Motív vzdorovitej princeznej, ktorá odmieta rad radom všetkých ženíchov, nachádzame v rôznych príbehoch a spracovaniach. Filmová rozprávka Kráľ Drozdia brada patrí určite k tým vydarenejším.
Snímka režiséra Miloslava Luthera má všetky atribúty romantického zážitku. Všetko v nej je také ako v dobrej rozprávke má byť - od sladkej tváre Adriany Tarábkovej, modelky prezlečenej za princeznú, cez nežné oči Lukáša Vaculíka v úlohe princa až po atraktívne priestory Oravského zámku a jeho okolia, ktoré filmový architekt nemusel prácne vyrábať zo sadry.
Kráľ Drozdia brada (1984)
94 min., Československo, NSR
Réžia: Miloslav Luther
Produkcia: Slovenská filmová tvorba Bratislava, Omnia Film
München
Scenár: Tibor Vichta, Miloš Ruppeldt, Miloslav Luther
Hudba: Jiří Stivín
Kamera: Vladimír Holloš
Exteriéry, lokality: Bratislava, Doľany, Jur nad Hronom,
Oravský Podzámok
Premiéra: december 1984
Hrajú: Adriana Tarábková, Lukáš Vaculík, Zita Furková, Maria Schell, Marián Labuda st., Bronislav Poloczek, Peter Šimun, František Kovár, Vlado Černý, Peter Bzdúch, Ľudovít Kroner a ďalší
Sladkosť prvého plánu príbehu však s nadhľadom narúša jemný humor viacerých scén, kráľovský pár má aj svoju parodovanú verziu. Scenár, na ktorom sa podieľal aj známy scenárista Tibor Vichta, využíva princíp hry v hre takmer na shakespearovský spôsob. Princezná Anna sa stáva hlavnou postavou výchovnej hry, ktorú pre ňu napísal a zrežíroval zamilovaný princ Michal.
Film sa začína vystúpením kočovného divadla, ktoré sa vysmieva zo správania princeznej Anny k svojim pytačom. „Vyhoďte ho!" vyškerí sa herečka s načiernenými zubami, na ktorej si herecky zgustla Zita Furková. Nezabudnuteľné sú aj etudy Mariána Labudu, ktorý predstavuje „ideálnych" ženíchov túžiacich do princezniných láskavých „pacičiek" vložiť celé kráľovstvá. Kritériá rozmaznanej Anny nie sú také intelektuálne, ako ich poznáme z prípadu Turandot, ktorá dávala nádejným ženíchom priťažké hádanky. U nej ide skôr o rozmar a neznalosť života.
Práve cez vystúpenie divadelníkov sa o vrtochoch susednej princeznej dozvie princ Michal a rozhodne sa ju polepšiť. Keď ju v spánku uvidí, zaľúbi sa do nej a požiada ju o ruku. Nijaká fanúšička by ponuku Lukáša Vaculíka, prednesenú v slušivom loveckom outfite, neodmietla, princezná Anna však áno, inak by sa totiž nemohol začať odvíjať príbeh o jej napravení.
Kráľovský otec svoju dcéru Annu v hneve nad jej tvrdohlavosťou sľúbi prvému žobrákovi, ktorý sa ukáže pri bráne zámku. Princ Michal si ju v prezlečení za žobráka odvedie do svojej chalupy, kde ju naučí hrnčiarstvu, priateľstvu, obetavosti a, ako sa neskôr ukáže, aj láske.
Táto rozprávka je špecifická tým, že veľká časť jej deja je vlastne rafinovane pripravenou pascou na princeznú, odvíjajúcou sa podľa premysleného scenára s prvkami trileru, ktorého jedinou nevýhodou je, že Lukáš Vaculík hrá polovicu času zahalený do handier s veľkou kapucňou.
K filmu neodmysliteľne patrí aj hudba Jiřího Stivína. K atraktivite snímky prispelo aj herecké obsadenie medzinárodnej známej herečky rakúskeho pôvodu Marie Schellovej do úlohy princovej matky. V menších, ale výrazných postavách sa z našich hercov objavujú aj Peter Šimun či František Kovár.
Film mal hneď po svojom uvedení priaznivé divácke aj kritické ohlasy. V roku 1984 získal cenu na MFF v Karlových Varoch, hlavnú cenu Zlatý střevíček na Festivale filmov pre deti v dnešnom Zlíne i Cenu rady festivalu na FEST-e v Belehrade 1985.
Luther: Na Kolibe vládli paradoxné záujmy
MILOSLAV LUTHER bol režisérom dvoch rozprávok zo série, ktoré sa na DVD vracajú k svojim divákom. Spomína si aj na paradoxy spolupráce so zahraničným partnerom na sklonku éry socializmu.
Ako sa v 80. rokoch vnímala spolupráca s nemeckým partnerom?
V prostredí Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe existovali vo vzťahu ku koprodukčným projektom paradoxné, ba až protikladné záujmy. Na jednej strane sa vyvíjali zákerné tlaky na to, aby skrachovali, išlo o rôzne priame aj nepriame spochybňovania. Značná skupina ľudí však už mala v perestrojkovom duchu záujem o otváranie sa koprodukciám, uvedomovali si, že stagnácia je veľmi škodlivá.
Ako k partnerstvu so socialistickou krajinou pristupovala nemecká strana?
Nemci mali na nakrútení týchto rozprávok evidentný producentský záujem, vedeli, že táto séria bude veľmi dobre divákmi prijatá, čo sa aj potvrdilo. Rozhodujúcimi ľuďmi pre nás boli slovenskí emigranti, ktorí pracovali v koprodukčnej spoločnosti Taurus Film v Mníchove. Našimi veľkými podporovateľmi boli predovšetkým Ján Mojto, ktorý je dnes špičkovým európskym producentom, a dramaturg Juraj Chmel. Pozitívny prístup a ochota však boli aj zo strany nemeckej štátnej televízie. Samozrejme, že vznikali aj problémy pri rokovaniach o spôsobe realizácie a nákladoch filmu, ale to sa deje vždy, pri každej spolupráci.
Ako zmenilo toto nakrúcanie váš osobný život?
Pri nakrúcaní rozprávky Kráľ Drozdia brada som po prvý raz vycestoval na Západ, predtým som kvôli emigrovanému bratovi nemohol dostať ani len pas. Naši zahraniční partneri trvali na tom, že rozprávky budú robiť tvorcovia, ktorých si vybrali oni, inak nebudú v spolupráci pokračovať.
Bola by v tom čase možná spolupráca s kapitalistickou krajinou, aj keby nešlo o rozprávku?
Hneď po tomto filme som nakrútil ďalší koprodukčný film Zabudnite na Mozarta s inou nemeckou firmou. Začiatkom osemdesiatych rokov sa postupne začali otvárať možnosti, rozširovala sa aj spolupráca s českým prostredím. Slovenská a Česká televízia kooperovali na stále zaujímavejších kvalitných projektoch, do ktorých vstupovali aj filmové spoločnosti. Ale, samozrejme, vždy boli ľudia, ktorí túto tendenciu podrážali a snažili sa dokázať, že je to pre slovenský film neperspektívne z personálnych či z ideových dôvodov, hoci aj za tými ideologickými sa vždy dajú nájsť osobné záujmy, často veľmi úbohé.
Líšila sa trochu atmosféra pri nakrúcaní Mahulieny od tej, ktorú ste zažili pri Kráľovi Drozdia brada o pár rokov skôr?
V Mahuliene som sa snažil vyrovnať s rezervami, ktoré som pociťoval v realistickom charaktere Kráľa Drozdia brada. Mahuliena má však iné špecifiká, jej príbeh je aj inak rozprávaný. Každý nový film je vstupom do novej rieky.
Ktorý z týchto filmov bol pre vás náročnejší?
Technicky bola náročnejšia Mahuliena, zlatá panna. Išlo o menej realistický, akčný a trochu aj fantazijný príbeh. Naše vtedajšie technologické možnosti však boli z dnešného pohľadu veľmi obmedzené, pri trikových scénach sme nemali ani dostatočné skúsenosti. Navyše aj v tom čase išlo o veľmi drahé postupy, pričom rozpočet filmu sme nemohli nafukovať. Keď sa v našich podmienkach rozhodnete pre istú koncepciu a potom vám realizácia nevychádza celkom tak, ako ste si predstavovali, už je takmer nemožné začať odznova. Ostáva už len hľadať spôsob, ako sa s tým čo najlepšie vyrovnať.
Ako sa po štvrťstoročí dívate na svoje filmové rozprávky?
Pre mňa to bola veľmi významná, v istom zmysle rozhodujúca etapa života. Teší ma, že sú stále živé a atraktívne u nových a nových generácií divákov a stále ich vysielajú po televíziách na celom svete. A mnohí diváci bez ohľadu na vek si na tieto rozprávky stále v dobrom spomínajú.
Na rozprávke sa mi páčilo:... že kráľ odnaučil princeznú, aby nebola pyšná a to, že treba aj pracovať. Princezná na konci rozprávky pochopila, že život je oveľa lepší, ak sa pracuje a pomáha.
Filip Brigan, 9 rokov
... že kráľ Michal bol spravodlivý, ako rozdával chudobným, ako pekne vedela Anna robiť krčahy, vázy a taniere. Nepáčilo sa mi, keď rozbili princeznej Anne krčahy a vázy malí chlapci.
Mário Malovec, 9 rokov
... ako sa princezná zmenila, aký bol kráľ spravodlivý a usilovný. Nepáčilo sa mi, že princezná odmietala pytačov a aká bola na začiatku pyšná.
Michaela Pisarčíková, 10 rokov
... že kráľ Michal bol dobrý a spravodlivý, dával žobrákom. Mal rád svoju ženu a preto si ju vychoval. Princezná Anna si ho obľúbila ako žobráka.
Laura Žipajová, 9 rokov
... ako kráľ Michal učil princeznú Annu pracovať, ako princezná maľovala a vyrábala hrnčeky z hliny. A ešte sa mi páčilo, ako princezná Anna usilovne pracovala.
Karin Ondrejovičová, 9 rokov
Hodnotili deti zo IV. A, ZŠ Brezová, Piešťany
