Dan Bárta: Počúvať sám seba bol pre mňa trest Boží

Ako spevák prešiel hádam všetkým. So svojimi dvornými muzikantmi z tria Roberta Balzara, ktoré je súčasťou jeho projektu Illustratosphere, nedávno pokrstil v pražskom divadle Archa netrpezlivo očakávaný spoločný album.

Ako spevák prešiel hádam všetkým. Od zborov cez tvrdý bigbít, muzikál, pop až po džez. So svojimi dvornými muzikantmi z tria Roberta Balzara, ktoré je súčasťou jeho jedinečného projektu Illustratosphere, nedávno pokrstil v pražskom divadle Archa netrpezlivo očakávaný spoločný album. Už teraz ho česká hudobná kritika označuje za absolútny vrchol spevákovho vývoja a svorne považuje za hudobnú udalosť roka. Skladby z nového CD Theyories testoval Dan Bárta and Robert Balzar Trio na košických poslucháčoch tesne pred jeho dokončením.

Hráte spolu desať rokov, z toho dva roky ste pracovali na tomto albume. Prečo tak dlho?

Bárta: Hľadali sme najskôr nejaký koncept. Rozmýšľali sme, ako to urobiť, aby štandardy, ktoré som na album vybral, nezneli otrocky, pretože takto to robí kadekto, aby mali väčšiu hĺbku, pridanú hodnotu. Prvá vec, ktorú sme urobili, bola od Police – Spirits In The Material World...

Balzar: ... A to bolo presne pred dvomi rokmi. Takže zrejme preto to vyzerá, akoby sme o tom dva roky premýšľali a vyberali veci. Pri Police sme si uvedomili, že to je cesta, po ktorej by sme mali ísť. Bol to najmä pre mňa dosť tvrdý oriešok, pretože polovicu skladieb, ktoré Dan vybral, som nepoznal, nikdy nepočul. Otvorilo mi to oči, rozšírilo rozhľad.

Album obsahuje zaujímavý výber dvanástich džezovo aranžovaných vecí od Stevieho Wondera, Björk, Simply Red, Jamiroqai či ACDC až po chorál zo 16. storočia. Aký kľúč ste použili?

Bárta: Tie dva roky boli pre mňa úžasným výletom do obdobia spred tridsiatich rokov môjho života. Postupne som si spomenul na pesničky, ktoré som si v rôznych obdobiach púšťal aj desaťkrát za sebou len preto, lebo ma rozcitliveli, niečo pripomínali, alebo preto, že som nechápal, ako to dokázali urobiť a chcel som prísť veci na kĺb. Nakoniec som vybral okolo dvadsať skladieb. Tie, ktoré prichádzali do úvahy, a bolo ich spočiatku podstatne viac, prechádzali rôznymi filtrami. Napríklad vyberali sme aj podľa rôznorodosti štýlov a žánrov, aby nás bavilo ich hrať, aby napríklad neprevažoval bigbít, aj keď som sa ho od pätnástich do dvadsiatich piatich rokov napočúval do aleluja. No a potom vypadli aj najnovšie veci, pretože človek, čo sa muzike venuje profesionálne, počúva hudbu inak ako trinásťročný chlapec.

obr_4.jpg

Energia, charizma a skvelé muzikantské výkony – Dan Bárta vypredáva
veľké sály a pritom nikdy nemal
žiadny hit

Siahli ste aj po Led Zeppelin a ich skladbe No Qarter z platne Houses of the Holy. Album nahrali, keď ste mali štyri roky. Čím vás táto kapela a práve táto skladba oslovila?

Bárta: Začal som ich počúvať, keď som mal možno dvadsaťtri. Vtedy ma nesmierne zaujal prejav speváka Roberta Planta. Ja som, paradoxne, na hard rocku nikdy veľmi nefrčal, začal som rovno heavy metalom. Napríklad keď som počul Deep Purple a tieto kapely, ich muzika mi neimponovala. Zeppelini boli pre mňa akosi znesiteľní, v tom čase ako odnož hard rocku ma celkom bavili. A najmä platňa Houses of the Holy. Bolo tam najviac nesmierne zaujímavých, otvorených, ťažko uchopiteľných plôch, neboli to len nejaké figúry a vibráta, malo to zaujímavý tvar. To, čo zaspieval Plant v No Qarter, ma jednoducho dostalo.

Bývalý režim v Československu vytváral kadejaké prekážky, aby sa k nám kvalitná hudba zo Západu nedostala a „nekazila“ našu socialistickú mládež. Ako ste si vy našli cestičku k platniam, nahrávkam, videoklipom?

Bárta: Vyrastal som v Sokolove, odkiaľ sa dalo do Nemecka kameňom dohodiť. Keďže moji kamoši tam mali príbuzných, dostávali platne, mali videorekordér, takže ako trinásťročný som videl prvé videoklipy. Chlapci z celého baraku sme chodili k nim a s otvorenými ústami sme sledovali čosi, čo sa u nás za normálnych okolností vidieť nedalo. Pri výbere vecí na nový album som si uvedomil, že to nebol len bigbít, páčila sa mi napríklad Juliet od Robina Gibba, Rod Stewart a jeho skvelá pesnička Baby Jane, Cyndy Lauper a jej Time after Time. To bol normálny pop. Ale keďže sa u nás nič z toho v tom čase nedalo oficiálne počuť a vidieť, bol som nadšený. Mal som rád jednu pesničku od Roda Stewarta, lebo žiadnu inú som v tom čase nepoznal, jednu platňu od ACDC, pretože som žiadnu inú nepočul, mal som rád Scorpions, lebo som mal od nich jedno elpéčko, aj to len požičané, mal som rád Police, lebo som mal od nich platňu Ghost in the Machine. Keď som si potom kupoval ďalšie platne, už sa mi to tak nepáčilo, ako v tých trinástich, keď som mal s nimi prvé skúsenosti. Čiže keby som v tom čase mal doma trebárs štyristo platní, mohol by som si kupovať a počúvať čokoľvek, možno by som nenosil dlhé vlasy a v osemnástich by som nebojoval za Iron Maden.

Pamätáte sa na prvú platňu, ktorú ste si kúpili, rozbalili, z obalu cítili opojnú vôňu tlače a so zatajeným dychom ju počúvali?

Bárta: Jasné! Album Fragile od Yes. Kúpil som ho v Nemecku za 14,99 marky. A púšťal som si ho znovu a znovu, kým som ho takmer nezničil.

Vráťme sa k vášmu čerstvému albumu. Viacerí odborníci mu predpovedajú zaručený úspech a sú presvedčení, že bude trhákom na predvianočnom trhu. Nebol výber skladieb tak trochu podriadený snahe o komerčný úspech?

Bárta: Určite nie. Viem presne vymenovať veci, ktoré mám rád a ktoré ma určitým spôsobom v určitom období silne ovplyvnili, nevedel som sa ich nabažiť, kým som niektoré platne úplne nezodral. Nekalkuloval som. Chcel som mať na albume z retrospektívneho pohľadu veci, ktoré ma najviac ovplyvnili. Lepší koncept nášho spoločného albumu som jednoducho nevymyslel. Na druhej strane zahrať si pekelných ACDC v duu s kontrabasom je zábava. Nie je to o tom, ako to v Čechách býva občas zvykom, že si prezriem zahraničné hitparády, vezmem si z nich jednotku a dvojku, nejaký chlapík na to napíše nezmyselný text, ktorý bude foneticky kopírovať angličtinu. My sme sa každej skladbe seriózne venovali, prearanžovali sme ju, čo v niektorých prípadoch nebolo také jednoduché. Ale nebudem sa pretvarovať - keby to malo výrazne komerčný úspech, bol by som len rád.

Theyories ste natočili v Prahe, nahrávku ste sa však rozhodli mixovať v prestížnom newyorskom štúdiu Sears pod vedením Jamesa Farbera. Tento chlapík sa významnou mierou podieľal na albumoch Al Jarreaua, Johna Scofielda, Brucea Sprengsteena a ďalších výrazných hudobných osobností. Ako sa ho podarilo presvedčiť, aby sa venoval práve vám?

Balzar: Natáčali sme to na dve etapy. Prvá bola niekedy v júli, vtedy sme strávili dva dni v štúdiu, druhá frekvencia bola na konci augusta. Keď sme mali prvú časť natočenú, bol som, na vlastné prekvapenie, príjemne prekvapený, čo teda nebýva u mňa zvykom, pretože počúvať sám seba mi pripadá ako pozerať sa na svoje fotografie. To sa vám možno páči tak jedna z tristo. Vtedy som si doma prehrával platne, ktoré sa mi rátajú zvukovo. Ostali mi nejaké štyri mená producentov, ktoré sa mi opakovali. Vygoogloval som si ich, ako tí ľudia vyzerajú, pretože pre mňa je napríklad dôležité, aby to nebol nejaký „kravaťák“. No a vypadol mi z toho James Farber. Keď som zistil, čo a s kým robil, tak sme mu napísali a on odpovedal, že si pozrel našu prácu na You Tube a na rôznych iných stránkach a že má záujem.

obr_3.jpg

V máji 2010 bol Dan Bárta zvláštnym hosťom na koncerte speváka Bobbyho McFerrina
v Prahe.
Snímka vznikla na skúške, keď obaja speváci improvizovali na voľnú tému


K džezu ste sa postupne prepracovávali neustálym hľadaním, názorovým, ľudským a najmä hudobným dospievaním. Kedy sa začal váš prerod z bigbiťáka na džezmena?

Bárta: Keby som mal rozum a počúvol by som otca, keď som mal nejakých deväť či desať rokov, učil by som sa hrať na piano a nie na ihrisku kopať do lopty, tak by som bol pri džeze oveľa skôr. Som čisto autodidaktik, doteraz nepoznám noty, všetky veci musím teda najskôr počuť, aby som si uvedomil, ako mi tá muzika znie, všetko som sa musel postupne naučiť a nie som práve usilovný človek. Prepracovať sa od nejakého rockového názoru k džezu bola pre mňa dosť dlhá a zložitá púť. Proste som sa musel naučiť ovládať svoj nástroj. A potom je to dané, samozrejme, aj muzikantmi, s ktorými som hral a hrám. Jednoducho, štýl muziky neurčujem len ja, ale aj ľudia, ktorí ma obklopujú. Každý z nich má svoj vlastný prístup, vnímanie, cítenie. Štýl vzniká vlastne tým, že sa to všetko dohromady miesi a až pódium je platformou, kde sa všetky tie farby nejakým spôsobom dajú dokopy a vznikne výsledok, ktorý ten tím charakterizuje. Až keď som sa trošku rozpočúval a rozohral, začali ma baviť tvary, ktoré nie sú ani tak džezovejšie, ako skôr intímnejšie. Dospel som do štádia, keď ma bavia veci, ktoré sú krehkejšie, nie sú invazívne, nie sú hlasné, už netúžim ako mladík dávať svetu na známosť, že haló, ženy, traste sa, železný muž ide od lesa... Ale že ten chlapík rozpráva o tom, že život je niekedy taký, inokedy onaký.

Džez vás očividne baví. Čo na to vaši fanúšikovia?

Bárta: Mám pocit, že to začínajú brať. Totiž keď sa u nás o niekom povie, že je skvelý džezmen, našincovi začne blikať v hlave výstražné svetielko, že to bude zrejme nejaký pán otec, ktorý si hrá na saxofóne a snaží sa presvedčiť poslucháčov, že toto je tá správna muzika. Takže veľa ľudí sa zľakne, keď počuje o džeze.

Vaša predstava o džeze?

Bárta: Najhorší koncert, ktorý som kedy v živote videl, bola pocta Louisovi Armstrongovi – Satchmovi s láskou. Pred kapelou sa vystriedala celá plejáda českých pseudodžezových spevákov. Pre mňa to bola obrovská zábava, keď som počul, ako sa zdraví ľudia snažia spievať jeho zachrípnutým, chorým hlasom. Týmto smerom sa určite nemienim uberať.

Kdesi na internete som čítal, že keď v Čechách niekto spomenie meno Dan Bárta, deväťdesiat percent si vás okamžite spája s pubertálnou komédiou Snowborďáci a s rockpopovým soundtrackom On My Head. Ortodoxní bártovci vám to nevedia odpustiť. Ako ste sa k nemu dostali? Čo vás nakoplo?

Bárta: Mne ten problém pripadá umelo vytvorený. Pripadá mi to, ako keby som bol výtvarník abstrakcionista a zrazu ma niekto prichytí v krčme, že si dám dvoch panákov, kreslím si ceruzkou na servítku figúru a chytá sa za srdce, ježišmária, čo to, preboha, robí?! Jednoducho, zavolal mi Miro Chyška, dlhoročný kamarát a spoluhráč, a hovorí: Počúvaj, robíme tínedžerskú komédiu, chcú odo mňa nejakú ‚rokenrolovú práskačku‘, nemal by si na to náladu? A ja mu hovorím: Miro, fajn, prečo nie, kedy mám prísť? A on, že stav sa zajtra, pozajtra, mrkneme sa na to. Ja som prišiel k nemu do štúdia, pustil mi to a ja som do toho priestoru, ktorý mi ponúkol, začal vpisovať melódiu, on to počúval, niečo sme vyhodili, niečo nechali, naspievali sme to v nejakej hatlanine, mali sme to hotové za jedno predpoludnie, otvorili sme si fľašku bieleho, popočúvali sme si to a povedali sme si: Je to v suchu, super práca, tralala, nazdar! A bolo to.

Pravdupovediac, keď som On My Head prvýkrát počul, tipoval som na Bryana Adamsa. Vaše meno mi ani len nenapadlo.

Bárta: Ja som takých filmových pesničiek urobil veľa. Napríklad, keď som mal dvadsaťdva, nechal som sa ukecať a urobil som pesničku k filmu Vekslák. Bola to strašná kravina a nebol by som rád, keby ju niekto vyhrabal... (smiech). Takže jediný problém, ktorí ľudia s pesničkou On My Head majú, je, že zhodou okolností sa z toho stal hit. Zrazu si všetci myslia, že som zámerne vyprodukoval komerciu a že sa to nesluší. Pritom to bola súhra náhod, side effect, On My Head je jednou z tisícky pesničiek, ktoré som natočil.

Čo pre vás obrovský komerčný úspech tejto skladby znamená?

Bárta: Minimálne rok alebo dva som mohol počítať s tým, že budem mať trochu viac peňazí, že si budem môcť kúpiť celkom dobrý fotoaparát a dobrý počítač. Som rád, že sa to podarilo, tá práca bola príjemná a celé sa to stalo viac-menej náhodou. Je zvláštne, keď odo mňa fanúšikovia očakávajú že budem bez strechy nad hlavou, vyhladnutý a pritom robiť hudbu, ktorá sa nebude nikomu páčiť. Princíp práce na On My Head bol rovnaký ako pri iných skladbách.

So soundtrackom ste aj koncertovali. Ako ho prijímali poslucháči?

Bárta: Bol december 2006, potom prišli Vianoce, keď povedali, že On My Head máme komplet hotové. Odletel som na Srí Lanku, a keď som sa vracal, v lietadle som si zrazu v českých novinách prečítal, že pôjdem koncertovať s Die Elektrische Eleffant a v rámci repertoáru aj so sountrackom On My Head. Vtedy som nemal ani potuchy, že sa z toho stal taký hit. Tie koncerty boli zábavné: Keď otvorili halu, dovnútra odušu bežali dievčatká v sukienkach a čakali neviem čo. A zrazu na nich vyletela svorka štyridsaťročných pánov, dievčatká si zapišťali pri On My Head a zvyšok koncertu pretrpeli pred basovou bedňou. Mastili sme s dlhovlasými chlapíkmi tvrdý, namakaný buntametall do jedenásťročných ‚holiek‘! Keby moje koncerty pozostávali len z toho, že tam príde tisíc dievčatiek, asi by som sa strelil do hlavy.

Po troch rokoch pôsobenia v skupine Alice ste ako dvadsaťpäťročný dostali úlohu Judáša v českej adaptácii rockovej opery Jesus Christ Superstar, ktorá mala takmer 1300 repríz. Čo vám angažmán dalo ako spevákovi a čo ako človekovi?

Bárta: Jesus Christ ma ako speváka naštartoval. Predovšetkým – bolo to moje prvé stálejšie zamestnanie, v ktorom som dosiahol úspech. Vďaka Jesus Christovi a kurzom spevu, ktoré som v súvislosti s angažmán absolvoval, som uveril speváckemu remeslu, naučil som sa tvrdo pracovať, lebo som hral aj dvadsaťkrát mesačne, dozvedeli sa o mne ľudia, stretol som tam muzikantov, s ktorými hrám dodnes, celý som sa tam vyprofiloval. A uvedomil som si, že muzikál robiť nechcem, že tento druh existencie ma nebaví, že chcem robiť autorské veci, čo ma dráždi podstatne viac, aj na úkor peňazí.

Peniaze pre vás nie sú dôležité?

Bárta: Keď som s kapelou na pódiu, je mi jedno, či hrám za päť-, sedem-, dvanásťtisíc, alebo za stovku. Nepremýšľam o tom.

obr_1.jpg

Dan Bárta pred jednou zo svojich fotografií. Je spoluautorom rozmernej knihy
nazvanej Vážky v Čechách

Nedávno ste dostali ponuku do Jesus Christa sa vrátiť. Prečo ste odmietli?

Bárta: V muzikáli by veľmi skoro došlo k situácii, že uprostred nejakej piesne, ktorá je nanič, spieval by som ju na halfplayback, oproti by stála nejaká dievčina, do ktorej by som bol podľa scenára akože zamilovaný a ktorá by bola v skutočnosti hnusná a hlúpa a v hlave by mi začali behať cifry a čísla s čím väčším počtom núl. Našťastie, som vzdorovitý a slobodomyseľný človek, a tak som sa rozhodol – ďalej to robiť nemienim. A Jesusa som si chcel v sebe nechať takého, ako kedysi, mladého, ohnivého... Nech si to zahrá niekto mladší, nemám na to monopol, aj keď to bola krásna robota.

Kedy ste zistili, že muzika vás naozaj baví a chceli by ste sa jej vážne venovať?

Bárta: Mňa muzika spočiatku nebavila, dokonca ma srala! Aby sme to zjednodušili – pripúšťam, že som mal nejaký talent, aj keď to znie možno neskromne. Od piatich rokov som spieval ako sólista v zbore materskej škôlky, tam som si užil slávy do aleluja! Keď som prišiel na základnú do prvej triedy, mali tam tiež veľký zbor. Spievali v ňom dievčatá z ôsmej triedy, rástli im už prsia a ja som ich len rad radom očumoval. Tam mi zahrali pesničku, ktorá bola veľmi zložitá, že to budem spievať. Ja som si ju vypočul, nepáčila sa mi, tak som šiel za učiteľkou, že nech sa nehnevá, ale ja do zboru chodiť nebudem. Jednoducho som na to kašľal až do devätnástich. Potom, keď som začal krákať, sami seba sme nahrali na nejaký kotúčový magneťák a ja som spieval ako o život a myslel som si bohviečo. A keď som počul tú nahrávku, prišlo mi fyzicky zle, aké je to hlúpe, nechápal som, čo to tam znie za príšerný hlas. A hovorím: Mládenci, ja som to úplne splietol, to všetko je zlé, nanič, ja to robiť nemôžem. Toto som prežil niekoľkokrát dovtedy, kým ma niekto presvedčil, aby som do muziky predsa len išiel. Robil som ju v podstate zo slušnosti.

Kto vás presvedčil, že na to máte?

Bárta: Jiří Mikeš z Alice. Keď som s nimi nahrával, musel som si to, pochopiteľne, vypočuť. Počúvať sám seba bol pre mňa trest Boží, zdvíhal sa mi z toho žalúdok, musel som často vyjsť von nadýchať sa čerstvého vzduchu, mal som so sebou čo robiť, aby som sa nezabil. Ja som sa nenávidel! Až keď som si začal zvykať na svoj hlas, prestal som mať tajnú radosť z toho, že nám napríklad zrušili turné. A kým som sa naučil ako-tak základné remeslo a kým sa mi podarilo dostať zo seba presne ten tón, ktorý som chcel zaspievať a ktorý znel tak, že som sám seba mohol počúvať, bol to nesmierne dlhý, bolestný, samozožierací proces.

Dá sa talent nejako odmerať?

Bárta: Keď niekto zaspieva ten istý tón, aký počuje, ešte vôbec nemusí znamenať, že má sluch, alebo keď zabubnuje to isté, čo niekto pred ním, neznamená, že má rytmus, že má talent. Je to úplná kravina. Jednoducho na rozvoj talentu treba tréning, čím je talentu menej, tým pomalšie to ide. Každý z nás musel prejsť tým, že sa postaví k nástroju, o ktorom si myslí, že ho ovláda, a zrazu zistí, že nevie nič. Podstatnou súčasťou talentu je rozoznať v čo najmenšom meradle dobré od lepšieho.

Váš košický koncert v rámci Dní českej kultúry bol niekoľko týždňov dopredu beznádejne vypredaný. Viacerí umelci na oboch stranách hranice hovoria, že rozdelenie republiky im pomohlo, lebo sme si ešte vzácnejší. Váš názor?

Balzar: Keď som v Košiciach, nemám pocit, že by som bol v inom štáte. Košice boli s Prahou vždy akosi prepojené. Keď sa delil štát, hral som s Gabrielom Jonášom v Bratislave. Prišiel som za ním autom do Petržalky a on mi hovorí: Počúvaj, daj si radšej dole tie pražské značky. A ja som čumel ako blázon, čo sa to v tej Bratislave vlastne deje. Za tri dni sme prišli do Košíc, odohrali sme skvelý koncert so skvelým publikom a žiaden problém nejestvoval. Chvalabohu, to dosť nepríjemné obdobie je za nami. A odkedy sa otvorili hranice, mám pocit, že sme viac spojení, ako sme boli.

Bárta: K Slovensku mám pevný vzťah. Je daný jazykom. Slovenčina pre mňa nepredstavuje problém, môžem ju počúvať, môžem v slovenčine čítať, rozprávať, v tom jazyku sa orientujem, rozumiem mu. Čiže Slovensko ako krajina, ktorej jazyku rozumiem, nie je pre mňa cudzina. To, že nie sme v Čechách, vo mne trkne, keď ideme napríklad z Prešova do Bardejova a vidím, ako ľudia pri ceste zbierajú zemiaky do vriec, čo doma, na Šumave, už nie je bežný pohľad. Alebo keď ideme cez Slovenské rudohorie, ktoré je celé bukové. Ale chodil som so Slovenkami, mám mnoho dobrých priateľov na strednom Slovensku, často tu hráme, takže nemám pocit cudzinca.

Ako ste prežívali zánik spoločného štátu?

Bárta: Keď sa štát rozdeľoval, keď bola rétorika politikov tak zvláštne vyhrotená, vnímal som to tak, a v tejto chvíli mi je úplne jedno, či som sa mýlil, alebo nie, že kľúčovú úlohu zohral separatizmus slovenskej strany. Pamätám si jeden titulok z novín, ktorý presne vystihoval moje pocity: Slovákom hrozí, že im Česi vyhovejú. Musím sa však priznať, že nemám žiaden názor na to, či sme sa mali, alebo nemali rozísť. Prešiel som kus sveta a zažil som rôzne situácie – prechod z jedného štátu do druhého po superdiaľnici bez toho, aby som si to uvedomil, ale aj nočné prehliadky autobusu ozbrojenými chlapmi so zasvietenou baterkou do tváre medzi dištriktmi uprostred jednej krajiny. Rešpektujem, že Česko a Slovensko sú dve rozdielne krajiny s dvomi rozdielnymi jazykmi, dva rozdielne národy, keď sa ešte dá v týchto intenciách uvažovať. Do istej miery je to pre mňa v poriadku minimálne preto, že keď sa prípadne niekto alebo niečo chce v budúcnosti spojiť, najskôr to musí byť rozdelené.

Pred parlamentnými voľbami v máji tohto roku ste sa angažovali v občianskej iniciatíve Vymeňte politikov. Zdá sa, že aj vďaka tomu došlo naozaj k výrazným zmenám v Českom parlamente. Čo pre vás politika znamená? Mali by sa umelci v politike angažovať?

Bárta: Nikdy som do politiky nevstúpil a vôbec nemám takú ambíciu. Vymeňte politikov je nezávislá iniciatíva, ktorá s politikou nemá nič spoločné. Práve naopak. Snaží sa len povedať občanom Českej republiky, že sme slobodní ľudia, ktorí by mali rozhodovať o svojom živote. V Česku vládne mylná predstava, že s tým, čo sa deje hore, aj tak nikto z bežných ľudí nič neurobí, nedokáže to ovplyvniť. Išlo nám o to, aby v každom, o koho sa naša výzva obtrie, sme zobudili presvedčenie, že svojím hlasom to držím vo svojich rukách a že keď pôjdem voliť a bude nás dosť, veci sa môžu zmeniť. Výsledok parlamentných volieb to aj dokázal. Nešlo o nič viac, len vyzvať občanov: Buďte hrdí, slobodní, statoční, buďte osobnosťami, myslite svojou vlastnou hlavou a nenechajte zo seba robiť hlupákov.

Na Slovensku máme za sebou ďalšie neúspešné referendum. K zníženiu počtu poslancov v parlamente či k zrušeniu poslaneckej imunity sa prišlo vyjadriť 22 percent voličov. Majú ľudia, ktorí nechodia voliť, ignorujú možnosť ovplyvniť dianie vo vlastnej krajine, právo nadávať na politikov?

Bárta: Na jednej strane chápem občanov, ktorí sú z našich politikov znechutení. Ale práve preto by mali k urnám chodiť. Kto nevyjadrí vo voľbách svoj názor, má síce právo politikov kritizovať, ale to mu nepomôže.

obr_2.jpg

So skupinou Illustratosphere – zľava Filip Jelínek – šéf dychovej sekcie,
Stanislav Mácha – klavír,
D. B., Jiří Slavíček – bicie, Jaroslav Friedl – gitary,
Robert Balzar – basa


V Košiciach mala byť pôvodne aj výstava fotografií vážok, ktorým sa okrem hudby vášnivo venujete. Jedinečná publikácia Vážky v Čechách, na ktorej sa autorsky výrazne podieľate, získala u vás ocenenie Kniha roka v oblasti životného prostredia za rok 2009. Čo vás na vážkach tak fascinuje?

Bárta: Vážky som začal fotografovať, keď som bol v Novej Guinei. Dostal som sa k nejakým peniazom, a tak si hovorím, čo s nimi budem robiť, či si kúpim dom, alebo pôjdem niekam von. Začal som cestovať a začalo ma to baviť. No a keď som sa teda chystal do Novej Guiney, požičal som si fotoaparát, kúpil som si makroobjektív a rozhodol som sa, že niečo nafotím, aby tá cesta bola nejakou misiou. Prvýkrát v živote som bol jeden celý deň sám uprostred pralesa. Zastavil som sa, chcel som mať pokoj, ostatní išli kamsi na výlet a ja som zostal pri malej riečke, brodil som sa tam a späť, a mal som nádherný pocit zo samoty, že ma nikto neotravuje, neruší, bol som po dlhom čase naozaj šťastný. No a pri tej rieke boli vážky ako bonus k tomu pocitu. V Novej Guinei som fotil jašteričky, hady, chrobáky, všetko živé, čo mi prišlo pred objektív. Doviezol som domov štós fotiek a takmer všetky boli neostré. Vyšli mi akurát tri či štyri zábery vážok. Keď som ich potom začal študovať a začal som im rozumieť, vedel som, čo a kde chcem nafotiť, ktorý endemit kde žije. Ja som entomológiu robil na gymnáziu, od ôsmich rokov som zbieral chrobáky.

Jeden druh vážok dostal v roku 2005 meno po vás - Gynacantha bartai. Ako k nemu prišla?

Bárta: Bol som s chlapíkom, ktorý sa volá Dennis Paulson - americký vedec, ktorému som sa kedysi vnútil cez internet a stali sa z nás kamaráti. Dennis organizoval v júli 2002 expedíciu do Peru a ja som sa k nemu pridal. Boli sme spolu na Riu Tambopata, kde žije na nejakých pätnástich štvorcových kilometroch viac ako dvestotridsať druhov vážok, čo je zrejme najviac na svete. Je to na hraniciach Bolívie, Brazílie a Peru hlboko v pralese. My sme tam s Dennisom robili výskum a zhodou okolností sme chytili dve samice šidla, ktoré podľa Dennisa ešte nebolo opísané. No a on ho opísal s jednou argentínskou odonatoložkou a dal mu meno podľa mňa. A tým sa to skončilo. O päť rokov vyšiel článok v odbornom časopise Odonatologica, kde Dennis uviedol, že táto vážka je pomenovaná po českom spevákovi a fotografovi vážok Danovi Bártovi, ktorý mal dostatočne dlhú sieťku a bol dosť obratný, aby samicu dokladovaného exempláru v roku 2002 ulovil (smiech). Bola to od neho taká normálna, kamarátska vec, ako keď niekto napíše pesničku Pepíkovi, lebo je ausgerechnet muzikant.

V Plzni ste sa skryli pred vojenčinou na strednej zdravotníckej škole, vyštudovali ste odbor röntgenový laborant, pracovali ste v nemocnici, pokúšali ste sa dostať na medicínu, kam vás, našťastie, neprijali. Hypoteticky – keby ste vyštudovali mediku, viete si predstaviť, akým smerom by sa uberal váš život?

Bárta: To teda netuším.

Viete si, Robert, predstaviť Dana v bielom plášti s fonendoskopom na krku?

Balzar: Dan by bol nesmierne zodpovedný a dobrý lekár. Pretože keď ho vidím, s akou vášňou sa venuje napríklad vážkam, ochrane životného prostredia, fotografovaniu, zisťujem, že je v tom doma, že sa tomu venuje s plným nasadením a že ho to baví rovnako, ako muzika. Keby nebola muzika, alebo zrazu by som sa jej nemohol venovať, neviem, čo by som robil. Dan, na rozdiel odo mňa, by dokázal rovnako dokonale fungovať v desiatke iných profesií.

Dan Bárta (1969)

obr_5.jpgSpevák, skladateľ, textár, vášnivý fotograf a ochranca prírody. Narodil sa v Karlových Varoch, detstvo prežil v Sokolove a v Dlouhé Vsi na Šumave. Odborníci v Česku ho považujú za najvýraznejší spevácky talent posledného desaťročia. Je deväťnásobným nositeľom Anděla – Ceny Akadémie populárnej hudby, v ankete Žebřík (Report Music Awards) dvanásťkrát získal titul Najlepší spevák roka. Svoju hudobnú dráhu naštartoval v plzenskej kapele Tom Sawyer, zviditeľnil sa v skupine Alice (prvý koncert mali v roku 1991). Po rozchode hral s J.A.R. a Sexy Dancers. V roku 1994 dostal v rockovej opere Jesus Christ Superstar úlohu Judáša, alternoval aj Ježiša, neskôr si zahral revolucionára Che Guevaru v muzikáli Evita. V roku 2000 zakladá Illustratosphere, projekt, v ktorom sa mohol naplno realizovať aj ako skladateľ. Zároveň hrá s triom „kontrabásnika“ Roberta Balzara, ktoré je súčasťou kapely Illustratosphere. Minulý mesiac pokrstili prvý spoločný album Theyories.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  2. Hitparáda štiav
  3. 14. ročník AmCham „Job Fair“ v Košiciach
  4. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  5. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  6. Malé knedličky, veľké dojmy
  7. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  8. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  9. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  10. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 572
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 038
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 7 426
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 565
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 522
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 918
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 459
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 631
  9. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 459
  10. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 186

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Británia sa rozhodla, hranice aj pre Slovákov chce zatvoriť už v marci

Theresa Mayová chystá obmedzenie voľného pohybu oznámiť v rovnaký deň, kedy oficiálne spustí rokovania o brexite.

EKONOMIKA

Ktorá personálka zamestnala najviac ľudí? Pozrite si grafy

Pravidlá fungovania personálnych agentúr by sa mohli čoskoro zase meniť. Minister práce Ján Richter informoval, že kontrolóri u agentúr našli viaceré pochybenia.

Neprehliadnite tiež

Denzel Washington nevyzeral šťastne. Je za černošskými Oscarmi politika?

Vlani na Oscara stačil priemer, tento rok už nie.

Vedel som, že tie Oscary pokašlem, hovoril moderátor (najlepšie komentáre)

Filmové hviezdy priniesli na pódium rôzne poďakovania, ako aj politické komentáre.

Matt, Ben a Casey. Z hercov na odstrel sa stali oscaroví víťazi

Bratia Affleckovci a Matt Damon to dotiahli ďaleko. Ale inde, ako si mysleli.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop