Umelecký riaditeľ bratislavského festivalu má jednoduchú radu: Ak chcete vidieť majstrovské dielo, musíte chodiť veľa do kina.
BRATISLAVA. „Neviem, či som niekedy odchádzal z kina presvedčený, že som práve videl majstrovské dielo," hovorí Matthieu Darras, umelecký riaditeľ Medzinárodného filmového festivalu Bratislava.
„Najprv len cítime, či nás nejaký film rozruší, spochybní naše postoje alebo pohľad na svet. Až po čase sa ukáže, či boli naozaj výnimočné. Nedávno sa mi to stalo napríklad s Ukrytým od Michaela Hanekeho, filmom Naladení na lásku od Wong Kar Waia alebo s Čiernou krvou Paula Thomasa Andersona. Musel som ich vidieť znovu, aby som s úžasom povedal: ach!"
S Larsom von Trierom by to bolo ľahké
Matthieu Darras vraví, že riaditeľom festivalu sa stal v neistých a zároveň vzrušujúcich časoch. Už sú preč šesťdesiate a sedemdesiate roky, keď sa majstrovské diela nedali minúť, pretože za rok sa v kinách objavili dve alebo tri. „Dnes je kinematografia komplexnejšia. Podpora z verejných fondov sa zmenšila, pirátske kópie ohrozili výrobu i tam, kde boli doteraz filmári privilegovaní. Aj také veľké diela, ako bol napríklad francúzsky Prorok, vlaňajšia Grand Prix z Cannes, sa len veľmi ťažko podarilo nakrútiť. Zároveň sa však začali ozývať a dynamicky rozvíjať nové, pre Európanov možno vzdialené krajiny. Majstrovské diela teda stále vznikajú. No aby ste ich neprepásli, musíte veľa chodiť do kina."
Tento rok sa na veľkých svetových festivaloch ukázalo, že veľké veci netreba čakať od osvedčených filmárov. „Minulý rok mi vyčítali, že som do programu nezaradil Antikrista od Larsa von Triera, tento rok ma zas sklamal Biutiful od Alejandra Iňárrita," hovorí Darras. „Bolo by ľahké ich naprogramovať, pretože na ne ľudia čakali. Pri nich však už má človek veľké požiadavky, a keď ich nesplnia, treba radšej hľadať inde."
Načo je dokonalosť
Možno, že práve miesto Iňárrita je dnes v programe bratislavského festivalu rumunský film Utorok po Vianociach alebo čilský Zbohom, svetlo. „Jeden hovorí o rozpade manželstva, druhý o Pinochetovej diktatúre - obom sa to darí majstrovsky."
K tomu by sa dal pripočítať nový film Kornela Mundruczó Projekt Frankenstein. „Nerád by som teraz hovoril, že je to majstrovské dielo. Vo svojej téme zachádza poriadne ďaleko, je v ňom aj veľká miera štylizácie a to sa nemusí každému páčiť. No je taký provokujúci, že sa nedá prehliadnuť," hovorí Darras.
Bezchybnosť je vlastne to, čo on sám vo filmoch nehľadá. „Nepotrebujem dokonalý film. Radšej ako Občana Kanea mám od Orsona Wellesa Dona Quijota," hovorí. A ak si myslí, že tento rok v Bratislave zažiari excelentný Another Year od Mikea Leigha alebo francúzsky film O bohoch a ľuďoch, neznamená to, že ich všetci musia vidieť. „V programe je ďalších dvesto filmov. Nemusím o nich hovoriť, na festivaly predsa chodíme preto, aby nás prekvapili."
