Zostať v meste bez partnera znamená byť single. Dedina to volá: zostať na ocot. Slobodní občania po tridsiatke trápia starostu Zemplínskych Hámrov. Rodinám sľubuje príspevky, do duše im prehovára rozhlasom a osamelým dokonca usporiadal večierok. O starostovi a dedine na východe Slovenska ERIKA HNÍKOVÁ nakrútila film Nesvatbov.
Diváci na premiére vášho filmu Nesvatbov burácali smiechom. Sú vidiečania bez partnerov až takí zábavní?
„Aj mňa reakcie prekvapili. Pôvodne som myslela, že film bude pomalý art a zrazu som počula názory, že je to komédia roka. Občas mám pocit, že ak sa na filme príliš smejete, už nad ním toľko nepremýšľate. Dúfam, že s Nesvatbovom to tak nebude. Že to bude, ako sa hovorí, skôr smiech cez slzy.“
Z Prahy je na Zemplín ďaleko. Ako ste prišli práve na tento námet?
„Bolo to pred troma rokmi, bola som single, navyše, prvýkrát v živote. Tá situácia mi pripadala zvláštna. Chcela som o singles nakrútiť film, začala som s obhliadkami v meste, chodila na speed dating, singles party a podobné akcie.“
Kedy sa v mestskej téme objavila dedina?
„Nadobudla som dojem, že film o singles v meste by zrejme dopadol ako téma z magazínov a samu by ma až tak nebavil. Dedina ma zaujala tým, že tam single väčšinou neskončíte dobrovoľne. Ak sa v určitom veku nevydáte, neoženíte, nemáte šancu nikoho stretnúť a zostanete, ako sa vraví, na ocot. Dokumentarista Peter Kerekes, s ktorým som sa rozprávala, hovoril, že ešte horšie je to na východnom Slovensku. Tam sa ľudia okolo dvadsiatky oženia, vydajú alebo odsťahujú a žena, ak má dvadsaťšesť a nemá po vydaji, je už starou dievkou. V svadobnom salóne v Snine ma nasmerovali na obec Zemplínske Hámre, kde vraj starosta občanom robí kázania, okrem iného aj o tom, aby sa brali. Zdalo sa mi skvelé, že kulisou bude jedno miesto, navyše s postavou, ktorá je fantastická.“
Kázania v rozhlase sú tam teda na dennom poriadku?
„Na dennom nie, ale na týždennom áno. Starosta hlási, že sa ktosi v noci kúpal v bazéne, vytrhal v noci po diskotéke na námestí kríčky alebo pálil lístie, čo on zakázal. Tiež som tomu nechcela veriť a vravela, ak mi toto pustíte v hranom filme, poviem, že to nie je možné. Ale všetko je autentické a jeho hlásenia majú navyše skvelý jazyk.“
Starosta, bývalý generál, je ako sociálny inžinier a samozvaný otec dediny. Berú ho v obci vážne?
„Berú, pretože on naozaj tvrdo pracuje a veľmi veľa už toho pre dedinu urobil. Napríklad, ak sa vyskytne prípad domáceho násilia, zasahuje a občania si ho preto vážia. Zároveň z neho majú trochu zábavu, hlavne pre tie hlásenia, s ktorými preto na istý čas prestal. Znovu ich spustil kvôli nám, keď sme začali nakrúcať a stále v tom pokračuje.“
Nehrozilo, že si z filmu spraví politickú kampaň?
„Samozrejme, bral film ako svoj sebaobraz, ale zároveň ho nijako neovplyvňoval. Politickú kampaň si v nijakom prípade spraviť nechcel. S médiami to inak vie, kedysi študoval v Sovietskom zväze a za Mečiarovej vlády bol pomerne vysoko postavenou osobou.“
Zaujíma vás identita dnešnej dediny?
„Zaujíma ma jednak tým, že ľudia sú v situácii, odkiaľ príliš nemajú úniku. Nemajú internet ani zoznamovacie diskotéky, chýba im priestor, kde stretnúť niekoho nového. Zároveň ma zaujíma dedinské prostredie, ktoré je ohraničené a môžete ľahko sledovať, čo sa v ňom deje.“
Kríže a sväté obrázky sú skoro v každom zábere, akoby ste sa pýtali, prečo taký katolícky kraj zaostáva v pôrodnosti.
„Je to pekný paradox. Všetci tam chodia do kostola, majú doma náboženské symboly a považujú sa za veriacich. Lenže deti sa im nerodia, čo by malo byť poslaním dobrého kresťana.“
Prečo?
„Je to asi niečo, čo vidieť v celej Európe. Ľudia, tridsiatnici, si v určitom čase nezaložili rodiny a čas zatiaľ beží. Žijú s rodičmi, ktorí sa o nich starajú, a zároveň veľa pracujú, takže sú z práce unavení a zvykli si na určitú prázdnotu. Akoby už ani nemali potrebu milostného vzťahu. Dôvodom môže byť aj blahobyt. Predtým si ľudia museli niekoho vziať a mať s ním päť detí, aby vôbec na dedine prežili. Teraz už nemusia a ani príliš nepremýšľajú, čo s nimi bude, keď zostarnú. Ak im starosta prehovára do svedomia, je to vlastne správne. Len prostriedky, ktoré na to volí, sú trošku bláznivé.“
Pomáhalo pri nakrúcaní, že ste žena?
„Pomáhalo, hlavne pri komunikácii s chlapmi. Niektorí z nich si ma tam chceli rovno vziať. Ženám zase často rozprávate o sebe, čím sa kryštalizujú vzťahy pri nakrúcaní. Film bol však ťažký, pretože veľa ľudí odmietalo nakrúcať. Sami vravia, že majú goralskú náturu, navyše, aj téma filmu je intímna.“
Ako ste ich presviedčali?
„Ľudia, ktorí s nami nakrúcali, sú tí, ktorí so samotou zasa taký problém nemajú. Napríklad Monika – pracuje, chodí do kostola, žije s mamou, vlastne jej nič nechýba. Jej situáciu rieši jedine okolie, ktoré ju núti, že by si mala niekoho nájsť. Naopak, tí, čo neboli so samotou vyrovnaní, sa za to tak hanbia, že na nakrúcanie nepristúpili.“
Videli ste dokument Osadné Marka Škopa?
„Nevidela.“
Aj tam je kulisou obec na východe Slovenska, ktorá vymiera a starosta sa podujme niečo s tým urobiť.
„Tým, že je na podobnú tému, zámerne som film nechcela vidieť, aby ma pri práci neovplyvňoval. Teraz si ho už pustím.“
Uniesla by tému česká dedina namiesto slovenskej?
„Samotné východné Slovensko pre mňa až také dôležité nie je. Singles sú všade, ich problémy by boli podobné a určite by aj z produkčného hľadiska bolo výhodnejšie, ak by sme nemuseli jazdiť dvanásť hodín na Slovensko, čo výrobu komplikovalo. Problémom je, že inde asi nenájdete podobného starostu.“
Ako dopadla premiéra filmu v Zemplínskych Hámroch?
„Už v júni, keď sme dostrihali, film autorizovali štyria hlavní hrdinovia s tým, že je v poriadku. Slávnostná premiéra bola v rovnakej sále, kde bola zoznamovacia singles party. Diváci sa smiali, debatovalo sa o téme, takže myslím, že to dopadlo dobre. V Česku ideme do kín 9. decembra a na Slovensku začiatkom budúceho roka.“
