BRATISLAVA. Dá sa určite bez preháňania povedať, že prvé dva večery Bratislavských jazzových dní museli uspokojiť všetkých, ktorí prišli do Parku kultúry a oddychu: znalcov i decká, ktoré sem prišli len tak nazrieť (lebo dnes už nie je hanba počúvať rovnakú hudbu ako rodičia). Puristov-odborníkov, ale aj ľudí, ktoré síce džez bežne nepočúvajú no aj toho roku prišli, lebo sem skrátka tradične chodia – je tu totiž dobrá atmosféra a zaujímavá hudba.
Po prvýkrát sa nedalo pri najlepšej snahe počuť všetko, lebo na dvoch pódiách sa hralo paralelne – to je daň za to, že na B pódiu toho roku vystupovali hneď po štyri kapely, z toho tri v rámci pódia mladých interpretov.
Bigbandy aj úlet
Hneď úvod festivalu nás vystrelil do veľkých výšok. Sisa Michalidesová je vynikajúca skladateľka a flautistka a na „Džezákoch“ zostavila dvanásťčlenný all-stars tím. Fantastická interpretácia Michalidesovej príťažlivej divadelnej a filmovej hudby nikoho nenechala na pochybách že sme na džezovom festivale a pritom naplnila sálu veľmi špecifickou emóciou, kde sa šťava a hutnosť spájala s citovosťou.
Aj sobotňajší večer na hlavnej scéne odštartoval domáci projekt – Milo Suchomel so svojím novým kvintetom a novým repertoárom. Suchomelove témy sú naozaj príťažlivé a britský bubeník Curtis Howard zasial do hudby čierne semienko, ktoré na koncerte vyklíčilo do veľmi hutného groovu.
Na pódiu mladých talentov bol aj úlet, progrockovú skupinu Sisterhood Of Klangpedal s klávesistom Maťkom Miklošom, ktorý má rád Emersona a Vargu. Naopak, Katka Koščová sa so svojím džezovým šansónom na festival vyslovene hodila a sympatické na skupine Swing Society Orchestra je, že sa odvolávajú na tradície veľkokapelového swingu. A ak big band hrá napríklad úpravu Princea (s hosťujúcou Katkou Korček), to je známka veľmi sviežeho myslenia.
Tri dámy s mikrofónmi
V piatok a sobotu sme počuli hneď niekoľko výnimočných speváčok. Poľka Aga Zaryan hrá krásnu hudbu, ktorá je hoci väčšinou v stredných a pomalých tempách, nepôsobí introvertne. Lyrika posadená na decentnom pulze. Chýbali jej nejaké rýchlejšie veci, lebo tie upokojujúce alfa, beta či aké vlnenia niekomu až príliš stimulovali mozgové centrum nepozornosti.
Vystúpenie skupiny afrobelgickej speváčky Zap Mamy bolo, žiaľ, poznačené neskorým príletom. Prišla vlastne rovno na pódium, bez zvukovej skúšky a predkoncertného kľudu, čo nie je optimálne, no potešila tých, ktorí majú radi kombinácie worldmusic s modernými beatmi urban music.
Sobotňajší set Talianky žijúcej v USA Roberty Gambarini sknokautoval aj človeka, ktorý konzervatívny džez aktívne nevyhľadáva. Dokonalá speváčka s nenormálnym scatom, vybrúseným frázovaním, až nástrojovou intonáciou a zrejmým absolútnym sluchom.
Záver sobotného večera patril komornej Američanke Lizz Wright v duchu triumvirátu gospel-blues-soul. Jasný a zároveň tmavý hlas (ktovie ako je to možné) a pokojné sebavedomie kapely, to bolo pekné upokojenie pred odchodom do zaslúženej postele.
Nárezy a nálezy
Trombonista, trubkár a spevák Trombone Shorty si priviedol veľmi presnú a chuligánsky hlučnú mašinu, ktorá si hovorí Orleans Avenue. Bol tam rockový výraz, tvrdé funkové groovy, ale mladí muzikanti nezapreli aj znalosť džezového jazyka a hudobnej histórie svojho mesta – New Orleansu. Táto čiste testosterónová produkcia dramaturgicky pekne zapadla medzi vystúpenia dvoch jemných dám – Roberty Gambarini a Lizz Wright. Na B-stage zasa robilo v sobotu tanečnú zábavu americké trio Tortured Soul.
Vrchol Džezákov mal ako to už často býva každý niekde inde, ale pre mnohých bol vrcholom a možno aj objavom francúzsky akordeonista Richard Galliano so svojim Tangaria Quartetom. Kapelník a jeho spoluhráči sú schopní rozozvučať v hlave aj spojenia, o ktorých sme ani nevedeli, že ich máme. Ale nielen v hlave, ale aj v duši.
