k by sa celá britská spoločnosť dohodla, že bude pred svetom tajiť svoje obsesie a fetiše, fotograf MARTIN PARR ich prezradí. Povie o nich všetkým, veľmi nahlas a s čo najvyššou mierou ironického podtónu. „Načo sa tváriť, že sme niekým iným, všetci sme lapení týmto svetom a dobou," je jeho častá formulácia pri definovaní vlastnej práce, a ešte ďalšia: „Baví ma to." V rámci Mesiaca fotografie má v bratislavskom Dome umenia do konca novembra výstavu Luxus.
Britov často ukazujete v nedobrom svetle, majú vás napriek tomu stále radi?
„Nie je to nedobré svetlo, je to realita. Je však pravda, že som obľúbenejší vo Francúzsku a v Nemecku. Samozrejme, páči sa im, že svojím spôsobom Britov ohováram."
Jedným z veľkých projektov práve o Britoch bola séria o strednej vrstve. Nazvali ste ju osobnou terapiou. Prečo?
„Termín terapia na to skrátka sedí. Celý ten projekt bol o lepšom pochopení seba samého a definovaní svojho vzťahu k spoločnosti, v ktorej žijem. Ja sám som predstaviteľ strednej triedy a bolo zaujímavé hľadať to, čo by malo toto označenie zosobňovať."
Zistili ste, čo to je?
„Ani nie, ale celý ten proces hľadania ma veľmi bavil."
Čo je potom výsledkom projektu, keď to nie je nejaké konkrétne stanovisko?
„Už samotné ukončenie projektu je výsledkom, ale najlepší prípad je, keď vznikne kniha. Samozrejme, nie všetky knihy fotografií majú nejakú výpoveď, názor. Ale to je dobré, lebo práve tie priemerné a nedobré knihy a fotografie pomáhajú tým dobrým, ktoré sú potom rozpoznateľné. Z tohto pohľadu možno povedať, že rád robím série, a nie samostatné fotografie. Séria dokáže mať výpovednú hodnotu."
Keď začnete na niečom pracovať, automaticky rátate s tým, že z toho vznikne kniha?
„Nie vždy, ale väčšinou je to tak, že niečo začnem a zrazu som do toho úplne pohrúžený a viem, že z toho musí byť kniha. Už som ich urobil päťdesiat."
Je kniha záchranou profesionálnych fotografov?
„Jednoznačne. Ak by ste sa spýtali akéhokoľvek fotografa, čo chce urobiť, verím, že väčšina by povedala, že knihu. Výstavu vidíte raz, dvakrát, časopis prečítate a zahodíte, ale kniha, tá tu bude vždy."
Ako vnímate, že dnes sa za fotografov vyhlasuje obrovské množstvo ľudí?
„Páči sa mi to. Čím je tu viac fotografov, tým má fotografia väčšie publikum. Mám rád fakt, že stať sa fotografom je teraz veľmi ľahké, pretože urobiť skutočne dobrú fotku je o to náročnejšie. Rovnako je to s rôznymi obmedzeniami. Ešte pred pár rokmi som mohol odfotiť nahé kúpajúce sa deti na britských plážach. Dnes by ma za to zavreli. Jednoducho, keď chcem teraz niečo urobiť dobre, je to ťažšie. A to ma baví."
Robíte ešte workshopy pre študentov?
„Nie veľmi. Mojou súčasnou prioritou je kurátorovanie a editovanie. Ten čas, ktorý tu ešte budem, chcem veľmi dobre využiť a robiť iba veci, ktorým verím, projekty, festivaly a dobré knihy. Hľadám súčasné práce, ktoré by mi povedali viac o histórii fotografie aj vašej krajiny. Keď budeme robiť tretie pokračovanie publikácie The Photobook: A History, je možné, že tam Slovensko zaradíme."
Čo hľadáte na fotke, keď posudzujete, či je dobrá?
„Originalitu, energiu, či je vystihnuté to podstatné. Rozpoznám dobrú fotku, keď ju vidím."
Keď sa pozriete späť na série, ktoré ste robili, ako ich vnímate?
„Som v prvom rade dokumentarista. To je zodpovedná úloha. Musím rozmýšľať aj tak, že moje fotografie ovplyvnia to, ako sa bude doba, ktorú žijem, vnímať neskôr. A v zásade nikdy nechcem, aby moje fotografie zaváňali nostalgiou."
Nechceli ste nikdy fotiť vojnové konflikty, tragické udalosti?
„Nie, nemôžete robiť všetko. Navyše, nevyhovovalo by mi to. Musím vedieť, kde budem večer spať a či budem mať čo jesť. Stále je tu predsa veľa tém, ktoré sa dajú urobiť a nikomu inému zatiaľ nenapadli."
Poslednú fotografiu, ktorú ste ukázali divákom na prednáške, bol váš portrét s telom akéhosi vyšportovaného chlapíka. Prečo práve tú?
„Bola súčasťou série, ktorá vznikla na rôznych miestach sveta, kde som sa nechal odfotiť v miestnych ateliéroch. Boli to veľmi svojrázne veci. Táto konkrétna bola z New Yorku a páči sa mi, lebo ukazuje, že fotografia je dobrý klamár. Aj ja som klamár. Keď fotím, vytváram skutočnosť."
Vaše série o turizme, jedle či počasí sú plné sarkazmu, ukazujú ľuďom to, čo možno ani nechcú vidieť.
„Tak by som to nepovedal. Práve naopak, na fotky, ktoré robím, sa ľudia chcú pozerať."
