Keď sa povie islandská hudba, väčšine ľudí naskočia mená Björk a Sigur Rós, na malom ostrove v Atlantiku však fungujú aj ďalší „exportní" muzikanti. Po koncerte skupiny Múm na Pohode k nám zavítal aj Ólafur Arnalds. V rámci turné sa v stredu zastavil v divadle Meteorit v Bratislave.
„Často sa ma pýtajú na rozdiel medzi východným a západným publikom. Tu ľudia pozorne počúvajú a sú nadšení, čo sa mi veľmi páči," povedal hlavný hrdina večera vypredanej sále. Bol to jeho najdlhší komentár, inak iba párkrát poďakoval a nechal znieť hudbu. Islanďania sa neboja krásy a pomalosti. Arnalds jemne hladí klávesy, do jeho melancholických melódií pradie sláčikové kvarteto a občas sa pridajú pulzujúce elektronické beaty.
Atmosféra pripomína soundtrack k Amélii z Montmartru Yanna Tiersena, no kým Francúz je noblesne hravý, jeho islandský kolega stavia na zádumčivosti a vystačí si s menej tónmi.
Pozrite si fotogalériu z koncertu
Naživo to funguje silnejšie ako z cédečka. V tých najlepších momentoch sa hudba začne vznášať a zabudnete na plynutie času, čomu pomáha aj krásna čiernobiela videoprojekcia s prírodnými motívmi. Ak prídete na takýto koncert v zlej nálade alebo unavení, môže zafungovať ako terapia. Ale aj naopak. Potom môže rušiť všeličo - že hudba je odrazu patetická a bez kontrastu, že zvukový aparát mohol mať lepšie basy alebo že predskokan Pjoni mohol hrať kratšie a sústredenejšie. Ale takých ľudí bolo na Arnaldsovi naozaj iba zopár.
