Vyše deväťstostranová kniha textov najvýraznejšieho súčasného českého divadelného režiséra, ktorý kedysi povedal, že len náhodou zablúdil od literatúry do divadla, obsahuje tvorbu z rokov 1987 až 1992. Dnes tvrdí, že odvtedy už nič nenapísal.
Na záver knihy Všecko napsané (Větrné mlýny, Brno) pripojil Jan Antonín Pitínský krátke charakteristiky jednotlivých textov. Je to skvelá bodka za všetkými tými hrami, prózami, básňami a hrôzami (ak použijeme podtitul tejto obsahovo i graficky nevšednej zbierky), rozkošné šantenie autora, očareného možnosťami jazyka. Pohráva sa s ním, ale i s čitateľom (a možno aj sám so sebou) naprosto neopakovateľným spôsobom.
Básne z igelitových vriec
Pri básňach, ktoré pred rokmi z igelitových vriec plných rôznych lístkov vybral kamarát Martin Reiner, napríklad píše: „Jsem mu vděčný, hlavně mu buďte vděčné vy, papírky, které byste jinak shnily nebo vyhozeny do popelnice tady před domem č. p. 326 laškovaly s marností." Koľkože tých veršov vlastne napísal? „Bylo toho hodně," hovorí pre SME, „ale Reiner to vybral tak, jak má být: poskrovnu."
Inde opisuje bizarné spôsoby vzniku niektorých textov. Betlém sa rodil priebežne, ako sa hra skúšala v Divadle na provázku (Režisér Morávek: „On mi tam hraje Javorský, chce hrát Anděla, tak rychle, rychle, prosil bych text pro Anděla, nejlíp rýmovaný, nejlíp tak do půl šesté.")
Pri Pokojíčku, čo mala byť hra o tom, že zo stola spadne lyžička a ako to rodina komentuje, zasa odrazu nastúpili konvencie a písanie v nedeľu, keď bolo autorovi dobre, takže znenazdajky sa z toho stala akoby dráma.
Naozaj pre nikoho?
Nad všetkým však dominuje Pitínskeho neustála pochybnosť o svojej tvorbe, skromnosť a pokora. Jedna hra „pro nikoho nebyla a mně se zdálo, že není ani pro mě", iný text vraj držal pohromade len preto, že v ňom hrali jedineční ľudia.
Prípadný pocit, že ide len o autorovu literárnu štylizáciu pre potreby tejto knihy, okamžite strácate pri osobnom kontakte. „Vidíte sám," hovorí, „něco si představit dopředu a pak fabulovat, jak správný autor mám mít schopnosti, toho nejsem ani hoden, neboť to neumím. Proto i tolik vražd v těch hrách a všelijakých nedopsaností kolem."
A za slávnu Matku sa dokonca dosť hanbil. Lenže práve nadčasová Matka, napísaná a uvedená v roku 1988, bola udalosťou českého alternatívneho divadla, doslova zjavením, a je malým zázrakom, že sa túto paródiu na ideológiu komunistického režimu podarilo dostať na javisko.
A to isté platí aj o jeho prvotine Ananás, inscenovanej v tom istom predrevolučnom roku.
Pod ochotníckym rúškom
Udialo sa to všetko v legendárnom brnianskom súbore, ktorý Pitínský, dnes považovaný mnohými za najvýraznejšieho českého divadelného režiséra, založil a viedol (a pomenoval nenápadne ako Ochotnícky krúžok). Ansámbl sa po revolúcii spojil s HaDivadlom, kde Pitínský istý čas pôsobil ako režisér.
Jeho výnimočná autorsko-režijná poetika však veľmi rýchlo zaujala mnohé ďalšie špičkové české divadlá a v pamäti sú aj štyri Dosky za réžiu Ignoranta a šialenca v Slovenskom národnom divadle.
Ale späť od režiséra k literátovi. Vyše deväťstostranová kniha obsahuje šesť hier (Matka, Pády, Buldočina, Park, Pokojíček, Betlém), prózy (Praha, Wolker a Bezruč, Jedoun a Medoun), poéziu (Lulku tatíčkovi) a epilóg (Wilsonův madridský podzim).
Spomienka na Stoku
Editor Radim Kopáč tam pritom ešte nezaradil texty, ktoré vznikli v autorskej spolupráci (napríklad aj s bratislavskou Stokou, zato jej herečka Lucia Piussi sa nečakane vynára v Pitínskeho poézii), alebo na motívy či úpravou prác iných autorov, ďalej korešpondenciu a, samozrejme, ani mnohé preklady z poľštiny či slovenčiny (napríklad Slobodove diela Láska či Armagedon na Grbe).
Všetky texty sú z rokov 1987 až 1992, odvtedy vraj nepíše. Ťažko sa tomu verí, no pri debate, či to možno brať vážne, pripúšťa len nejaké písanie do divadelných programov či odpovede na listy. „Úplně psát čili být celý časem psaní, to již nikoliv," hovorí.
A na otázku, ktorý z textov v ňom spätne pri príprave knihy vyvolal najsilnejšie emócie, pomerne prekvapujúco uvedie nedokončenú prózu Jedoun a Medoun, určenú chlapcom v deviatej triede. Ba možno aj ôsmej. „Bože, a což by to nečetli i sedmáci, kdybych to úctyhodně dopsal?"
