Článok pokračuje pod video reklamou
Najcennejšie na výstave sú menej známe diela z autorovej ranej tvorby.
PRAHA. V Galérii hlavného mesta Prahy je do 9. januára rozsiahla retrospektíva priekopníka abstraktnej maľby v Česku Václava Boštíka (1913 - 2005). Jeho súborná výstava bola naposledy v tomto istom priestore v roku 1989 a aj vtedy ju usporiadal Karel Srp.
Mystik svetla a nehmotnosti Václav Boštík sa do širšieho povedomia verejnosti dostal svojimi obrazmi s meditatívnymi kruhmi, ryhovaním a hmlovinami evokujúcimi vznik prahmoty, svetla a prvotnej harmónie. Spodobnením uvedených motívov sa začal zaoberať od prelomu 50. a 60. rokov. Týchto notoricky známych plátien i pastelov sú plné katalógy aj internet, vzrušujúcim momentom výstavy sú preto hlavne menej známe rané Boštíkove diela, ktorým patrí necelá polovica výstavy.
Zrod svetla
Boštík bol synom vidieckeho mlynára a pôvodne sa mal stať mlynárom aj on. A tak neprekvapí, že prehliadku otvárajú tiché obrazy mlynov či plátna s prírodnými motívmi. Ľahko rozpoznateľný je vplyv Corotových striebrom pretkaných krajín či vplyv Paula Cézanna, čo sa týka farebností i geometrickej skladby obrazov. Boštíka by málokto rozoznal i v expresívnych zátišiach či figurálnych kompozíciách s divokými ťahmi štetca.
O jeho celoživotnom obdive k Josefovi Šímovi vypovedá meditatívny spôsob vnímania svetla. Môžeme to pozorovať napríklad v obraze Ranné svetlo (1937) s postavou idúcou v ústrety žiare, do ktorej sa pomaly a iste rozplývajú tvary všetkého okolo. So svetlom pracuje i vo figurálnych kompozíciách zo 40. rokov v duchu Picassovho neoklasicizmu, kde pokožka ženských aktov dýcha žiarivou žltou farbou podobnou slnečným lúčom.
Zjavné, a po zmienených obrazoch nečakané, je tiež Boštíkovo zaujatie primitívnym umením. Okrem obrazov je tu možno vidieť i série menších sošiek zo 40. rokov, v ktorých zobrazuje masky a idoly, a je zrejmé, že mu ide o nadviazanie na pocity magickosti. Prekvapením je, že táto záľuba sa mieša s kresťanskými motívmi.
Dôležitým miestom výstavy je prvý z Boštíkových geometrických obrázkov, miniatúrna Červená a zelená (1945). Ďalej sme svedkami hry s abstraktnými prvkami a ornamentom, kde Boštík spracúva vplyvy Joana Miróa, Paula Kleea a ruského suprematizmu.
Čo si Boštík nezaslúži
Druhá časť výstavy je plne venovaná abstraktnej maľbe, ku ktorej sa Boštík definitívne priklonil počas 60. rokov. Prechádzame úctyhodnými súbormi bodových či hmlovinami naplnených „polí" (Boštíkov termín), vidíme víry či vlnenia. Tieto obrazy nás zdanlivo vedú akoby za hranicu fyzickej viditeľnosti. V prácach z 80. a 90. rokov sa čoraz čitateľnejšie objavuje kresťanská symbolika v podobe trojuholníka, kríža alebo dokonca Kristovej tváre.
V katalógu sa dočítame, že hoci sa Boštík po desaťročia zaoberal obdobnými motívmi, dokázal ich vždy vysloviť nanovo a jedinečne. S týmto tvrdením nemožno nepolemizovať, pretože inštalácia výstavy dokazuje pravý opak. Je fascinujúce pozorovať Boštíkove premeny a vývoj v rámci času, tak ako nám to približuje rozmanitá a nápaditá prvá časť výstavy.
Druhá časť, zastúpená nekonečnou sériou navzájom veľmi podobných mutácií polí, kruhov, štvorcov a hmlovín, akoby mala diváka unaviť na smrť.
Takéto zaobchádzanie s Boštíkovým dielom je trochu zarmucujúce. O koľko vydarenejšie by bolo rozšírenie predmetnej časti a začiatočného výskumu abstrakcie a lepšie premyslený výber a inštalácia neskorších abstraktných prác.
