Vo vydavateľstve Filip Tomáš – Akropolis vyšla jedna zo stratených legiend českého písomníctva, „surrealistický román“ Rudý havran.
Prvé, čo človeku napadne pri mene českého avantgardistu Jiřího Kolářa (1914 - 2002), budú zrejme jeho koláže. No jeho texty (spomeňme aspoň Prométheova játra, 1950, v samizdate vyšlo v r. 1979, oficiálne až v r. 1990) boli nemenej priekopnícke a my sa môžeme konečne zoznámiť aj s jeho najranejšími literárnymi prácami. Vydavateľstvo Akropolis ponúka náročnému čitateľovi dve zbierky, ktoré Kolář napísal pred vojnou, „ohromený slobodou tvorivého činu, keď objavil surrealizmus", ale nevydal ich knižne. Debutoval až v roku 1941 zbierkou Křestný list.
V jeho raných textoch ešte nahlas doznieva Baudelaire a potichu, ale zreteľne Rimbaud, a už ich silne inšpirované surrealizmom adresuje najkrajšiemu českému Bretonovmu papagájovi Nezvalovi. A nad všetkým sa vznáša poet Poe. Havran. Tieto súradnice sú neprehliadnuteľné.
Ako vtedy transparentne vravel: Flaubert bol preňho synkom jesene, Baudelaira označil za Edisona poézie a Nezvala nazval žonglérom rýmov. Aspoň pokiaľ ide o rámcové odvolávky v skladbe Červený havran, datovanej do roku 1936. Môžeme tu vrstvu po vrstve sledovať „dražbu surových básní", fascinujúce skúmanie sveta prostredníctvom slov a snov. Miestami zaznie ešte zreteľný Lautréamont, a miestami už predzvesť príšernej skupinovej halucinácie, zvanej „priekopnícky tábor ZSSR".
Kolář však patril práve k hŕstke umelcov, ktorí z tohto šialeného kolektívneho omylu pri prvej príležitosti vytriezveli. Zbadal, že havran nie je čierny, ale červený. Na rozdiel od realistov a hlavne socrealistov, ktorí si to neuvedomili hádam ani v hrobe.
Kolářov „surrealistický román" Rudý havran, jedna zo stratených legiend českého písomníctva, sa objaví až po šiestich desaťročiach v Nezvalovej pozostalosti. To sú asi dva básnické životy. Kolář teda odvtedy naplnil ešte dve kompletné umelecké curriculum vitae.
V ich rozpätí vari najmilšími míľnikmi pre historikov boli: Skupina 42, Umelecká beseda, vstúpenie do strany a bleskurýchle vystúpenie z nej, vytvorenie výtvarného diela svetového významu, skupina Križovatka, Charta 77, nútená emigrácia, Paríž, Revue K a návrat, plný nových spojitostí. Napokon, oveľa podrobnejšie a najmä zasvätenejšie o tom vraví v predslove Marie Langerová.
Druhú polovicu knihy predstavuje zbierka umelcových juvenílií Nový don Quijote, mapujúca obdobie rokov 1934 - 1937. Vynikajúco dokresľuje nielen túto eruptívnu dobu, ale i to, ako sa od nej Kolář takmer až dojímavo nevzďaľoval, aby sa vzápätí míľovými krokmi vzdialil smerom k vlastnému, nezameniteľnému umeleckému výrazu.
Jiří Kolář zachytil orálne obsahy - rozhovory a dialógy prebiehajúce pred výtvarnými obrazmi. Tie poznáme ako jeho charakteristický „rez do malebnosti". A za týmito štrbinami v maľbách objavil „archaickú reč poézie", ktorú my spoznávame až dnes.
