Keby hral GARY BURTON na festivale Bratislavské jazzové dni, jeho meno by určite bolo na plagátoch veľkými písmenami. Americký vibrafonista je totiž jedným z najznámejších svetových džezmenov. V Bratislave už raz bol, v roku 1983 si tu zahral so svojím dlhoročným kolegom Chickom Coreom. O necelé dva týždne, 24. novembra, príde so svojím novým kvartetom. K ortodoxným džezmenom tento šesťdesiatnik nikdy nepatril, podľa encyklopédií založil jednu z prvých jazzrockových kapiel, hráva tangá aj klasiku, má doma šesť cien Grammy a niekoľko ďalších ocenení. Do telefónu bol ochotný nezvyčajne otvorene rozprávať nielen o hudbe, ale aj o osobných témach.
Spomínate si ešte na svoj prvý koncert v Bratislave?
„Kedy to presne bolo?“
V roku 1983.
„To už je poriadne dávno. Pamätám si len plnú sálu, kde všetci sedeli úplne ticho. To nás veľmi prekvapilo. Príležitostne sme hrávali vo východnej Európe. Takmer vždy to boli špeciálne koncerty. V tom čase sme hrávali najmä v kluboch, kde sa publikum často rozpráva, chodí k baru po drink, von na cigaretu. Tu to skôr pripomínalo koncert klasickej hudby.“
Možno preto, že džezové kluby neexistovali, iba raz za rok zrazu prišli do Bratislavy svetové hviezdy.
„Chápem.“
Vtedy ste hrali s Chickom Coreom, teraz priveziete kvarteto. Čo budete hrať?
„Ešte uvidíme. Je to úplne nová zostava, funguje len pár týždňov. V newyorskom klube Blue Note máme šesť večerov za sebou, čo je ideálna príležitosť zohrať sa a dať dokopy repertoár. Sú to mladí, ale výborní muzikanti. Keď sa skončí európske turné, plánujeme ísť do štúdia.“
Začínali ste ešte v 60. rokoch, no hudba vás zjavne stále baví.
„Musíte mať pocit, že sa dá urobiť ešte oveľa viac, než sa vám podarilo. Že môžete zájsť ďalej, vymyslieť nové skladby, poskladať si novú skupinu. Mám rád staré priateľstvá, napríklad s Chickom alebo Patom Methenym si hocikedy rád zahrám, no treba objavovať aj nové veci. Napríklad môj gitarista Julian Lage má len 22 rokov, no už hrá veľmi dobre a inšpiruje ma. My muzikanti máme na rozdiel od športovcov možnosť zostať na scéne oveľa dlhšie, tak by sme ju mali využiť naplno.“
Pat Metheny tu hral vlani. Videli ste jeho sólový projekt Orchestrión?
„Bol som pri tom, keď celý ten mechanizmus dával dokopy. Chcel tam zapojiť aj vibrafón a marimbu, tak som mu s tým pomáhal. Ale úprimne povedané, aj keď ide o mimoriadnu vec, niečo takéto ma príliš neláka. Stále by som musel myslieť nielen na hudbu, ale aj na množstvo technických záležitostí. Ja uprednostňujem, keď človek iba hrá. Už vtedy robí dosť chýb (smiech).“
Vy ste sa stali známym aj pre svoju špecifickú techniku hry. Prišli ste k nej vďaka tomu, že ste boli samoukom?
„Nie celkom. Keď som vyrastal v malom farmárskom mestečku, nebolo tam dosť muzikantov, s ktorými by sa dalo hrať. Tak som začal experimentovať so štyrmi paličkami, čo mi ponúklo viac možností. Zrazu to znelo ako klavír alebo gitara. Saxofonistovi Stanovi Getzovi sa to veľmi páčilo. Potom som zistil, že najlepšie sa mi hráva s gitarou. Má podobný tón, vďaka čomu môžu vzniknúť zaujímavé duety. Nikdy ma príliš nebavilo byť typickým sólistom. Hral som s rôznymi gitaristami, od Pata Methenyho cez Johna Scofielda po Cheta Atkinsa.“
Práve za sólový album Alone At Last, čo bol záznam z koncertu v roku 1971 z festivalu v Montreux, ste však dostali prvú Grammy.
„To je pravda, ale hrať samého vás dlho nebaví. Je to oveľa náročnejšie na koncentráciu, a keď vedľa vás na pódiu stojí niekto fakt dobrý, zistíte, že z vás vychádzajú úplne iné veci, než keď ste tam osamote.“
Vibrafón a marimba nie sú práve typické džezové nástroje. Ako ste k nim prišli?
„Vďaka rodičom. Chceli, aby všetky ich deti mali hudobné vzdelanie. Keď som mal šesť rokov, prišlo aj na mňa. Klavír okupovala moja staršia sestra, no v našom mestečku žila istá pani, ktorá hrávala práve na vibrafón a marimbu, tak ma zobrali k nej. Dala mi dobré základy aj teórie. Ale najviac som sa naučil z platní, ktoré som si neskôr začal kupovať a keď som začal chodiť na Berklee School of Music.“
Ešte pred džezom ste hrali inú hudbu. Prvý album, na ktorom ste hrali, vznikol v mekke country Nashville.
„Nashville je iba niečo vyše troch hodín autom od miesta, kde som sa narodil. Ako som už spomínal, v našom mestečku nebolo veľa muzikantov, tak som začal chodiť tam a hrávať v kluboch. Keď som končil strednú školu, dostal som ponuku. Gitaristi Chet Atkins a Hank Garland chceli spraviť album, niečo medzi country a džezom. Mali predstavu, že sa im tam hodí zvuk vibrafónu a majiteľ jedného klubu im odporučil mňa. Samozrejme, keď si vás vyberú známi muzikanti, rýchlejšie sa o vás dozvedia ostatní. Ja som mal to šťastie, že to prišlo už keď som mal sedemnásť.“
Bostonská Berklee School of Music je asi najprestížnejšia hudobná škola. Čo vám dala?
„Hudba je v podstate povolanie ako každé iné. Keď chcete byť dobrí, musíte na sebe neustále pracovať. Inak to nejde. Na Berklee sa všetko točí okolo hudby, každý rok je tam veľa vynikajúcich študentov, no, samozrejme, nie každý z nich sa dostane do svetovej špičky. Okrem talentu a tvrdej práce musíte mať aj šťastie. Škola vám dá mnoho vecí, okrem toho najlepšieho vzdelania aj veľa kontaktov. Ideálne je, keď už počas štúdia máte vlastnú predstavu o tom, čo chcete robiť.“
Vy ste ju mali?
„Myslím, že áno. Prvú vlastnú skupinu som si poskladal, keď som mal 21 rokov. Keď som sa pozeral na vtedajšiu džezovú scénu, zdalo sa mi, že žije najmä z minulosti. No v hudbe sa práve začínali diať veľmi zaujímavé veci a hovoril som si, že je škoda, že džez zostáva trochu bokom. Počúval som Dylana, Beatles a ďalšie kapely, no zároveň som veľkým fanúšikom blues a klasiky. Mal som predstavu priniesť všetky tieto vplyvy do džezovej skupiny, a tak sme to s mojím kvartetom začali skúšať.“
Veľmi úspešne. Ste považovaní za jednu z prvých jazzrockových skupín. Okrem elektrického zvuku ste džezové publikum zaskočili aj imidžom – dlhé vlasy, bizarné oblečenie. Bol to ťažký súboj?
„Nedalo sa ignorovať, čo sa dialo okolo nás. Špeciálne, keď žijete v takej výraznej ére ako boli 60. roky. Keď prídete s niečím novým, spočiatku sú, samozrejme, reakcie rozpačité. Pre niektorých ortodoxných fanúšikov to bolo príliš, no získali sme veľa poslucháčov, ktorí by nás nikdy inak nepočuli. Krátko po nás prišli s niečím podobným Miles Davis, John McLaughlin a ďalší. Viselo to skrátka vo vzduchu. Keď si stále robíte hudbu podľa vlastných predstáv a stane sa komerčne úspešná, nič lepšie sa vám nemôže stať.“
Keď ste spomenuli, že ste fanúšikom klasiky, určite viete, že jeden z najznámejších žijúcich skladateľov Steve Reich napísal niekoľko skladieb pre marimbu a vibrafón. Nikdy vás nelákalo zahrať si ich?
„Jeho hudba je na mňa až príliš minimalistická. Ale nahral som album s pianistom Makotom Ozonem, kde sú veci od Ravela, Brahmsa a ďalších starších skladateľov. Urobili sme to preto, lebo nás zaujímalo, ako sa dá skombinovať klasika s improvizáciou.“
Okrem klasiky máte slabosť aj pre tango a skladby Astora Piazzollu. Existuje hudba, ktorá vám nič nehovorí?
„Rap a heavy metal. To je úplne mimo mňa. Ale inak, pokiaľ ide o tango, prvýkrát som ho počul ako mladík, no uplynulo niekoľko rokov, kým som si naň trúfol. Podobný rešpekt mám aj pred hudbou z východnej Európy alebo Ázie. Je fascinujúca, ale neviem si predstaviť, že ju hrám.
Ako jeden z prvých muzikantov ste verejne povedali, že ste gay. Oľutovali ste niekedy svoje rozhodnutie?
„V tom čase mi mnohí tvrdili, že to poškodí moju kariéru. V polovici 80. rokov to nebolo takou samozrejmosťou, ako je to dnes. Bol som dvakrát ženatý, mal som deti, ale cítil som, že to musím urobiť. Úprimne povedané, aj sám som však trochu čakal, že niektorí ľudia s tým budú mať problém, že niektorí muzikanti odmietnu so mnou hrať, nejakí vydavatelia zrušia zmluvy a tak podobne. Ale viete, čo sa stalo? Vôbec nič. Naopak, prišlo veľa povzbudivých reakcií. A keď potom nakrútili oscarový film Philadelphia, menšinová orientácia prestala byť tabu definitívne.“
