Posledná výstava, na ktorej sa český maliar Otakar Slavík (18. 12. 1931 - 6. 11. 2010) osobne zúčastnil, bola v Galerii moderního umění v Roudnici nad Labem pri príležitosti jej storočnice. Slavík tam mal dve expozície - jedna pripomínala maliarske sympózium Roudnice 70, ktoré spoluorganizoval, a druhá s výstižným názvom „Barvami o život" bola výberom zo súčasnej maliarskej tvorby jedného z najväčších českých koloristov, významného predstaviteľa novej figurácie šesťdesiatych rokov.
Dva týždne po skončení výstavy zomrel. Od roku 1980 žil a tvoril vo Viedni, kam emigroval po tom, čo ako jeden z mála českých výtvarníkov podpísal Chartu 77. Vyhodili ho z Fondu výtvarných umelcov, v Národnej galérii zrušili nákup jeho diel.
Umelecká dráha Slavíka sa začala na keramických školách, na sochárskej škole v Hořiciach. Keď ho neprijali na sochárstvo na pražskej akadémii, tak šiel na Vysokú školu pedagogickú - ako vravel, „ale nie do Prahy, ale do Bratislavy, aby som mal tutovku". Spomínal, ako mu profesor Nevan v prvom semestri povedal: „Ty si sochár, ty si kresli, my budeme maľovať akvarelom." Po roku prestúpil do Prahy a tam u profesora Salcmana začal maľovať. Slavík si takmer celý život budoval nezávislú existenciu, pracoval ako kulisár v divadle aj ako skladník.
Český básnik Ivan Martin Jirous, maliarov priateľ, zaznamenal historku z roku 1960, keď bol Slavík kulisárom: „Pri skúške sa verbálne dotkol herca Radoslava Lukavského. Slavíka za to vyhadzovali z práce, keď sa ho zastal predseda ROH: Samozrejme, že ho vyhodíme, ale dáme mu slušný posudok, prečo ničiť mladého človeka? Kádrovník protestoval: „Za Veľkej vlasteneckej vojny zahynulo viac ľudí a lepších ako on."
Slavík neprestával maľovať. Vytvoril rozsiahle dielo, ktoré zdobí galérie i súkromné zbierky. Pre ČTK priateľka rodiny povedala, že zomrel so štetcom v ruke, ešte ráno si bol kúpiť farby. Mohutného chlapa so silným stiskom ruky zradilo srdce.
FOTO - www.rozhlas.cz
