Jedno z najprestížnejších svetových hudobných vydavateľstiev si zablahoželalo k dvadsiatinám kompiláciou s výstižným názvom XX.
BRATISLAVA. Mať dvadsať rokov zväčša znamená, že si pomaly vytvárate nejaký svetonázor. Ak ste však hudobným vydavateľstvom, zvyčajne za sebou už máte lepšie aj horšie dni, a svetonázor vytvorený dávno. Inak by ste, obzvlášť v dnešnej situácii, neprežili.
Ak však vydávate najmä elektronickú muziku, ste predovšetkým pamätníkom. Zažili ste nástupy aj odchody trendov i časy, keď klubová hudba bola vlastne iba zbožným želaním. Britské vydavateľstvo Ninja Tune je presne takýmto oslávencom. Len málokedy - ak vôbec - vo svojej dvadsaťročnej histórii siahlo vedľa.
Neprispôsobili sa
Keď Matt Black a Jonathan More brázdili koncom osemdesiatych rokov vlny pirátskeho rádia Kiss FM, zrejme netušili, že aj o viac než dvadsať rokov budú udávať smer o generáciu mladším poslucháčom.
Medzičasom založili Coldcut a odmietli zmluvu s veľkým nadnárodným vydavateľstvom. Chceli robiť hudbu bez kompromisov a údajný tlak prispôsobiť sa strednoprúdu im nebol veľmi po chuti.
Založili si preto vlastné vydavateľstvo, dali mu meno podľa jedného japonského článku a hudbe priniesli nielen Coldcut, ale aj Bonoba, Cinematic Orchestra, Amona Tobina či Rootsa Manuvu a Jaga Jazzist.
O sile tohto vydavateľstva pritom svedčí bežná odpoveď na častú otázku pri nových kapelách. Na otázku: „Kto sú to tí X alebo Y?" zväčša stačí odpovedať: „Vydáva ich Ninja Tune." Nindžovia sú jednoducho ktosi, o kom veľká časť hudobných fajnšmekrov hovorí s priam posvätnou úctou.
Remix starých i nových vecí
Ak chce oslavovať takéto hudobné vydavateľstvo, nejestvuje veľa lepších možností než oslavovať muzikou. Ak ste Ninja Tune, môžete si dovoliť vydať niekoľkocédečkovú kompiláciu XX (distribuuje Wegart) s remixami, starými i úplne novými skladbami.
A bude nielen absolútne aktuálna, ale zároveň dokáže vyrozprávať príbeh, kam sa vydavateľstvo od roku 1990 dostalo. Klubová muzika odvtedy zažila rytmus (jungle aj techno), páčivé melódie (uplift trance) aj diskotéky (garage či dnešný drumandbass), vrátila sa k temnému minimalizmu (dubstep) a občas si odskočila ku gitare (folktronica alebo elektropop). Kúsok z väčšiny nájdete aj na XX.
Jediným negatívom tejto porcie muziky, a vlastne aj celej produkcie nindžov za tých dvadsať rokov ich existencie, je vtieravý pocit, že slovenská hudba - aj tá alternatívna - je oproti predstaveným skladbám neuveriteľne nudná, lokálna a spiatočnícka.
