Doyen českej hudobnej publicistiky a excelentný glosátor sa v textoch z rokov 2001 až 2008 snaží bojovať proti falošným mýtom a klamstvám v kultúrnom, spoločenskom i v politickom živote.
Prvý album Karla Kryla Bratříčku, zavírej vrátka je považovaný za najlepšiu československú platňu štvrťstoročia 1965 až 1990.
Neuveriteľný príbeh jej vzniku v poaugustovom, čerstvo okupovanom Československu je obsahom posledného textu knihy stĺpčekov, komentárov a fejtónov Jiřího Černého z rokov 2001 až 2008 Určitá míra facky (Nakladatelství Galén, Praha 2010).
Zázrak s Karlom Krylom
Práve tento klasik hudobnej kritiky bol autorom donkichotského nápadu pripraviť vtedy v štátnom (iné neboli) hudobnom vydavateľstve album, ktorého titulná pieseň symbolizovala odpor proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy a asi najlepšie vystihla smútok a poníženie ľudí, ktorí pár mesiacov roku 1968 s nádejou verili myšlienke socializmu s ľudskou tvárou.
Navyše, vydaniu platne chýbal aj podporný argument - Kryl totiž vtedy vôbec nebol známym pesničkárom a príliš veľkú úctu nepožíval ani u vtedajších najpopulárnejších domácich folkerov.
Zázrak sa však podaril, Černý dotiahol svoj zámer do konca a, samozrejme, napísal k platni so známym čiernobielym obalom s fotkami Josefa Koudelku aj sprievodný text.
Lapidárna pointa
Ten sa končil vetou „Z krásné lži nám nová naděje nevyroste", a touto myšlienkou vypointoval Černý aj svoj krylovský stĺpček i celú knižku.
Sú v nej stovky iných skvelých viet, ale práve táto lapidárne vystihuje zmysel celej publikácie a možno ju aplikovať na každý z textov, ktoré Černý týždeň čo týždeň uverejňoval v Mladej fronte Dnes, Reflexe, Lidových novinách a Hospodářských novinách. Bolo ich okolo tristo a v knihe je zhruba polovica z nich.
Aj keď je Černý najmä hudobným publicistom, spoluautorom v 60. rokoch legendárnej rozhlasovej hitparády Dvanásť na hojdačke, po normalizácii moderátorom putovných Antidiskoték (v tom čase jedinečného zdroja informácií o kvalitnej hudbe), ktorým zostal verný dodnes, jeho komentáre sa venujú nielen kultúrnym, ale aj spoločenským a politickým témam.
Proč bychom se netěšili?
Hoci má povesť obávaného kritika, neraz prekvapujúco vystupuje skôr v úlohe ochrancu obetí dnešného, neraz zjednodušujúceho a „odvážneho" čiernobieleho hodnotenia.
Napríklad pri tvrdení istého denníka, že v najhorších rokoch husákovského socializmu signatár anticharty a „ikona normalizácie" Karel Gott chlácholil ľudí piesňami typu Odnauč se říkat ne, sa Černý pýta, či potom nie sú rovnakými ikonami normalizácie aj operní antichartisti s ich rovnako chlácholivým, ale nedotknuteľným Proč bychom se netěšili.
Iný Hrabal na Matuškovej svadbe
„Fakty sú nesporné," zdôrazňuje Černý. Ich obdivuhodná znalosť mu dovoľuje pádne a nečakane argumentovať. A tak sa vzápätí dozvedáme, že aj taký Waldemar Matuška, ktorý dokázal do očí uraziť komunistických funkcionárov a vytrpel si od nich svoje, si na svadbu pozval eštebáckeho riaditeľa Pragokoncertu Františka Hrabala, šíriaceho podvrhnuté „pornosnímky" Marty Kubišovej.
Poetické priznanie o jednej bitke
Vo svojich textoch neúprosne bojuje proti falošným mýtom a klamstvám, pričom sa nevyhýba ani vlastným pochybeniam a pochybnostiam, vecne kladie vedľa seba plusy aj mínusy.
Tak je to aj vo fejtóne o jeho vzťahu k Janovi Werichovi, ktorý „s lumpami netancoval, ani sa s nimi nebil". Podľa Černého žiadny umelec nemôže byť dokonalý, ale niektoré jeho práce áno. „A my ostatní máme šťastie sa z najlepších diel tešiť a najlepších ľudí svojich životov si nájsť trebárs úplne inde."
Určite možno s niektorými jeho textami nesúhlasiť, no svojou presvedčivou argumentáciou, kultivovanosťou, štylistickou zručnosťou a schopnosťou ilustrovať ten-ktorý problém všeobecne známymi faktami v objavných kontextoch, provokujú na zamyslenie a polemiku. „Nejde mi o to všetko zrelativizovať, ale dobre poznať," je jedno z jeho vyznaní v knihe Určitá míra facky.
Inak, k tomuto názvu sa inšpiroval v rovnomennom fejtóne, kritizujúcom jazykové prehrešky českých politikov Gottwaldom počínajúc a Zemanom či Klausom končiac.
Oproti týmto sebavedomým rétorickým figúrkam mu pripadalo potom priam poetické vyjadrenie starostu jednej obce, ktorý sa v televízii priznal k bitke s miestnym spoluobčanom: „Do určitej miery som mu jednu vrazil."
