Meno, tvár aj tragický životný príbeh mexickej výtvarníčky Fridy Kahlo sú aj vďaka rovnomennému filmu úspešnou značkou. Vidieť jej obrazy, kresby a fotografie naživo je silný zážitok. Môžete si to vyskúšať do 5. decembra vo viedenskom Kunstfore.
V máji prvýkrát dorazila do Európy rozsiahla zbierka originálov Fridy Kahlo. Po berlínskom uvedení ich môžete až do decembra vidieť v susednej Viedni.
Aj po dlhšom čase od otvorenia výstavy si pred Bank Austria Kunstforum postojíte v rade, kým sa vôbec dostanete dnu. Za dverami je svet Fridy. Nie je bezstarostný, jednoduchý a ani nemá dôvod takým byť. Napriek tomu žiari zvláštnou pulzujúcou energiou.
Život plný paradoxov
Už pri jej životopise plnom paradoxov sa dá dlho krútiť hlavou. Bez akéhokoľvek umeleckého vzdelania sa stala jednou z celebrít výtvarného umenia a napokon maľbu aj vyučovala.
Odpoveď na to, čo asi svojím študentom prednášala, nájdete v jej biografii: „Nevyjadrovala sa k tomu, ako máme maľovať, ani nekomentovala štýl našej práce. Predovšetkým nás učila nachádzať lásku k človeku a tešiť sa z ľudového umenia. Obvykle prišla a zvolala: Muchachos, zavretí v škole nemôžeme urobiť nič. Poďme maľovať život v uliciach.“
Nebyť množstva fotografií a raritných videí, ktoré tiež vo Viedni uvidíte, je len ťažko uveriteľné, že čosi podobné hovorí žena, ktorej tvár poznáme v strnulom, vážnom, priam chladnom výraze.
Frida s hustým obočím, pevne vyčesanými vlasmi, náhrdelníkmi a uhrančivým pohľadom – to je tvár, ktorú si automaticky vybavíte v mysli, ako jednu z mála žien vo výtvarnom umení.
Komplikovaný osud a rodinné zázemie, ktoré sa skrýva pod povrchom jasných farieb, je v nazeraní na jej diela zásadným. Fotografie a videá sú k nej miernejšie, jej úsmev je aj na nich síce ojedinelý, no nesie so sebou presvedčivú dávku citu a ženskosti.
Od autobusovej nehody, ktorú Frida takmer neprežila, sa oddala maľovaniu. „Zranilo to každého, ale najviac mňa,“ píše krátko po udalosti a odhodlane dodáva: „Cítim, že musím maľovať.“
K autoportrétom, ktoré tvoria takmer polovicu zo 164 zachovaných diel, sa vyjadrila jednoducho: „Namaľovala som toľko obrazov seba, lebo som často bola osamelá. A navyše, seba zo všetkých ľudí poznám najlepšie.“
Druhým najčastejším, skrytým alebo zjavným motívom, je predsa len iná osoba – Diego Rivera – revolucionár a uznávaný maliar fresiek, s ktorým Mexičanka prežila búrlivý vzťah. Nie práve šťastné chvíle cítiť aj z autoportrétov, na ktorých po stále rovnako meravej tvári stekajú slzy, pričom tvár Diega ju trápi uprostred jej čela, priamo v mysli.
Vedieť alebo vidieť
Film Frida s očarujúcou Salmou Hayekovou spred ôsmich rokov opísal osudový vzťah umelkyne. Sú v ňom aj všetky jej ostatné romániky, zdravotné komplikácie, silné bolesti a s tým spojené užívanie množstva drog a alkoholu strhujúco a pútavo, tak ako sa na umelcov tohto typu patrí.
Kurátori Ingried Brugger, Florian Steininger a Helga Prignitz-Poda tiež ponúkajú detailné opisy – každého diela – v nemčine aj angličtine. Zistíte tak zaujímavé okolnosti ich vzniku, skryté významy, paralely s mexickou mytológiou, náboženské metaforické výjavy, ale je možné, že popri siahodlhom čítaní sa už nebudete toľko pozerať.
Ktorá je tá skutočná?
Kníh o Fride sú v kníhkupectvách desiatky. Na stenu si môžete zavesiť kalendár a každý mesiac sa pozerať do tých istých očí. Žiadna z reprodukcií na papieri však nie je taká jasná, presvedčivá a priam hypnotizujúca ako tá pôvodná, ktorej sa vo Viedni môžete takpovediac dotknúť.
Jedno z videí kolujúcich na internete, ktoré obsahuje reálne zábery umelkyne a jej partnera, sa volá Skutočná Frida. Tiež je ukryté medzi mnohými fiktívnymi filmami.
Vďaka všetkým, už priam legendám a zaručeným výkladom je ťažké povedať, aká vlastne bola Frida naozaj. Ale, načo aj? Dôležitejšia je možnosť povedať aspoň to, aké sú jej obrazy – plné neustáleho hľadania lásky, toho osudového citu, ktorý podobne ako jej maľby, žiari nad ostatnými.
Autoportrét s vrkočom (1940)
Zátišie s ovocím (1951)
Zlomená chrbtica (1944)
Diego v mojich myšlienkach (1943)
Frida Kahlo na fotografii okolo roku 1938/39