Diskusia o rôznom čítaní histórie sa v Komárne mení na bojisko, kde umiestnenie každej figúrky (ide väčšinou o figurálne spracované sochy) znamená značkovanie teritória.
Pri prechádzke centrom Komárna nájdete na každom kroku aspoň jednu pamätnú tabuľu, či sochu. Sochy tu, zdá sa, vznikajú živelne; slovenská (matičiarska) iniciatíva postaví sochu sv. Cyrila a sv. Metoda na štátnej ceste a maďarská sochu sv. Štefana na hlavnom ťahu mestom. Jedna nacionalistická skupina načierno osadí pamätník vďaky za Trianon na slovenskej strane mosta, iná na maďarskej strane vztýči memento rozdelenia Uhorska (Justice for Hungary).
Nielen v meste „pamätníkovej vojny“, ale podobne i inde na Slovensku sochy nižšej umeleckej kvality predstavujú podľa potrieb deformovanú historickú pravdu, ktorá iba dopĺňa portfólio nacionalistických prezentácií politických subjektov. Čo chcú sochy v tradicionalistickej retroestetike, so starodávnym obsahom povedať svojim súčasníkom v 21. storočí?
Protipól konformizmu
Jednou z rozšírených teórií je, že Slovensko, ktoré takpovediac premeškalo európske národno-buditeľské 19. storočie, ho dnes takto dýchavične doháňa. Táto zvláštna retroaktivita a vztyčovanie sôch, ktorých možnosť vzniku nie je nijako spochybňovaná, však môže byť i nebezpečnejšia už svojou blízkosťou k zdiskreditovanej agende národného socializmu.
V kontraste k ultratradičným umelcom, akí sú zväčša konformnými realizátormi sôch vo verejnom priestore, vznikol v Komárne festival súčasného umenia Transart Communication, Public Dialog. Kurátori a umelci Ilona Németh a József R. Juhász sem pozvali dvadsať slovenských a maďarských autorov, ktorí vytvorili niekoľko dočasných diel či intervencií do mestského priestoru. Divákom otvorili mesto ako miesto, ktoré sa v posledných rokoch stalo neuveriteľným bojiskom sôch realizovaných ako politická objednávka na propagáciu.
Medzi najzaujímavejšie diela výstavy patrili práce, ktoré sú umiestnené v budove komárňanského Úradu práce. Nápis na chátrajúcej fasáde bývalého župného domu od Jara Vargu v dvojjazyčnom znení je citátom kritika nacionalizmov A. Graylinga: „Kultúrne dedičstvo nie je to isté ako národná identita.“
Texty ako stopa po starom odstránenom nápise pôsobia, akoby tu boli odjakživa. Na území dvoch odlišných historických pamätí, ktoré sa navzájom vylučujú, divák hľadá vysvetlenie, kedy a kým za posledných sto rokov mohol byť text napísaný či strhnutý.
Akú verziu histórie chcete?
Podobným spôsobom reagoval na problematiku i Michal Moravčík v práci Der Zeit ihre Kunst, der Kunst ihre Freiheit (dobový nápis z viedenského Secession: Každému obdobiu jeho umenie, každému umeniu jeho slobodu). V Úrade práce umiestnil kovové točne pod nájdené mramorové sokle na schodisku.
K ich príbehu patria udalosti po roku 1945, keď boli okrem odsunu časti maďarskej menšiny z južného Slovenska do Sudet a do Maďarska systematicky odstraňované i pamätné sochy a miesta, pripomínajúce maďarskú históriu. Aj sochy mešťanov z 19. storočia boli zo soklov odstránené v atmosfére paušálneho vymazávania historických stôp po roku 1945. Dodnes sú uložené v depozite a ich podstavce s menami znázorňovaných postáv zostali desaťročia otočené k stene tak, aby ich nebolo možné čítať.
Z tohto historického aktu urobil autor umelecký čin. Divákovi umožnil natočiť si sokel podľa ľubovôle. Dal mu na výber, akú verziu histórie chce vystavovať.
História, ako ju poznáme, je daná len do istej miery. Hoci je len málo skutkov, ktoré sú od motivácie až k svojmu naplneniu jednoznačné, nielen interpretácia dejín je problémom, ešte väčším je politický výber – na čo spomínať a čo zabúdať.
