Fotograf Miro Švolík: Fotografia je normálna drina

Debatovať s MIROM ŠVOLÍKOM je ako prezerať jeho diela plné nápadov. O vtipe, digitálnej technike aj rozlietaných časoch rozpráva jeden z našich najznámejších fotografov.

Keď v osemdesiatych rokoch študoval v Prahe fotografiu a potom sa jeho generácia preslávila, nazvali ich trochu krkolomne – Nová slovenská vlna.

Vraví sa o vás, že bez fotoaparátu nevyjdete z domu ani na krok. Môžeme to overiť?

Môžem vám ho ukázať, pozrite. Každý deň fotím množstvo reportážnych záberov na digitál. Aj cez víkend som bol v Antverpách, kde som mal výstavu, celý deň som fotil a večer rozoslal známym dvadsať sedem záberov, krátky príbeh.

S fotografiou ste začínali ako pätnásťročný. To zrejme ešte neboli akty, však?

Prvé fotky, ktoré som v živote urobil, zobrazovali moju rodinu. Vtedy som už chodil na prípravku na ĽŠU v Novej Bani a doma som objavil ruský fotoaparát Ljubitel, ruskú dvojokú zrkadlovku, ktorá proti svetlu robí nádherné impresionistické obrazy. Na dvore sme mali kopec piesku, na vrchu som vyhĺbil priehlbinu a sestra stála za kopcom, aby to vyzeralo, že jej trčí hlava z piesku. Vlastne to bola moja prvá inscenovaná fotografia!

V životopise máte Zlaté Moravce - prečo potom škola v Novej Bani?

Pochádzam z Kozároviec, kde som býval prvé dva roky. Potom rodičia ako učitelia pre prácu rôzne chodili po dedinkách, až sme zase nakoniec skončili v Kozárovciach. V Novej Bani bola ľudová škola umenia a dobrý spoj z Kozároviec, takže sme vždy ráno tlupa deciek sadali na vlak. Učiteľka na výtvarnej mi vravela, že zaujímavo maľujem s farbami. Navrhla, aby som sa prihlásil do Bratislavy na ŠUP-ku. V prvom ročníku bolo osemdesiat deciek na osem odborov, lenže z nich šesťdesiat vrátane mňa chcelo ísť na jeden jediný odbor - na grafiku.

Prečo nie fotografia? Nebol to vychytený odbor?

Fotografia bola braná ako niečo menejcenné, o čom sa vtedy ešte iba debatovalo, či vôbec je, alebo nie je umením. Ak niekomu v škole nešlo kreslenie, pohrozili mu, že ho preradia na fotku. Na rozdeľovaní po odboroch teda začali chodiť učitelia a robiť nábor. Vraveli: fotografia je výborná, nemusíte byť stále zavretí v triede, môžete behať po vonku. Tak som sa rozhodol. No na lavici ešte zostalo zopár ľudí, čo sa nevedeli rozhodnúť, jeden z nich bol môj neskorší spolužiak Tono Stano. Zrazu sme sa rozbehli do skupiniek podľa odborov, videl som, ako beží do našej skupiny na fotografiu. Takže takto sme sa dostali k fotografii – v podstate šialenou náhodou.

obr_1.jpg

Rodinný výlet v Banskej Bystrici. Zľava Miro Švolík,
jeho mama, brat, dcéra krstného otca, otec a sestra

Aké ste mali v škole vzory?

Niekoľko rokov pred nami prišla do školy učiť Milota Havránková. Bola ako zjavenie, všetko neuveriteľne rozhýbala. Učila nás, aby sme mali radi výtvarné umenie, experiment, a vyskúšali, čo robila ona. Pokojne ma nechala napodobňovať svoje práce aj práce iných fotografov.

Nie je azda úlohou umeleckých škôl nabádať k originalite?

To len dnes učitelia tlačia na študentov a vštepujú im, že napodobňovať iných je zlé. Hovoríme o strednej škole, kde o nič nejde a kopírovať zo začiatku neškodí. Mne Milota Havránková po rokoch prezradila, že ma v tom nechala a pozorovala, čo sa z toho vyvinie. Mala pocit, že ak ma zahriakne, prečo ju kopírujem, môže spôsobiť, že sa zľaknem, uzavriem do seba a možno aj prestanem fotiť. Lepšie bolo počkať, aby sa z mojich prác postupne vyvinuli také, kde som už cítil, že sú moje vlastné.

Fotograf Rudo Prekop je z Košíc, vy aj Tono Stano od Zlatých Moraviec, teda tiež nie z Bratislavy. Bol to dôvod, že vaša generácia tak ľahko odišla žiť a študovať do Prahy?

Skôr to pre nás bola jediná šanca pokračovať. FAMU v Prahe bola jediná fotografická vysoká škola v strednej Európe. Vždy prijali zopár Slovákov, Čechov a dvoch - troch zo zahraničia, v našom ročníku aj o ročník vyššie a nižšie teda boli Slováci. Bývali sme v internáte, navzájom komunikovali, požičiavali si aparáty. Aj fotokomory a ateliéry sme mali spoločné.

Držali ste spolu, alebo vás len neskôr hodili do vreca s názvom „nová slovenská vlna“?

Držali, ale čo sa týka tvorby, v podstate nás hodili do vreca. Najlepšie na tom je, že názov „nová slovenská vlna“ pre nás vymysleli priamo Rudo Prekop a spolužiak Lukáš Kadlíček. Neskôr sa nálepka začala všeobecne používať, ale mne to nikdy neprekážalo a nikdy som proti tomu ani neprotestoval.

Pražská FAMU vraj bola na tie časy liberálna škola.

To bola. Nebola síce v ničom disidentská, ale učitelia nad študentmi stáli, zastrešovali ich svojím postavením. Koncom osemdesiatych rokov už situácia bola uvoľnená. Do zahraničia sa nosili na výstavy fotografie, niekedy len tak, prepašované v aute v obálke. Cestovať sme veľmi nemohli, nevedeli sme, čo sa deje vo svete. No zvláštne bolo, čo sme neskôr zistili, že sme spontánne a nezávisle, len na základe koreňov, ktoré tu boli, začali robiť inscenovanú fotografiu, a to presne v čase, keď ju robili všade vo svete.

obr_2.jpg

Rok 1984. Profesor Ján Šmok na FAMU otvára Švolíkovu prvú vernisáž

Od roku 1988 ste na voľnej nohe. Ako sa žilo bez povinnej pečiatky zamestnávateľa v občianskom preukaze?

Za socializmu mali absolventi umeleckých škôl rôzne privilégiá. Mohli sa zamestnať na voľnej nohe, nemuseli chodiť o šiestej do práce a mohli pracovať bez toho, aby mali štempel v občianke. A, na rozdiel od iných občanov, mohli mať od štátu dva priestory, byt aj ateliér. Tým si komunisti umelcov aj kupovali a zaväzovali.

A čo vy?

Keď som prišiel z vojny, prišiel rok 1989, ale neviem, čo by som inak robil. Celý systém mi bol odporný, ale že by som proti nemu bojoval, na to som sa tiež necítil silný. Ku koncu školy som dokonca uvažoval, že sa odsťahujem do hôr, niekam na Horehronie, a celý život budem pásť ovce.

Prosím?

Mal som taký plán. Celkom vážne.

Moderné umenie má biľag, že je šifrované a vzdialené publiku bez výtvarného vzdelania. Vy pritom robíte fotografie zrozumiteľné na prvý pohľad. Čo je za tým?

Séria niekoľkých fotiek je pre mňa gigantická robota a investujem veľa energie, aby som formu vyčistil. Nerozmýšľam však vopred o tom, aby bola zrozumiteľná. Asi to vychádza z mojej podstaty, že ju tak chcem vidieť. Mám v sebe určitú predstavu, tak pracujem, a keď vidím tvar, s ktorým sa stotožňujem, poviem si stop, stačilo.

Kdesi ste priznali, že k vám nápady prichádzajú v akomsi napoly hypnotickom stave.

Naozaj? Človek si kadečo navymýšľa. (Smiech.) Alebo možno som sa tak vtedy cítil. Moja práca je v podstate normálna drina. Sedíte, vymýšľate, skúšate tisíce fotografií, tisíce variantov. Vôbec to nie je také, ako to navonok vyzerá, pravda však je, že to je môj cieľ. Nechcem, aby práce vyzerali upracované.

Dá zabrať vpašovať do fotografie humor?

Kedysi dávno sa moje fotografie zdali vtipné najmä Čechom. Dôvod možno bol, že si Slovákov predstavovali ako dedinčanov, ktorí chodia s valaškami a jedia bryndzu. Smiali sa, že sme ich mladší bratia a robíme vtipné veci s ľahkou poetikou. Slovákom, naopak, sa zdali normálne, nič humorné v nich nevideli. Postupne sa začalo aj na Slovensku na moje fotografie pozerať ako na humorné, ale to je vlastne v poriadku. Sám sa snažím, aby ma bavili, neopakujem rovnakú formu a skúšam niečo nové.

obr_3.jpg

Slovenský predvoj na pražskom internáte. Zľava Rudo Prekop, Martin Štrba,
Tono Stano, Petronela Kadnárová, Vasil Stanko, Miro Švolík, Juro Kepka

Kedy vám napadlo fotografovať ležiace postavičky z vtáčej perspektívy?

Bola to veľká zábava, a pritom to bolo spontánne, nijaký kalkul. Už na strednej škole som fotografoval ľudí zvrchu, zo strechy internátu. Neskôr som začal bývať v internáte na deviatom poschodí. Fotografoval som pohľady okolo, aj dolu, na les, západ slnka. Medzi zábermi, ktoré som mal pripnuté na nástenke, bol pohľad dolu na chodníky. Ktosi si všimol, že to vyzerá ako most, a mne napadlo, že ak si na chodník ľahnú ľudia, bude to zhora vyzerať, že kráčajú po moste. Fotografiu som hneď urobil a každý sa čudoval tej porušenej perspektíve. Dva roky som potom postup intenzívne rozvíjal, až mi z toho „preskakovalo“ a všetky nápady som videl v podobe ležiacich ľudí. Preto som sa od toho radšej snažil odpútať.

Kde všade ste zháňali modelov a modelky?

Najprv to boli vyslovene spolužiaci alebo kamaráti. V Prahe som často fotografoval ľudí, ktorí študovali na DAMU, a výhodou bolo, že v sebe mali istú pohybovú kultúru. Oslovovaním ľudí som však strávil neuveriteľné množstvo času a bola to pre mňa výzva, aby som sa dokázal prekonať. Som totiž introvert, priam samotár, ako minule poznamenal môj desaťročný syn. Dnes to už nevnímam tragicky, ale vtedy boli pre mňa občas muky za niekým ísť a osloviť ho, aby so mnou pracoval.

Keď pre zmenu pracujete v krajine, ako sa vyrovnávate s počasím?

Dva roky som napríklad fotografoval sériu Návrat k prírode a to som sa tvrdo pripravoval. Po antikvariátoch som skupoval a študoval nádherné staré fotografické knihy o krajine. Potom som sa vybral do prírody, našiel miesto a ak sa mi zdalo, že večer bude lepšie svetlo, čakal som celý deň, alebo som sa vrátil až druhý deň večer. Trikrát som bol schopný presúvať sa nočným vlakom z Prahy do Banskej Bystrice a medzitým vyvolávať zábery. Mal som vtedy úžasný život, že som sa mohol dvanástim fotografiám venovať dva roky.

Ako bolo niečo také možné?

Deväťdesiate roky boli pre mňa časom najväčšej slobody. Vystúpil som zo všetkých umeleckých organizácií, nemal som bankomatovú kartu ani telefón, bankový účet. Jediné, čo som celý čas robil, bolo, že som fotografoval, chodil do komory, vyvolával filmy, občas robil výstavy a venoval sa rodine. Bolo to niečo úžasné.

Z čoho ste žili?

Z výstav, zo zberateľov. V markách alebo dolároch bola hodnota fotografií omnoho vyššia oproti korunám, čo znamenalo, že keď mi ich kúpili do zahraničných zbierok, mohol som z toho žiť, dajme tomu, tri mesiace.

Dnes je to koľko?

Napríklad týždeň alebo menej, pretože náklady na výrobu fotografie sú medzičasom extrémne vysoké. Musím riešiť existenčné otázky, čo som vtedy nemusel. Žil som skromne a život bol veľmi lacný. Fotopapier šesť korún, nájom dvesto, mohol som sa plne sústrediť na tvorbu. Dnes musím riešiť naraz tisíce vecí, čo v živote prináša veľkú dekoncentráciu. Dúfam, že to zmením, lebo už to trvá desať rokov a naberá to na obrátkach.

Uponáhľané časy sú už klišé, ale predsa, za čím všetkým je vám ešte ľúto?

Kedysi som napríklad neustále zväčšoval v komore fotografie, čo bol veľmi dlhý proces, keď je človek zavretý sám vo fotokomore. A celý ten čas som myslel na človeka, ktorý bol zobrazený na fotografii. Znovu sa mi vybavovali obrazy z fotografovania, čo sme si vraveli a to ma inšpirovalo, čo s tým ďalej urobiť. Pomalý proces výroby akoby do mojich fotografií vnášal nové efekty.

Je to čosi, o čo majiteľ digitálneho aparátu prichádza?

Dnes je fotografovanie o inej koncentrácii. Vedomie autora môže byť omnoho viac roztrieštené, keďže technické možnosti sú neuveriteľné. Keď som fotil na analóg, záber som pripravil predtým, ako sa cvakol. Urobil som povedzme pätnásť záberov pre jediný, ale musel som ich robiť pedantne. Dnes spravíte stovky záberov a ešte ich potom doretušujete na počítači.

obr_4.jpg

Na vernisáži s českým fotografom Vladimírom Birgusom

Neuveriteľnou zmenou je dostupnosť, fotoaparáty na úrovni profesionálnych si dnes kupujú doslova davy. Ale čo vlohy, talent?

Konzultoval som to v Holandsku s galeristom, ktorý má šesťdesiatpäť rokov. Hovoril, že v Holandsku nie je schopný nájsť mladých fotografov, ktorí by mu vyhovovali. Že to, čo robí mladá generácia, on už nechápe. Predtým mali v sebe fotografie autora vizuálnu charakteristiku, určitý rukopis. Dnes majú študenti málokedy rukopis, alebo nie je príliš zreteľný.

Čím to je?

Asi aj tým, na čo sa sústredia. Viac ako forma ich zaujíma riešenie spoločenských problémov, ide im o obsah, ktorý vyjadrujú, a potom dodatočne, napríklad textom, vysvetlia. Spôsob spracovania a výtvarný jazyk ich príliš neznervózňuje. Kúpia si digitál, nacvakajú to, a tak sa stáva, že fotky sa dajú ľahko zameniť. Mnohí z nich tvrdia, že všetko už bolo objavené a vymyslené, preto keď použijú tú-ktorú formu, vedia, že to bude citácia. To je všeobecný jav, ktorý ma veľmi zaujíma.

Čo vravíte na to, ako pohotovo nápady umeleckej fotografie využíva komercia a reklama?

Aj teraz som po Bratislave videl fotky podobné mojim a pritom je to reklama na maslo. Viem, že agentúry majú art direktorov, ktorí listujú v katalógoch a používajú nápady umelcov, ktoré tým devalvujú. Prax je dvojaká – kúpiť si autora, aby dielo urobil a podpísal, alebo urobiť malú zmenu, ukradnúť nápad a ušetriť honoráre. V osemdesiatych rokoch sa to začalo s inscenovanou fotografiou diať všade na svete.

Hnevá vás to?

Tak sa to deje. A možno je to prirodzené.

Vás reklama nikdy nelákala?

Raz, v polovici deväťdesiatych rokov, som sa pokúšal živiť reklamou. S dvoma bývalými spolužiakmi sme začali obchádzať reklamné agentúry. Ukazoval som im svoje práce, ktoré som považoval za reklamné, oni na mňa pozerali ako na exota a pýtali sa – nemáte niečo reklamné? Bol som pre nich podozrivý starec, ktorý mal tridsaťpäť rokov, v čase, keď reklamní fotografi mávali okolo dvadsať.

Sto rokov moderného umenia v spoločnosti pomaly vypestovalo imunitu na šoky. Malomeštiaka v galérii pobúri naozaj máločo, teda až na Slovensko, kde sú stále bežné výstavy zakázané ako „obscénne“. Vy ste cyklus Kvetiny slasti poskladali zo záberov ženských genitálií - neboli protesty?

Tu Kvetiny slasti ignorujú. Akoby ani neexistovali.

Ako vznikol ten nápad?

Čítal som knižku Vagina Monology, ktorá hovorí o oslobodzovaní žien spod útlaku, napríklad rozšíreného názoru, že vagína je škaredá. To ma zaujalo, hovorím si, že taký súbor by som chcel urobiť. Zvláštne je, že keď som výsledok ukázal galeristom vo veku okolo tridsať - štyridsať rokov, pokladali to za niečo odpudivé. Muži nad šesťdesiat rokov boli naopak nadšení. Rovnako ako všetky ženy bez rozdielu, ktoré tie fotografie považovali za niečo ako poctu ženám.

obr_5.jpg

Krátka dlhá cesta je film, kniha aj webstránka. Zachytáva cestu Fedora Gála,
ako sa vydal po stopách otca, obete pochodu smrti z nacistického tábora
Sachsenhausen. Výsledkom je projekt, na ktorom spolupracovali aj publicista
Eugen Gindl, autor hudby Marián Varga a Miro Švolík ako fotograf z terénu

Pritom na Slovensku sú škandálmi omnoho menšie prečiny, napríklad filmový plagát, kde je zobrazený obnažený prsník.

A to bol pritom banálny komerčný plagát! Pravda však je, že Kvetiny slasti sú také zašifrované, že niektorí ľudia až po týždni zistili, čo je na stene vlastne vystavené.

Ako berú sériu v Česku?

V Česku také veci nikoho nepoburujú, ľudia sú tam viac ateisticky založení.

Iná zaujímavá téma sú práce, ktoré nikdy nevystavíte z vlastnej vôle.

Takých mám stovky, pretože vystaviť alebo zverejniť v katalógu niekoľko fotografií, znamená urobiť tisíce záberov.

Čo s nimi bude?

Najlepšie by ich bolo zničiť. (Smiech.)

V Národnej galérii je napríklad práve výstava fotografa Františka Drtikola z jeho súkromnej tvorby, ktorú on sám neplánoval zverejniť.

To je hrôza, vždy som bol proti niečomu takému. Na druhej strane, autorovi, ktorý zomrie, to môže byť jedno. Nezničil dielo, tak ho vydal napospas. Mne sa to zdá čudné, ale podobné výstavy sú legitímne, robia sa, a dokonca môže vzniknúť nový, zaujímavý pohľad kurátora na dielo.

Žijete v Prahe, dochádzate na Slovensko. Kde ste doma?

Tam aj tu, pol na pol. Dokonca mám dve občianstva.

Milota Havránková si raz v rozhovore povzdychla, že jej slávni žiaci sú už doma v Česku a sotva prídu späť.

A už je to tu! (Smiech.) Ale vážne. Pendlovať každý týždeň tam a späť je pre mňa namáhavé, ale robím to, lebo vyučovať v škole v Bratislave ma inšpiruje. Som veľmi zvedavý, ako rozmýšľajú študenti. Oni sú najviac svieži, to, čo teraz robia, je to, čo sa o päť rokov bude všade okolo vystavovať.

obr_6.jpg

Študentom konzultoval fotografi e ešte predtým, ako to robí ofi ciálne na škole.
Na snímke študenti Katedry fotografi e VŠVU v Galérii Na chodbe

Miro Švolík (1960)

maly.jpgNarodil sa v Zlatých Moravciach, v roku 1979 absolvoval odbor úžitková fotografia v Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave. V rokoch 1981 - 87 študoval umeleckú fotografiu na pražskej FAMU. Od roku 1988 je umeleckým fotografom v slobodnom povolaní. Za svoje práce získal ceny Kodak Trienale Preiss v Esslingene (1989), Young Photographer organizácie International Centre of Photography New York (1990), cenu Ministerstva kultúry SR za debut knihy Jedno telo, jedna duša (1990). Švolíkova monografia Cesta do stredu z vydavateľstva Argo bola v Česku vo svojej kategórii vyhlásená za najkrajšiu knihu roka 2005. Samostatne vystavoval v Česku, Nemecku, Kanade, USA, vo Veľkej Británii, v Dánsku, krajinách bývalej Juhoslávie či v Belgicku. Jeho diela sú v zbierkach inštitúcií v USA, Česku, Holandsku, Nemecku. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave vedie Ateliér kreatívnej fotografie, v Českých Budějoviciach je kurátorom galérie Bazilika. Žije a tvorí v Prahe.

obr_7.jpgPríkladom jeho ranej tvorby je Zdravotníctvo (1986). Postavičky ležiace na ploche
sú v zábere z veľkej výšky, ktorý porušuje obvyklú perspektívu a vytvára plošný obraz

obr_8.jpg

Dekorácia z kvetín? V skutočnosti ženské genitálie v detailom zábere.
Fotografi cký cyklus Kvetiny slasti
(2006) pritom nepôsobí vulgárne

obr_9.jpg

Veľká žena, malý muž (2010)

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  2. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  3. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  8. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  9. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  10. Inteligencia vo všetkom
  1. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  2. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  6. Zlatá minca 2016 priniesla pre mBank sedem ocenení
  7. BILLA a Jamie Oliver pozývajú deti do zázračnej záhradky!
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  9. Odšťavovač s veľkým plniacim otvorom? Nenachytajte sa!
  10. Advokáti budú v stredu bezplatne radiť v 8 mestách
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 24 233
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 275
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 984
  4. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 6 161
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 5 863
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 5 398
  7. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 3 546
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 3 292
  9. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 3 020
  10. Rodinná dovolenka v Burgenlande 1 722

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Desať vecí, ktoré treba vedieť o osýpkach

Prečítajte si desať základných otázok a odpovedí týkajúcich sa osýpok, ich prenosu, príznakov, možnej epidémie a ochrane pred nakazením.

KOMENTÁRE

Keď sú osýpky v hlavách

Keď sa na osýpky neočkovalo, ročne sa nimi nakazilo 10- až 20-tisíc detí.

EKONOMIKA

Fico sa chváli ekonomickými výsledkami. Oprávnene?

Prvého mája zverejníme súbor opatrení pre pracujúcich, tvrdí premiér.

Neprehliadnite tiež

Orhan Pamuk: Som zo stavu vo svojej krajine smutný

Najznámejší turecký spisovateľ bol hviezdou budapeštianskeho knižného festivalu.

Gorillaz napodobňovali Pokémon Go. Nový album predstavili aj na Slovensku

Animovaná kapela dokazuje, že raz budú z hudobníkov len hologramy.

Slovenská literatúra? Je to ako umývať vysoké okná špongiou na krátkej tyči

Keby sme hlbšie ovládali Freudov systém, písali by sme lepšie o minulosti.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop