„Bolo by absurdné myslieť si, že nejaká kniha môže vyvolať nepokoje,“ povedal Rushdie krátko pred vydaním Satanských veršov.
Jeho osud predbehol dobu, keď sa stal obeťou radikálneho islamu dávno pred tým, než spadli Dvojičky a zavraždili Thea van Gogha.
Na začiatku 80. rokov potvrdil povesť veľkého talentu britskej literatúry a získal Bookerovu cenu za román Deti polnoci. Na konci desaťročia už žil v utajení, pretože iránsky ajatolláh Chomejní naňho za román Satanské verše uvalil fatwu.
Pod ochranou britských tajných služieb žil do roku 1998, keď Iránci odvolali trest smrti, aby si na Západe vylepšili imidž.
Na toto obdobie Rushdie spomína v pripravovaných pamätiach. Plánuje písať aj o svojich manželstvách či zážitkoch outsidera v anglickej súkromnej škole.
Hotových už má prvých sto strán. Vydavateľ Random House minulý týždeň oznámil, že pamäte vyjdú v roku 2012 naraz v sedemnástich krajinách. Ako tvrdí Rushdie, až donedávna nebol schopný túto knihu napísať.
Satanské verše vydal v septembri 1988 a vydavateľstvo Penguin mu za ne dalo zálohu 850-tisíc libier, čo bola nevídaná suma. Náklady na jeho ochranu však boli oveľa vyššie, jediný deň stál viac ako tisíc libier.
Mesiac po vydaní román zakázali v jeho rodnej Indii, na konci roku ho už pálili aj v Británii a vo februári nasledujúceho roka prišla fatwa. Nešlo pritom ani tak o náboženstvo ako o politiku – v Indii bolo tesne pred voľbami a Iránci ho šikovne použili vo svojom mocenskom boji so Saudskou Arábiou o to, kto bude lídrom moslimského sveta. Saudi financovali akcie proti Rushdiemu v Británii a Iránci sa nechceli nechať zahanbiť.
Veriaci pre knihu zabili jedného prekladateľa a jedného vydavateľa, vo vydavateľstve Penguin zamestnanci museli nosiť špeciálne ochranné odevy. V článku pre New Yorker pri príležitosti 10. výročia fatwy Rushdie prirovnal psychologické škody trestu smrti k „oštepu v žalúdku, ktorý vás síce nezabil, ale krúti a zmieta sa vo vás“.
