Od jej posledného albumu uplynulo takmer štvrťstoročie. Nielen preto sa však jej nová platňa Mlýnské kolo v srdci mém stala zlatou už v deň jej krstu. Šansoniérka HANA HEGEROVÁ stále oslovuje rôzne generácie. Svojich skalných fanúšikov, ale napríklad aj mladých rapperov. Pred štyrmi rokmi spievala na Pohode, teraz musela v Bratislave pre veľký záujem pridať ešte jeden koncert. Vypredal sa rovnako rýchlo.
Než ste sa stali speváčkou, mali ste slušne rozbehnutú hereckú kariéru. Nebolo vám ľúto opustiť ju?
„Vidíte, to mi bolo ľúto. Nakrúcala som s pánom Kachyňom film Nádeje, kde bol mojím partnerom pán Hrušínsky. Ale ďalšie herecké ponuky neboli, prišli tie spevácke.“
Bola ďalšou príležitosťou na ľútosť premárnená emigrácia?
„To nie. Áno, šanca bola, mala som z cudziny konkrétne ponuky. Musela by som tam zostať ako speváčka, ako herečka by som nemala šancu. Konkrétne šlo o Nemecko, ale mne sa texty v nemčine vôbec nepáčili. Tu som mala tím skvelých básnikov, ktorí písali výborné texty.“
A čo seriál Tridsať prípadov majora Zemana? Ľutujete, že ste v ňom hrali?
„Nie. To bolo obdobie, keď som nič nesmela. Bola som rada, že sa vôbec môžem niekde ukázať. Pre mňa účasť v tomto seriáli znamenala dôkaz pre ľudí, že ešte existujem.“
Nie je vám ľúto, že žijete sama?
„Zvykla som si. Robím to, čo chcem, čas si rozhodím, ako potrebujem. A navyše, teraz už nie som sama. Celý život som túžila mať psíka, tak som si ho teraz zaobstarala.“
Mnohých ľudí by pri vašom talente mrzelo, keby tak dlho nevydali žiadny album.
„No vidíte a mňa nie. Veď som ho vydať mohla, záležalo to iba na mne. Neviem povedať žiadny dôvod, prečo som sa do toho nedala. Texty mám doma roky. Texty, ktoré boli napísané pre mňa. Touto platňou vlastne splácam dlhy tým skvelým básnikom, ktorí ich urobili. Že boli trpezliví a že ich napríklad nedali niekomu inému.“
Ale prečo ste do toho šli práve teraz?
„O rok budem mať osemdesiat. Keď som hovorila o tom splácaní dlhov, jednoducho to považujem za slušné. A bola to moja posledná šanca – viem úplne naisto, že toto je posledné cédečko, ktoré som nahrala. Cítim, že už nedokážem odhadnúť, koľko budem mať síl o rok, o dva. Splácam dlhy, kým mi to ešte trochu spieva. Koncerty mám veľmi rada, vyhýbam sa len televízii, tú v obľube nemám. Som šťastná na javisku, kde mám živé publikum.“
Váš nedávny koncert bol veľkým zážitkom. Najmä pre prežívanie, s ktorým tie pesničky interpretujete. Ale tak by to mal robiť každý, nie?
„To hovoríte veľmi správne, tak by to malo byť. Moje pesničky vlastne môže spievať ktokoľvek. Ale najťažšia je v tomto odbore práve interpretácia – skutočne musíte spievať s plným nasadením.“
Máte nejakú skladbu, pri ktorej ste si povedali, že je od začiatku do konca o vás?
„Z každej je vo mne niečo. Nedokážem vybrať jedinú, ktorá by bola viac ako ostatné. Dostala som aj pesničky, v ktorých sa text s mojím životom úplne minul. Tie som odmietla.“
Komu ste svoj nový album pustili ako prvému?
„Zatiaľ som ho nepočula ani ja sama. A neviem, či si ho vôbec pustím. Hrozne nerada sa počúvam. Skôr to dám vypočuť známym, ktorí majú podobný vkus ako ja. A keď povedia, že je to dobré, tak je.“
Nerada sa počúvate? A čo keď vás hrajú v rádiu? Vypnete to?
„Nevypnem, ale stále počujem chyby. Počúvam sa a myslím na to, ako som to mohla urobiť lepšie.“
Takto sebakriticky aj po toľkých rokoch na scéne?
„No, áno.“
Ste napätá, ako sa bude dariť vašej platni?
„Nepovedala by som, že napätá. Som si takmer istá, že moje publikum si nové cédečko kúpi. Ale moje publikum nie je také veľké, aby som šla spievať do O2 arény, takže žiadny rekord nečakám.“
Mám sa s vami hádať?
„Nie, to nie. To je vaša vec, môj milý.“
Na albume je aj duet s Jaromírom Nohavicom. Ako to s ním išlo v štúdiu?
„V štúdiu sme sa nestretli, nahrávali sme ju každý sám. Ale túto pesničku sme kedysi spievali naživo v Redute. Je to spevák, ktorého nadovšetko obdivujem. Poznáme sa roky rokúce, ešte z čias, keď nebol taký slávny. Už vtedy som ho obdivovala. Poprosila som ho, aby hosťoval na novej platni, prijal to a myslím, že celkom rád.“
Vy ste zaujímavých spevákov v ich začiatkoch poznala veľa. Napríklad Gotta, Pilarovú alebo Matušku. Akí boli?
„Výborní. Napríklad duet Je nebezpečné dotýkať sa hviezd, ktorý naspievala Eva Pilarová s Karlom Gottom, mal európsku, možno až svetovú úroveň. Lenže, čo s tým jazykom a za železnou oponou? To mi bolo naozaj ľúto, premárnená šanca pre nich dvoch.“
Boli ste kamaráti?
„Nestýkali sme sa v súkromí, žili sme bok po boku v divadle. Tam sme si držali palce. Každý mal to svoje a nejaký hit. Nemuseli sme si konkurovať.“
Čo zvyknete robievať po koncerte?
„Po koncertoch som čoraz viac unavenejšia, jeden alebo dva nasledujúce dni mám takzvané pyžamáky – zostanem doma v pyžame a čo si telíčko vyžiada, to mu splním. Keď povie ľahni, jednoducho iba ležím.“
Máte nejaký koncert, na ktorý tak ľahko nezabudnete?
„Skôr ten zlý, ak nebolo vypredané. Inak sú koncerty skvelé, aj keď sa môžu prihodiť rôzne veci. Napríklad raz klavíru spadol pedál. Chlapci z kapely to opravovali a ja som medzitým musela baviť publikum. Nakoniec to bolo veľmi zábavné.“
Zabudnete niekedy text?
„To viete, že áno. Snažím sa to zvládať s humorom. Zavelím, že si to dáme ešte raz, že mi to na druhýkrát naskočí. Keď nie, tak to napríklad riešime diskusiou s pánmi zo skupiny, ktorí moje texty ovládajú stopercentne. Dohadujeme sa, ako má pesnička pokračovať. Hlavné je, aby to bolo uvoľnené, potom sa baví aj publikum.“
Môžete si dovoliť nezaspievať napríklad pesničku Levandulová?
„Kedysi dávno, ešte pred Levandulovou, som mala podobný hit. Volal sa Rozvod. Myslím, že to bolo v divadle Na zábradlí, diváci mi vtedy pripadali studení ako psí čumák. Tak som povedala stop a požiadala osvetľovača, aby rozsvietil v sále. Že keď tých ľudí necítim, nech ich aspoň vidím. Navyše som rázne oznámila: A nezaspievam Rozvod!“
Aká bola ich reakcia?
„Boli v šoku. Ale najviac som sa tým potrestala sama – bol to celkom nervák, vidieť všetkých tých nasvietených ľudí.“
O rok slávite okrúhle narodeniny. Už viete ako?
„Viacmenej. Keď mám nejaké zásadné výročie, robím koncerty na veľkých scénach, buď na Vinohradoch alebo v Národnom divadle. A mávam hostí, najradšej niekoho, kto ešte nie je taký známy. Kedysi tak napríklad bola mojím hosťom Radůza.“
Čo by ste si priali ako darček?
„Asi to zdravie. Ja som naozaj na javisku šťastná. Bola by som rada, keby som na ňom mohla ešte nejaký ten rok zostať.“
Autor: Jan Kábrt
