Z Argentíny vychádzali nepríjemné štatistiky o bezpečnosti cestnej premávky. Ročne v autách zahynie osemtisíc ľudí. Nie všetky nehody bývali len vecou nešťastných okolností a chybou šoférov. Niektoré boli zinscenované, pretože z peňazí poisťovne sa obohacovala obeť aj advokát, ktorý bol poruke. Ale potom prišiel režisér PABLO TRAPERO. O zvláštnom biznise nakrútil film Carancho. Stal sa z neho hit roka, Argentínčania ho posielajú do súťaže o cudzojazyčného Oscara a politici vďaka nemu chystajú zákon Anticarancho. Trapera fascinuje veľkosť a zároveň malosť človeka. Jeho filmy boli už viackrát v programe festivalu v Cannes, dnes má profilovú prehliadku na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava.
Z vašich filmov nevyzerá, že by bol človek stvorený na pokojný život.
„Normálne by sme mali byť jednoduché bytosti a bez ohľadu na to, v akej krajine a v akom storočí sme sa narodili, by sme mali snívať o rovnakých veciach. Chce sa mi veriť, že ľudská bytosť je z definície dobrá bytosť, no história, spoločnosť či politika nás robia zložitejšími a komplexnejšími. Robíme zlé rozhodnutia a mýlime sa, niekto sa mýli aj šesťdesiat, sedemdesiat, osemdesiat rokov, podľa toho, koľko sa dožije. To potom môže vyvolať dojem, že sme zlí."
Mýliť sa, to je také zjemnené slovo, nie?
„Môžeme ho chápať v tom zmysle, že sme krehkí, neistí a nie vždy zorientovaní. Druhému človeku ublížime aj takou maličkosťou, že nepoznáme dobre krajinu, kam prídeme na návštevu. V celkom dobrom úmysle môžeme niekomu tykať - a jeho sa dotkne, že mu nevykáme."
Vaše posledné filmy však hovoria o korupcii, a tá sa asi nerobí s dobrými úmyslami.
„Korupcia tiež súvisí s tým, že nerozmýšľame. Stále sa o nej bavíme ako o niečom vzdialenom, spájame ju s vládou alebo s firmami, inštitucionalizujeme ju. Nemyslíme na to, že korupcia je naša, že je osobná. Skorumpovane uvažujeme aj v najintímnejších, kamarátskych alebo mileneckých vzťahoch. Ako často si dáme námahu domyslieť význam toho, čo sa práve chystáme urobiť? Myslíme na to, ako to ovplyvní život druhého človeka?"
Ako dlho už v Argentíne trvá to šialenstvo okolo nehôd na cestách a odškodňovaní obetí?
„Trvá to už dlho. Ľudia aj vedeli, že ročne u nás na cestách zahynie alebo sa zraní veľmi veľa osôb, ale donedávna netušili, ako sú do toho zapletení skorumpovaní advokáti. Ale aj to súvisí s tým, o čom som práve hovoril. S nevšímavosťou. Skorumpovaní nie sú iba advokáti, ktorí sa priživujú na obetiach - skorumpovaný som aj ja, keď prejdem na červenú. Aj keď to neurobím preto, že chcem niekoho zabiť, úplne stačí, že nedomyslím to, že tým niekoho zabiť môžem. A toto si nikto nevšíma."
Asi sa to zdá málokomu také dôležité, ako napríklad korupcia vlády.
„No práve. Žasnem, ako málo vecí sa robí preto, aby bolo jazdenie na cestách bezpečnejšie. Veď si zoberte lietadlo. Je to obrovský kus kovu, čo sa vznáša vo vzduchu, a je vlastne zázrak, že sa tam udrží. Napriek tomu je štatisticky oveľa nebezpečnejšia cesta autom. Alebo: milióny vedcov denne pracujú na tom, aby sa našli lieky proti nevyliečiteľným chorobám, tak prečo si už konečne nemôžeme dať to minimum námahy, aby sme znížili nehodovosť na cestách? Šoférujeme už storočie, nechápem, že sme ešte nevymysleli nejaký bezpečnejší systém."
Ako si vysvetľujete, že práve Carancho je v Argentíne najnavštevovanejší film roka? Ľudí tak teší pozerať sa na to, ako sme všetci zapletení do zločinu?
„Predsa len, Carancho je tak trochu aj fikcia. Nie všetci advokáti sú skorumpovaní, nie všetci lekári berú drogy. Verím, že v skutočnosti je medzi ľuďmi viac solidarity. Doktori zo záchranky u nás zarábajú veľmi málo, a napriek tomu to robia, ničia sa a vyčerpávajú preto, aby iným zachránili životy. Carancho je však film noir, a preto v ňom viac vidno tých, čo robia zle. Spoločnosť je oveľa komplikovanejšia, ako môže ukázať film, ktorý trvá hodinu a pol, bol by som veľmi namyslený, keby som si to myslel. Ale je pravda, že môže ukázať aspoň nejakú jej časť. Má to zmysel najmä vtedy, keď je tá časť neznáma. To asi aj zmobilizovalo ľudí, aby šli na film Carancho v takých húfoch do kina."
Stačí vám ako filmárovi to, že ľudia sa na takýto film vyberú do kina? Alebo od nich čakáte aj čosi viac?
„Teraz sa vám asi budem zdať naivný, ale ja naozaj verím, že film má moc. Keď som nakrútil príbeh z väznice Leonera, čoskoro sa zmenil zákon, ktorý upravuje podmienky ženám, ak sa im vo väzení narodí dieťa. A pred mesiacom zasa politici predložili zákon, ktorý by obete nešťastí na cestách chránil pred skorumpovanými advokátmi. Mal by im poskytnúť bezplatné právne poradenstvo. Pracovne má ten zákon názov Anticarancho, hoci slovo Carancho sa doteraz vôbec nepoužívalo."
Teraz by ste mohli povedať, že filmárom ste sa stali preto, aby ste mohli robiť ušľachtilé činy. Bolo to tak?
„Ale to aj trochu tak bolo, naozaj. Mohla ma zlanáriť hudba, psychológia alebo architektúra, ale mohla ma celkom dobre zlanáriť aj sociálna práca. V detstve sa mi páčila predstava, že by som pomáhal v najskromnejších oblastiach. Potom som sa cez divadlo dostal k prvej knižke o filme a okamžite som sa zaľúbil. Ale spolu s láskou som cítil hneď aj zodpovednosť. Už keď píšem scenár, som na výskume a oboznamujem hercov so svojimi postavami, veľmi vnímam to, ako ovplyvňujem a usmerňujem životy ľudí okolo seba. A keď vidím, že nejako ovplyvním ich, tuším, že hotový film potom ovplyvní životy tých, čo ho uvidia v kine. Možno už keď z toho kina vyjdú, budú trošička iní. Spoznal som to na sebe - vďaka filmom rozmýšľam nad svojím životom."
A potom o ňom aj rozprávate.
„To je naozaj zvláštne. Myslel som si, že môj vnútorný život zostane pri takomto zamestnaní ukrytý. Ale ľudia zrejme z filmu odčítajú viac, ako by som sám odhadol. Potom sa na mňa usmievajú a zdravia ma, ako by ma poznali. Odzdravím každému, ale vôbec neviem, kto to je."
Ale to vás predsa robí šťastým, nie?
„Áno, je to veľmi pekné."
Myslíte si, že šťastie je vecou náhody, alebo sa dá na ňom popracovať?
„Myslím si, že je našou povinnosťou, aby sme boli šťastní. Viem, že nie vždy je možné byť šťastný a že často ani nevieme, že sme šťastní a uvedomíme si to až neskôr. Ale musíme sa o to stále usilovať. Najmä my, čo sme zo strednej vrstvy, žijeme celkom harmonicky, sme vzdelaní a peniaze nie sú náš najexistenciálnejší problém. Zase budem naivný, ale kým budeme robiť iným zle, nie je možné, aby sme boli šťastní. Každodenné usilovanie sa o šťastie z nás teda nevyhnutne musí spraviť lepšie bytosti."
