Keď vám niekto začne hovoriť, že zázraky sa dejú, beriete to s rezervou. Inak však tieto slová znejú od 22-ročného dievčaťa z Moravy, ktoré už má sošku Oscara, dve nominácie na ceny Grammy a zahralo si aj v Simpsonovcoch. MARKÉTA IRGLOVÁ rýchlu slávu po úspechu filmu Once zvládla, rovnako aj rozchod s partnerom Glenom Hansardom a samovraždu fanúšika priamo na koncerte. S Hansardom zostali priateľmi a stále spolu fungujú v projekte Swell Season. Zajtra koncertujú v bratislavskom divadle Aréna. O veľkej popularite tejto dvojice svedčí aj to, že lístky sa vypredali už pred týždňom.
Za dva týždne máte na turné jedenásť koncertov. Ešte stále sa na pódium tešíte?
„Teším. Prvý koncert bol perfektný. V Paríži sme zatiaľ mali všetky vystúpenia skvelé, teraz sme hrali v La Pigalle, čo je veľmi pekné divadlo s výbornou akustikou. Bolo plno, ľudia sa prišli pozrieť. Vždy je fajn po dlhšom čase vrátiť sa k živému hraniu, človek sa teší a je čerstvý. Veľmi som si to užila."
V lete počas vášho koncertu v Kalifornii spáchal divák samovraždu. Bolo ťažké vytesniť ten zážitok?
„To bolo už pred dvomi mesiacmi. Odvtedy sa stalo veľmi veľa nových vecí, je to dávna minulosť. Teraz sa teším, že som znova s chlapcami, lebo žijem v New Yorku a oni v Írsku."
Glen chystá reunion svojej skupiny The Frames, vy pracujete na sólovom albume. Čo vlastne spolu teraz hrávate?
„Skladby z filmu Once a z druhého albumu Swell Season. V Amerike som hrala jednu novú pesničku, keď bude priestor, zahrám ju aj v Bratislave. Svoje veci skladám na klavíri a nahrávať ich budem s rôznymi ľuďmi v Chicagu. Malo by to vyjsť niekedy na prelome februára a marca. Ešte neviem, v akej podobe to bude naživo. Uvidíme, ako dopadne album a ako budú mať muzikanti čas."
Vašou predkapelou je tiež dvojica - Bratislavčania Longital. Poznáte ich?
„Longital sú naši kamaráti. Veľmi si ich vážime. Na jednom z koncertov, čo mali The Frames na Slovensku, sa pýtal Glen ľudí, či nepoznajú niekoho, kto by mal gitarový zosilňovač. No a oni mu dali tip práve na Dana Salontaya. Potom prišli na koncert, sú to milí ľudia a dobrí muzikanti, hneď sme sa spriatelili. Teším sa, že si s nimi zahráme."
Zahráte si aj niečo spolu?
„Zatiaľ sme sa o tom nebavili, to robíme vždy až v deň koncertu. Ale je to možné."
Do filmu Once, ktorý vznikol v roku 2007, vás nepoznal skoro nik a odrazu ste získali Oscara. To vám muselo úplne zmeniť život.
„Veru zmenilo. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, čo sa vlastne deje. Vždy som brala hudbu ako koníček, neplánovala som, že by sa stala mojou profesiou. Keď po úspechu filmu vo svete prejavili záujem vidieť nás aj naživo, prišlo to v ideálnom čase. Práve som zmaturovala na gymnáziu a mohla som si robiť, čo sa mi chcelo. Mala som v pláne presťahovať sa do Írska a po roku vyskúšať nejakú tamojšiu vysokú školu, no začali sme intenzívne hrať a cestovať. Už sú to tri roky, ale ešte stále chodíme po svete a koncertujeme."
Nezdá sa, že by ste ľutovali.
„Samozrejme, som za to vďačná. Neplánovala som to, vôbec som si nebola schopná niečo takéto predstaviť. Odrazu stojím na pódiu s muzikantmi, ktorých som obdivovala a ich pesničky počúvala len na diaľku, jazdím s nimi po svete, poznávam nových ľudí a nové miesta. Je to úžasný pocit, dopriala by som ho každému."
Dievča z malého moravského mestečka urobí s írskymi muzikantmi pár piesní, za ktoré dostane Oscara aj Grammy, nasledujú koncerty po celom svete. Aj vám ten rýchly príbeh trochu pripomína rozprávku?
„Veď to aj prišlo veľmi rýchlo a neuveriteľne. Preto sme sa po Oscaroch dohodli, že si mesiac zoberieme voľno. Odišla som do Čiech, až potom sme sa naplno rozbehli s koncertovaním."
Prekvapilo vás, že oscarová nominácia sa začala spochybňovať iba v Čechách?
„Jednou z podmienok na Oscaroch je, že pieseň by sa nemala hrať predtým, než sa objaví vo filme. My sme ju hrali, lebo sme neskladali hudbu pre Hollywood, s nomináciou na Oscara nikto nepočítal. O tom pravidle som ani nevedela, myslela som si, že keď nás nominovali, že si to postrážia. Lenže nejaká novinárka z Čiech napísala Americkej akadémii, že by nás mali vylúčiť, lebo porušujeme pravidlá. Oni sa nakoniec rozhodli, že súťažiť môžeme. Nevedela som, čo si o tom myslieť, čo bolo motiváciou tej slečny alebo panej. Väčšinou sa však týmito vecami nezaoberám, v živote je dôležité niečo úplne iné."
Nezávislá scéna vás väčšinou považuje za mainstream, pre oficiálnu scénu ste zase priveľmi nezávislí. Kde sa cítite lepšie?
„Myslím si, že máme ideálnu pozíciu. Presne takú, v akej ako muzikanti chceme byť. Robíme hudbu, ktorá nás baví, a hráme ju ľuďom, ktorí si ju s radosťou prídu vypočuť. Nahrávame albumy tak, ako sa nám páčia, a tak ako chceme, aby zneli, žiadna firma nám do toho nehovorí. Sme známi pre svoje pesničky a nie preto, že sme celebrity. Je príjemné nemusieť myslieť, či budete mať dosť peňazí na zaplatenie nájmu a živobytie, alebo nie. Mnohé a nielen začínajúce kapely tak rozmýšľať nemôžu. Ale aj The Frames boli dlho v tejto pozícii."
Keď sa už niekto objaví v seriáli Simpsonovci, celebritou určite je.
„Prišlo mi hrozne zvláštne objaviť sa v Simpsonovcoch, ale určite to bolo menej zvláštne, ako dostať Oscara (smiech). Stále sa čudujem veciam, ktoré sa stávajú v mojom živote, ale som človek, čo verí, že zázraky sa dejú. Vtedy sa vám často prihodia. Keď v zázraky neveríte, nemáte šancu ich ani vidieť. Zázrakom pritom môže byť už to, že si myslíte, že bude škaredé počasie a odrazu svieti slnko."
Vám sa tých zázrakov už stalo dosť veľa, máte ešte vôbec nejaké sny?
„Snívam o klasickej hudbe do filmov. To by ma bavilo."
Prečo ste sa rozhodli usadiť práve v New Yorku?
„Mám tam niekoľko dobrých priateľov a lákala ma aj kultúra. Akýkoľvek deň v týždni môžete ísť na koncert, na výstavu, do kina, môžete sa rozhodnúť medzi niekoľkými možnosťami. Rada chodievam pešo a metrom, tu sa na rozdiel od Los Angeles dostanete všade, nemusíte sa presúvať autom. Keď prídete do New Yorku, hneď sa cítite ako miestni ľudia. Veľa ľudí priťahuje aj to, že tam môžete byť kýmkoľvek. Keby ste sa nejako výstredne obliekli v Prahe, na ulici by sa všetci obzerali s tým, čo je to za blázna. V New Yorku si vás nikto nevšíma, na výstredné oblečenie a slobodu prejavu sú tam ľudia zvyknutí."
Viete si predstaviť, že sa ešte niekedy vrátite a budete žiť v Čechách?
„Doma mám stále úžasné zázemie, môžem sa tam kedykoľvek vrátiť. Nemám nič proti tomu, raz sa to môže úplne pokojne stať. Ale tak skoro sa do Čiech sťahovať určite nebudem. New York je pre mňa momentálne úplne ideálny. Pre mňa je to úplne nová skúsenosť, v živote som vo veľkomeste nebývala. Valašské Meziříčí, kde som vyrastala je mestečko, aj v Írsku som bývala v podobnom mestečku pri mori."
