. Jeden z konateľov spoločnosti Sepia systems, ktorá takýto softvér dodala už mnohým slovenským a českým rádiám, a tiež technický riaditeľ Fun Radia Juraj Neveselý hovorí:
„Sepia berie do úvahy nejaké kritériá, ktoré nastaví hudobný dramaturg. Je tam veľké množstvo pravidiel, ktoré môže kontrolovať – pravidlá pre to, aby sa pesnička nehrala v to istom čase ako včera, aby sa striedali piesne mužských a ženských interpretov, a podobne. Je to skrátka o tom, ako si to hudobný dramaturg nastaví.“
Dôležitou zložkou „programovania“ hudby sú rotácie, ktoré sa tiež určujú na základe názorov poslucháčov. „Keď viem, že pieseň od Georgea Michaela má 90-percentnú páčivosť a pieseň od Whitney Houston 65-percentnú, tak urobím všetko preto, aby bol Geoorge Michael v éteri viac,“ hovorí Roman Juhás a dodáva, že záleží aj na tom, či je pieseň nová, alebo už staršia: „Je dobré, keď sa nová pieseň hrá častejšie, pretože má potenciál, Lennonova Imagine má nízky potenciál, pretože ju každý pozná. A keď sa raz ľuďom nepáči, už s ňou neurobíte nič.“
Respondenti určia, ako vnímajú pesničku a hudobný dramaturg má informáciu o tom, ako s ňou pracovať. Jednotlivé songy sú zaradené do kategórií, z ktorých každá má svoju rotáciu. Ako vysvetľuje Neveselý: „Povedzme, že v rotácii A hrá pesnička každé štyri hodiny. Berie sa pritom do úvahy aj dĺžka počúvanosti, teda ako dlho ľudia počúvajú rádio. Keď ho počúvajú priemerne štyri hodiny denne, tak sa tá istá pesnička môže zopakovať po šiestich hodinách.“ Plánovací systém je teda „len“ nástrojom hudobného dramaturga.
Ľuboš Machaj z SRo: Rádio Slovensko počúva skôr staršia
stredná generácia, a tak je pochopiteľné, že centrom hudobného diania
sú osemdesiate roky a prvá polovica deväťdesiatych rokov
Pionierske časy
„Výber hudby? Ten bol zo začiatku obmedzený. Ľudia často používali vlastný archív cédečiek a v podstate každý púšťal, čo chcel,“ spomína na prvú polovicu deväťdesiatych rokov v dnes už zaniknutom bratislavskom rádiu Ragtime Branislav Bezák. Aj v tomto nadšeneckom rádiu mali systém playlistov, ten však riešil skôr logistiku vysielania:
„Mali sme hudobného dramaturga, ale to, čo sa hralo a dávalo do playlistov, bolo výsledkom dohody ľudí, ktorí v rádiu pracovali. Vďaka tomu z rádia znela alternatívna hudba. Vyhýbali sme sa strednému prúdu.“ Bezák 
spomína, ako jeden zo spolumajiteľov rádia prišiel s nápadom dať piesne otestovať poslucháčmi rádia, jeho kolegovia sa mu vtedy vysmiali.
Podobné spomienky má aj Juraj Neveselý, ktorý je vo Fun Rádiu od roku 1990: „Vtedy sme boli študenti, ktorí sa hrali v rádiu. Mali sme možnosť vysielať pre celé Slovensko, ale bol to v podstate len koníček. Nebol tu konkurenčný boj. Mohli ste získať dvadsaťpäť percent poslucháčov, stačilo, keď ste hrali inak ako štátne rádio. Len čo príde konkurencia, musíte to robiť inak.“
Roman Juhás, ktorý pracoval v rádiách Ragtime, B1 či RMC, hodnotí výber hudby v deväťdesiatych rokoch takto: „Boli to fantastické časy, ale tie rádiá skončili práve preto, že boli riadené intuitívne. Nikto nerobil prieskumy, nikto nemal biznis plán, nikto si nezadefinoval cieľovú skupinu. Ľudia často vysielali z vlastných nosičov. Dnes, aj napriek tomu, že som milovník hudby, viem, že taká cesta nevedie nikam. Vytvoriť finančný profit tak, že budeme púšťať hudbu na základe vlastného vkusu, to je vylúčené.“
Storzovo dedičstvo
Ako sme už spomenuli, prvé prieskumy na Slovensku robilo rádio Expres. Zvýšilo tým náklady, ale tomuto trendu sa museli prispôsobiť aj ostatné rádiá. Oslovení respondenti sa zhodujú, že to bol krok k profesionalizácii odvetvia.
Dnes majú niektoré rádiá zahraničných majiteľov, ktorí, tak ako ostatní, chcú od rádia najmä zisky. Majitelia majú so zamestnancami normálne zmluvné vzťahy a už aj preto musia byť profesionálne. „To, ako rádiá dnes vyzerajú, je obrazom trhu, obrazom poslucháčov. Nie je to tak, že rádiá niečo nútia poslucháčom, sú tak naformátované a funguje to,“ pripomína Neveselý.
To, čo zažívame posledné desaťročie, funguje vo svete už veľmi dlho. Korene testovania hudby siahajú až do päťdesiatych rokov minulého storočia. V americkom štáte Nebraska mal istý Todd Storz rádio, ktoré fungovalo 
ako všetky privátne rádiá - vysielalo sa veľa správ a veľa rôznej hudby. Storz si však raz pri obede v reštaurácii všimol, že ľudia si v jukeboxoch stále vyberajú tie isté piesne.
Napriek tomu, že v hudobných skrinkách boli stovky pesničiek, zákazníci si ich v reštaurácii púšťali len zopár desiatok. Prečo teda v rádiu hrať tisíc pesničiek, keď ich stačí menej a začal so systémom Top forty, čo boli songy, ktoré z testovania vyšli ako najpopulárnejšie. Formátovanie rádií podľa preferencií poslucháčov sa tak stalo dôležitou súčasťou rozhlasového biznisu.
Príkladom človeka, ktorého takáto činnosť živí, je Josef Vlček, spoluzakladateľ úspešných českých rozhlasových staníc Frekvence 1 a Evropa 2. Podľa Vlčka rozhlasové stanice nemajú ambíciu poslucháča vzdelávať a nie je to ani ich pozícia. Rádio totiž od konca komunistického režimu získalo inú funkciu, stalo sa jednou z foriem podnikania. „Najmä v prípade súkromných rozhlasových staníc totiž platí rovnica, že čím viac poslucháčov, tým vyššia cena za reklamný šot, čím viac reklamy, tým viac peňazí na prevádzku stanice.“
Stále to isté?
Medzi dlhodobých lídrov vysielania patria starší interpreti ako Miroslav Žbirka či skupina Elán, mladšie popové a poprockové hviezdy Desmod, Jana Kirschner, Zuzana Smatanová, IMT Smile a No Name a zo zahraničných interpretov trebárs ABBA a Celine Dion. Pocit, že slovenské rozhlasové stanice hrajú stále to isté, je aj nie je oprávnený. Vkus poslucháčov jednotlivých rádií sa totiž prekrýva.
A keďže všetky veľké stanice si dávajú robiť prieskumy, výsledok je podobný. Jedným dychom však treba dodať, že každé z veľkých rádií sa zameriava na inú skupinu poslucháčov. Na Fun Radiu, ktoré je atraktívne a formátované pre mladšiu generáciu, nájdeme viac progresívejších noviniek ako na Jemných melódiách, ktoré hrajú pre konzervatívnejšie a skôr ženské publikum.
Prvý okruh Slovenského rozhlasu Rádio Slovensko musí zo zákona hrať viac domácej tvorby, najpočúvanejšie Rádio Expres musí, keď si chce udržať pozíciu na trhu, uspokojiť potreby čo najširšej skupiny poslucháčov. Prinajmenšom by ich nemalo vystrašiť nejakou neotestovanou pesničkou.
Zahrajte nás
Majú v takomto prostredí šancu nové kapely? Roman Juhás vysvetľuje pozíciu Jemných melódií: „Máme tu niekedy aj pätnásť návštev do mesiaca. Prichádzajú mladé kapely, aby sme ich zahrali. Tu sú celé police rôznych demonahrávok. Chápem, že je to pre nich dôležité. Pre začínajúcu kapelu môže byť dokonca kľúčové, že sa niektoré rádio rozhodne ich hrať. Ale my nie sme ten typ rádia. Mali by sa obrátiť skôr na ‚contemporary hit radio‘, na stanice, ktoré sú pri zaraďovaní pesničiek do vysielania odvážnejšie.“
„Naši poslucháči prijímajú aj dynamickejšie, progresívnejšie veci,“ hovorí Juraj Neveselý. „V rádiu však treba 
robiť veci citlivo, lebo jedna zlá pesnička prinúti ľudí preladiť. Naše správanie je logické. Keby sme mali prilákať dvadsať percent ľudí a odradiť osemdesiat percent, takú pesničku jednoducho nezaradíme.“
Overení interpreti sa do rádia dostanú ľahšie, nejaké nečestné praktiky za tým možno hľadať len ťažko. Pred tromi rokmi to pre časopis .týždeň potvrdila aj riaditeľka vydavateľstva Sony/BMG na Slovensku Lenka Slaná: „Je to také mystifikovanie, že tu sú nejakí ľudia, ktorí poťahujú nitkami. V istom zmysle to môže byť pravda, ale nie vo vzťahu k médiám... Koordinujeme reklamné kampane, ale nedokážeme rozkázať ani vydavateľovi, ani majiteľovi rádia, čo má robiť.“
Jedným slovom – neodskúšaná pesnička alebo pesnička, ktorá sa nepáči väčšine cieľovej skupiny, sa vo veľkom rádiu objaví len ťažko. Pokles počúvanosti a pokles príjmov by riskoval málokto.
Už aj pod pyramídou
K trendu testovania hudby sa v poslednom čase pridal aj Slovenský rozhlas, presnejšie jeho prvý a najpočúvanejší okruh Rádio Slovensko. Jeho pozícia je však špecifická. Verejnoprávne médium totiž vychádza z legislatívneho rámca a z toho, čo vedeniu rozhlasu odsúhlasí Rozhlasová rada: napríklad pomer domácej a zahraničnej hudby.
Podľa programového riaditeľa SRo Ľuboša Machaja sa pod pyramídou pri výbere pesničiek opierajú o skúsenosti hudobných dramaturgov, ale aj o prieskumy.
„Na Slovenský rozhlas treba pozerať ako na vysielateľa, ktorý realizuje veľa programových služieb. Všetky verejnoprávne rádiá majú ako hlavný program spravodajskú stanicu a sú zamerané na čo najširšie publikum. Rádio Slovensko počúva skôr staršia stredná generácia, a tak je pochopiteľné, že centrom hudobného diania 
sú osemdesiate a prvá polovica deväťdesiatych rokov. Šlágre zo sedemdesiatych rokov znejú skôr na Regine a alternatívna, progresívna hudba skôr na Radiu_FM.“
V Rádiu Slovensko testovali dvakrát po tisíc skladieb a poslucháčov zaujali viac ako tri štvrtiny z nich. Ľuboš Machaj však tvrdí, že nie všetko, čo sa odvysiela na prvom okruhu SRo, prešlo testom: „Aby sme vyhoveli zákonu, musíme púšťať aj veci, ktoré neprešli testom, pretože by sme nemohli naplniť kvótu domácej tvorby.“ Machaj upozorňuje aj na večerné relácie, ktorých hudobnú náplň už nevyberá počítačový softvér, ale autori jednotlivých relácií.
Aj v Slovenskom rozhlase používajú softvér Sepia. Úlohou hudobného dramaturga je dbať na čistotu hudobného formátu, kontrolovať, aby bol formát pestrý, vyvážený z hľadiska tempa, hudobných žánrov či pomeru domácej a zahraničnej hudby.
Machaj hovorí, že s tým, že by niekto loboval za svoju skladbu, sa nestretol: „V Rádiu Slovensko rotuje okolo 1150 skladieb. Asi päťdesiat z nich je od Žbirku, ale on na to nemusí tlačiť. Z tých jeho pesničiek, ktoré sme dali testovať, prešli takmer všetky. Žbirka má asi všetko, čo má mať úspešná rozhlasová pesnička: je krátka, optimistická... On asi už vedome pracuje s tým, aby sa dala hrať v rádiu.“
Čo ďalej?
Rádiá hrajú, čo chceme. Pesimistický pohľad vidí nevzdelanú masu, ktorá určuje, čo máme všetci počúvať. Rádiá to zahrajú a keďže poslucháči chcú len to, čo poznajú, nabudúce vyberú zase to isté. Pesimistickému pohľadu nahráva aj avizované rušenie verejnoprávneho Radia_FM, ktoré ako jediné vyčnievalo z mainstreamového radu.
Optimistický pohľad v tom vidí demokratickejší prístup k názorom poslucháča a fungujúci rozhlasový trh.
Oba pohľady sú legitímne, ale pravda asi je, že trebárs džezová stanica, ktorá musí platiť za ľudí i za vysielanie na veľmi krátkych vlnách, by dnes asi neprežila. Cesta zrejme bude v internetovom vysielaní. V tom sme ešte len na začiatku, ale ako vidno, za hranicami to už funguje.
