Prvú cestu z Kanady na Slovensko absolvovala Ingrid Veninger, keď mala sedemnásť rokov. Dnes na to spomína vo filme Modra. Je to príbeh o dospievaní, a nie je politicky zaťažený.
BRATISLAVA. Niektorí Slováci si chceli dať od režisérky Ingrid Veningerovej vysvetliť, prečo do svojho filmu nedala žiadne ukážky modranskej keramiky, keď už svoj film nazvala Modra.
Veninger si s úsmevom povzdychla. Na Slovensku sa narodila, ale po invázii sa v roku 1968 spolu s rodičmi presťahovala do Kanady. Keď mala sedemnásť rokov, prvýkrát sa vrátila. Dnes má sedemnásť rokov jej dcéra, tak si pri nej spomenula, aký ten výlet do Modry bol. „Asi si niekto myslel, že môj film je cestou na staré miesta. Nie je. Modra je cestou v čase,“ hovorila v rozhovore pre SME.
Premiéru mal v septembri na festivale v Toronte, v utorok ho premietli aj na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave.
Ani šestnásť, ani osemnásť„Na obchodíky s keramikou som zvedavá až dnes. Keď som mala sedemnásť, boli mi ukradnuté rovnako, ako mi bola ukradnutá krásna príroda, vinice, kopce a údolia okolo Modry,“ hovorí Veninger. „Jediné, čo ma zaujímalo, som bola ja.“ Svoju dcéru Hallie prehovorila, aby to teraz skúsila prežiť ona a zahrala to dospievajúce dievča v citovom zmätku, ktoré si myslí, že niekoľko dní v Európe jej to pomôže vyriešiť. Navonok sa toho v Modre nestane veľa, vo filme nie je viac, ako sa môže stať v tichom meste za jedno leto. A keďže v ňom nie je ani tá keramika, ani žiadne iné turistické atrakcie, Modra je nežný, intímny príbeh o čomsi veľmi prchavom.
Je nakrútený jednoducho a Ingrid Veninger vôbec nemala problém s tým, že niekedy pôsobí až trochu nešikovne. „Malo to zodpovedať veku. Sedemnásť, to nie je ani šestnásť, ani osemnásť,“ vraví. „Už nie ste dieťa, no nie ste ani dospelí. Ešte chvíľu zostávate nevinní a naivní. Ste v rozpoložení, ktoré sa podobá na pád z lietadla. Slastne letíte a neviete si predstaviť, aký bude náraz na zem. Chcete sa zaľúbiť, ale neviete, ako hlboko vás zraní, keď vám zlomia srdce a že vás to bude bolieť tak, až budete chcieť zomrieť.“
"Trochu to tu zamrzlo v čase, ale ja mám pritom srdce otvorené tak, ako nikde inde. Posledný deň nakrúcania som celý preplakala."
Ingrid Veninger,
režisérka filmu Modra
Predavač sa znepokojil
Premietania v Bratislave sa Veninger trochu obávala, nevylučovala, že sa niekto bude chcieť ponosovať na idylický obraz, aký zo Slovenska urobila. Vyrástla v slobodnejšej aj civilizovanejšej krajine a musí predsa vidieť, že tu veľmi idylky niet. To, že Slovensko nekomentuje, vysvetľuje takto: „Možno, že ja pri návštevách Modry prežívam klasický príbeh emigranta. Hľadám svoje korene a dúfam, že precítim, kto som. Trochu to tu zamrzlo v čase, ale ja mám pritom srdce otvorené tak, ako nikde inde a som tu aj akási zraniteľnejšia. Posledný deň nakrúcania som napríklad celý preplakala, až som znepokojila predavača naušníc na bratislavskej ulici.“
Keď opúšťala svojich slovenských hercov, súčasne opúšťala svoju rodinu. Nahovorila ju skoro celú, aby jej s filmom pomohli. Jej strýko je navyše muzikantom z Bukasového masívu – čo vraj v Modre pôsobilo tak, ako keby v Kanade povedala, že je dcérou Neila Younga. Vraví: „Nevedela som, ako to nakoniec dopadne. Pri nakrúcaní ma videli v lepších a aj v tých najhorších stavoch. Čo keby sa už so mnou nechceli rozprávať?“
Odvtedy, ako sa Ingrid Veninger rozhodla nakrútiť tento film, bola už v Modre desaťkrát. Bratislavská premiéra bola špeciálnou misiou navyše: „Svojej dcére som vravela, poriadne si všímaj, kto sa okolo teba mihne, možno si tu nájdeš manžela!“ Kým ho Hallie stretne, ona bude navštevovať svojou deväťdesiatšesťročnú babičku. „Budem si k nej chodiť po múdrosť,“ hovorí.
