Pred niekoľkými dňami sa umelecký riaditeľ Medzinárodného filmového festivalu Bratislava Matthieu Darras vrátil z Abú Zabí. Riaditeľka miestneho festivalu mu povedala pár slov, s ktorými súhlasí: „Tvorca programu je ako taký drogový díler, na svojich divákov ide pomaly. Najprv im ponúkne len mäkké drogy, a keď už sú namotaní, skúsi niečo tvrdšie.“
Je to dramatické
Keď hovoríme o filmoch, netreba ani používať slovo závislosť, stačí zvedavosť. Matthieu Darras by bol rád, keby na vytváranie takejto zvedavosti nebol sám.
Bratislavský festival sa začne zajtra – a po týždni už bude po ňom. Normálne by mu mali pomáhať drobné mestské kiná, kde by diváci mohli kinematografiu objavovať celý rok.
Na Slovensku ešte nie je dlho, ale už vidí, že v našom hlavnom meste to možné nie je. „Tento rok je to tu mimoriadne dramatické. V marci zatvorili Charlie centrum a kinu Mladosť hrozí, že ho pod ekonomickým a politickým tlakom zatvoria každú chvíľu,“ hovorí Darras. „Keby som bol Bratislavčanom, protestoval a ozýval by som sa a pýtal sa zastupiteľstva, čo s tým bude robiť. Kinosály nie sú len vecou štátu, nezachránia ich ani eurofondy. Všade na svete z nich dostávajú len asi dvetisíc eur ročne. O tú podstatnú časť sa musí postarať mesto.“
Darras napríklad vie, že Slovenský filmový ústav reštauruje naše staršie filmy a mrzí ho, že ich také upravené nemá ani kde premietať.
„V zahraničí sa slovenské filmy hrajú viac ako tu,“ hovorí. „Chcel by som im dať na festivale väčší priestor. Tento rok to ešte nebude, pretože máme retrospektívu Jana Švankmajera.“ Pamätá si, že on sám videl prvý Švankmajerov film v malom kine. V rodnom Lyone do nich rád chodil už v tínedžerskom veku a nevie si predstaviť, že generácie mladých Slovákov ich už v meste nenájdu.
Našťastie alebo nanešťastie, keď nebudú mať kam chodiť, bratislavský festival bude asi odkázaný na úspech. „Nepoznám vlastne iné mesto takých rozmerov, ktoré by malo takú malú ponuku kín. To nám dáva veľkú slobodu pri programovaní filmov – a zároveň zväzuje zodpovednosťou,“ hovorí Darras.
Násilne nedebatujeme
Posledné roky sa filmy z bratislavského festivalu premietali v Auparku, Matthieu Darras ich pomaly presúva aj do centra. Kino Mladosť je ešte stále otvorené a popri ňom využíva sálu v Slovenskej národnej galérii a na Vysokej škole múzických umení.
A z hotela Carlton by chcel mať miesto stretávania. „Festival doteraz nebol veľmi spoločensky otvorený. Ja sám by som chcel byť čo najmenej na večeriach s veľvyslancami a čo najčastejšie s divákmi v kine. Aspoň na začiatku projekcií, aby som im spolu s kolegami mohol filmy predstaviť,“ hovorí. „Nebudem násilne organizovať diskusie po konci premietania, kto bude chcieť s filmármi hovoriť, môže prísť do Carltonu.“
Debatný program tam možno hľadať každý deň o jedenástej. Na stretnutie prídu riaditelia svetových festivalov aj traja tridsiatnici, ktorí budú mať v Bratislave profilovú prehliadku: maďarský režisér Kornel Mundruczó, argentínsky režisér Pablo Trapero a Francúz Raphael Nadjari.
Matthieu Darras vraví: „Nie je nevyhnutné, aby diváci všetky ich filmy videli. Myslím si, že vzrušujúce bude aj to, keď ich budú len počúvať, ako hovoria o svojich nápadoch, skúsenostiach, vášni.“
