„Na co zemřel? Na selháni srdce. Ale tak to je skoro u všech smrtelných nemocí. Nakonec se zastaví srdce.“ Tento krutý aforizmus z knihy Zeptej se táty naplnil jeho autor do bodky. Definitívnej. Jan Balabán zomrel ako 49-ročný v spánku na zlyhanie srdca.
Život spisovateľa, prekladateľa a publicistu Jana Balabána bol spojený s Ostravou. Priemyselné šero mesta neprebúdza (na rozdiel od dávnych budovateľských čias) ódy na budúcnosť, ale pre neho sa stalo metaforou sveta, v ktorom sa človek z temnej hlbiny snaží vydolovať aspoň náznaky zmyslu svojej existencie.
Existenciálny je hádam najčastejší prívlastok, ktorý sa v súvislosti s Balabánom a jeho písaním objavuje v recenziách. Popri vieweghovskom sarkazme (a iných románoch pre mužov i ženy) a príbehoch, kde sú osudy malých predurčené veľkými dejinami, je to vzácny tón v modernej českej literatúre. Kto chce s knihou relaxovať alebo rýchlejšie „spadnúť“ do sladkého spánku, urobí s Balabánom rýchly proces.
Recenzia
Jan Balabán: Zeptej se táty
Host Brno 2010, 192 strán
Román Zeptej se táty, ktorého text s priateľom Petrom Hruškom autor redakčne upravoval tesne pred smrťou, bolí tak ako môže bolieť práve smrť otca. Kniha nie je utišujúcim analgetikom, ale – kdesi v texte sa mihne takáto metafora márneho života - „pálením a svíraním“. Smrť otca netreba zvlášť fabulovať, tá pre mnohých (aj pre Balabána) reálne a bez dovolenia vstúpila do života.
Balabán vymodeloval „literárneho otca“ v postave lekára Jana Nedomu. S jeho odchodom zo sveta sa vyrovnávajú traja súrodenci Emil, Hans a Kateřina. Nebol to obyčajný „hodný táta“ z nostalgického záznamu starej kamery, ale výrazná autorita a „patriarcha“ vytrvalý v evanjelickej viere napriek nepriazni čias.
Posmrtný rýchlokurz spomínania na otca je sabotovaný listom od priateľa Wolfa. Obviňuje ho, že ako lekár nepridelil dialýzu v socialistickej nemocnici každému. Nekompromisný sudca nevie, že „pravda“ o najlepšom zdravotníctve na svete dostupnom všetkým bola ilúziou.
Okrem otázky Ako zomierať zaznieva aj otázka Ako dobre žiť. Hansov fetujúci syn a sestra Emilovej partnerky prežívajúca na okraji úspešného sveta pripomínajú túto otázku s neskrývanou naliehavosťou.
Balabán vystupuje zo stránok románu ako biblický človek, pýtajúci sa Jób, úprimný evanjelik, ktorý bez asistencie barokových anjelov vášnivo zápasí s Bohom a pochybnosťami. Necíti sa byť doma v dynamickom svete rýchlokvasených podnikavcov.
Jeho trýznivý (a súčasne - kde len nájsť to správne slovo - možno ušľachtilý) smútok je ťažko predajný artikel. Vábeniu smrti pritom neodolá nikto...
Text románu je tokom dávnejších i novších spomienok, dialógov a pocitov, bez úvodzoviek a jasnej štruktúry. Hoci Balabán písal knihu celé tri roky, chýbajú v nej ohraničené literárne formy, tie sú pri úprimnej konfrontácii so životným údelom nepodstatné. Akákoľvek exhibícia, aj literárna, by pôsobila len trápne.
Kto neuteká pred smútkom, môže sa na mnohé veci o živote a smrti spýtať Balabána.
