Pri hľadaní zmyslu života sa Michael Kocáb menil z minúty na minútu. Pre filmového diváka je to vzrušujúca, no preňho aj bolestivá skúsenosť.
JIHLAVA. Už som na ceste, idem za vami. Ale nečakajte ma, do kina vstúpim až po premietaní, odkazoval divákom jihlavského festivalu Michael Kocáb.
Premiéru mal film Evoluce z revoluce, a keďže bol celý o ňom, vidieť ho nechcel. Ešte dnes je z neho vystresovaný: „Nakrúcali ma aj vtedy, keď som išiel na nakrúcanie. Len som vystrčil hlavu z dverí, už tam stáli so zapnutou kamerou. Plánoval som, že sa ešte učešem, trochu upravím, ale už bolo neskoro,“ hovorí.
A najhoršie na tom bolo, že nešlo len o účes. V roku 1990 Kocáb súhlasil s tým, že ho bude režisér Pavel Koutecký dlhodobo nakrúcať, aby sa ukázalo, ako sa rokmi a udalosťami menila jedna tvár nežnej revolúcie. Po dvadsiatich rokoch sa ukázalo, že sa menila aj zmenila. V ideáloch, snoch, plánoch, rozhodnutiach. A že to bol proces obdivuhodný, pozoruhodný, miestami smiešny a neraz poriadne nekonzistentný. Aj otec mu povedal: „Ty sa budeš pretvárať do poslednej minúty života.“
Toto je ako heavy metal
V novembri 1989 mal Kocáb tridsaťpäť rokov, spieval a skladal pesničky pre Pražský výběr. Cítil sa slobodný a odhodlaný vstúpiť do československej vlády. Keď dostal na starosť odsun sovietskych vojsk, nadšene vravel: „Toto je ako heavy metal, normálne tvorivá činnosť!“ Politické ambície vraj nemal, považoval len za povinnosť pomôcť krajine, ktorá sa ocitla na Titaniku.
Po niekoľkých mesiacoch ho už chytal des z prejavov politickej moci, nechcel byť ani zodpovedný za rozpad Československa a tak hlásil: „Tu hore sa nedá dýchať, schádzam na zem a budem sa na politiku dívať zdola.“
Ale chlapci zo slávnej skupiny Pražského výběru zbytočne čakali, že sa konečne znovu zjaví na skúške. Kocáb zatúžil „vyskúšať si podstatu kapitalizmu“ a založil investičný fond.
V čase, keď krachol, mal už záľubu v architektúre, dokonca si kúpil súpravu rysovacích pomôcok. Vymýšľal plán na podzemnú reštauráciu s kladkostrojom na čisté a špinavé taniere, a doma navrhoval obývaciu izbu, ktorá by plynulo prechádzala do záhrady.
Vždy sa zjavil nejaký nápad, ktorý ho zdržal od skladania nových pesničiek. Jeden nápad mal dokonca aj na to, ako by sa dal zakončiť Kouteckého film. „Keď sa raz uzákoní priama voľba prezidenta, prihlásim sa!“
Keď bude voľba prezidenta
Pred pár rokmi Pavel Koutecký tragicky zomrel a nakrúcanie po ňom prevzal režisér Ján Šikl. Kocába zastihol pri voľbách do Senátu a zároveň na ministerskom poste. A hoci boli kamaráti, s nakrúcaním mal problém. Kocáb bol zrazu uzavretejší, ovládol ho strach z médií, ktoré ho neustále do čohosi štylizovali, vypočúvali a kritizovali.
Z nepochopiteľných, ale aj pochopiteľných dôvodov. Aj jeho veľkí fanúšikovia museli predsa tŕpnuť, keď ho počuli odpovedať na otázky spravodajcov publicistov. Po revolúcii sa Kocáb medzi politickými laikmi stratil – dnes, po dvadsiatich rokoch už vyzerá medzi politickými profesionálmi tak trochu naivne, nemotorne a zbytočne dobromyseľne. Jeho rodičia mu hovoria: „Mal si zostať pri džeze alebo aspoň pri rocku. Nevyužil si svoj hudobný a duchovný potenciál, a zbytočne si stratil čas ekonomikou.“
Film Evoluce z revoluce je vlastne hľadaním spôsobu a zmyslu života v priamom prenose. Keď ho bolo treba ukončiť, Kocáb sa decentne vzdialil. Jana Šikla neprišiel do strižne ani raz skontrolovať, o výsledok sa bál v tichosti doma. Po premiére v Jihlave stál pred divákmi rovnako obnažený a úprimný.
„Mrzí ma akurát, že vo filme zostali tie reči o priamej voľbe prezidenta. Vtedy mi len napadlo, že by som doprial filmárom nejaký zaujímavý koniec, a bola to hlúposť, že som to povedal. Nikdy som nad tým neuvažoval, nie som blázon!“
Evolučný portrét premietne Česká televízia 8. novembra. Je na ňom skvelý napríklad aj taký detail, že Michael Kocáb sa bláznom nikdy nebál byť.
