Keď v roku 2007 prišiel Nick Cave s projektom Grinderman, bolo to zjavenie. Fanúšikov svojej kapely The Bad Seeds tým trochu zaskočil, no objavila ho generácia dvadsiatnikov. Dôvod spočíval už v názve – bola to naozaj hudba hodná slova „Drvič“. Pri druhom albume, ktorý vyšiel nedávno, je to trochu inak.
Zdalo by sa, že stretnúť túto štvoricu zarastených a zamračených päťdesiatnikov niekde po polnoci by nemuselo byť práve príjemné, rovnako drsne vyzerajú názvy skladieb v písme, ktoré pripomína švabach, no je to len prvý dojem. Druhý Grinderman je menej experimentálny, niektoré skladby už by vlastne Cave mohol pokojne hrať so starou skupinou The Bad Seeds.
Tvrdé jadro
Projekt Grinderman sa zrodil v roku 2005 na dlhom turné k dvojalbumu Abbatoir Blues/The Lyre of Orpheus. Šéf The Bad Seeds si začal brnkať na gitare a vymýšľať nové skladby. Kapelu po dvoch dekádach opustil gitarista Blixa Bargeld, no po jeho odchode sa rýchlo otriasla. Spomínané dvojcédečko vzniklo za dvanásť dní a práve jeho až schizofrenická rozdvojenosť (na jednej strane rokenroly, na druhej gospely) naznačovala, že v Caveovi dozrieva niečo nové.
Veci sa rozhýbali, keď si nové nápady vypočul bradatý huslista Warren Ellis. Ten bol, rovnako ako basák Martyn Casey a bubeník Jim Sclavunos, roky členom Bad Seeds, no tu šlo o niečo iné. Tvrdé jadro z jednej kapely urobilo nový projekt. Uvoľnili sa, začali so pohrávať so zvukom, s formou pesničiek a texty sa stali omnoho otvorenejšie. Husle znejú cez rôzne elektronické efekty, basa neznie ako basa a často hrá gitarové party, Cave namiesto symboliky v textoch ponúka sebareflexiu čerstvého päťdesiatnika.
Hlavnou skladbou debutu Grinderman je No Pussy Blues, ktorú otvára zvuk písacieho stroja, do ktorého vhupnú činely, pridá sa basový riff a prichádza spevák: „Vymenil som obliečky/ prečesal si prehadzovačku okolo hlavy/ vtiahol brucho/ no ona stále hovorí/, že jednoducho nechce,“ vymenúva Cave. Jeho výkrik „dočerta!“ spustí erupciu inštrumentálneho refrénu so surovo skresleným zvukom.
Zvieracia premena
Nie náhodou Grinderman úspešne debutoval na festivale All Tomorrow’s Parties, kde väčšinou hrávajú mladé trendy kapely. Hudba, ktorá mieša pesničkárstvo so zvukovým experimentovaním, hraná s veľkou energiou, je typická pre americkú scénu a kapely ako Animal Collective pretláčané vplyvným webserverom Pitchfork. Časť tejto generácie zobrala Grindermana za svojho guru.
Po takom odvážnom debute sa čakalo, čo bude ďalej. Štvorica sa vrátila do domovskej kapely, s ktorou urobila album Dig, Lazarus, Dig!!! (2008), ktorý ju posunul bližšie ku garážovému zvuku. Čerstvú a silnú skúsenosť z Grindermana, akoby nevedeli zabudnúť. A nový Grinderman sa zase posunul bližšie k Bad Seeds – znie oveľa umiernenejšie.
Veľa naznačí už obal. Zeleného opičiaka držiaceho sa za prirodzenie vystriedal vlk stojaci v byte. Už nepôsobí ironicky, ani neútočí, len cerí zuby. Ústrednou skladbou je hneď prvá Mickey Mouse and the Goodbye Man, kde Cave opisuje, ako z neho brat spravil vlkolaka a spolu vysávali dievča s tvárou netopiera. Už je opäť viac básnikom ako blogerom vyťahujúcim svoje denníkové zápisky.
Na debute je pomalá, atmosférická skladba Man in the Moon. Tam je výnimkou, na dvojke by zapadla. Podobne ladených kúskov je tu totiž viac. Rozjazd nového Grindermana je síce divoký, no potom príde pokojný blok skladieb. Predposledná Palaces of Montezuma znie ako Sympathy for the Devil od Rolling Stones, 60. roky evokuje aj záverečná Bellringer Blues so slučkami pustenými odzadu.
V kresbách v booklete stojí Cave v pozadí, vždy spolu s ostatnými. To, že Grinderman nie je len jeho projekt, je jasné už od debutu, tu akoby chcel povedať, že jeho záležitosťou budú Bad Seeds. Tam je šéfom, tu len jedným z členov kapely. Samozrejme z tých hlavných členov.
