Hlavný hrdina vo filme Pouta silne pripomína Vladimira Putina, nepracuje však pre KGB, ale pre bratskú Štátnu bezpečnosť.
Najlepšie české filmy posledných rokov sa vracajú do nie takej dávnej minulosti. Po vojnovom Protektorovi je to najnovšie psychologický triler Pouta. Obdobie, ktoré zachytáva, býva často zaťažené spomienkovým optimizmom, na čom majú leví podiel viacerí českí filmári, ktorí z lacnej nostalgie a hrejivého humoru už namiešali nejeden film.
S týmto prúdom kinematografie však Pouta nemajú nič spoločné.
Recenzia: Pouta
ČR, SR, 2009, 146 minút
Réžia: Radim Špaček. Scenár: Ondřej Štindl. Kamera: Jaromír Kačer. Strih: Anna Johnson Ryndová. Hudba: Tomáš Vtípil.
Hrajú: Ondřej Malý, Kristína Farkašová, Martin Finger, Luboš Veselý, Lukáš Latinák, Barbora Milotová, Oldřich Kaiser, Iva Pazderková
Premiéra v SR: 11. novembra
Sivá doba, siví ľudiaPíše sa rok 1982 a v socialistickom Československu prelezenom policajtmi a paranojou je všetko sivé. Prekvitá to najprízemnejšie malomeštiactvo, a tak snaživého eštebáka Antonína manželka chváli, ako dobre sa postaral o rodinu. Ich vzťahu chýba iskra a Antonín je nevrlý, ale zato svedomitý. Svoju prácu berie tak poctivo, že by úsmev na jeho tvári dehonestoval všetko, čo doteraz dosiahol.
Bujaré oslavy večne opitých policajtov sa striedajú so zastrašovaním disidentov a písaním zápisníc z vyšetrovania. Pre filmového kritika Ondřeja Štindla (44) bol scenár k tomuto filmu premiérou a samého ho prekvapilo, aké monštrum stvoril na papieri.
Problémom svedomitého Antonína nie je len otupenosť a surovosť, ale aj to, že mu jedného dňa začne preskakovať. Aspoň tak to hodnotia kolegovia, ktorí sú už dávno zvyknutí, že donášajú aj sami na seba.
Antonín sa chorobne upne na milenku sledovaného disidenta, k zvrátenosti doby patrí, že za anjela strážneho sa môže štylizovať aj človek, z ktorého sa vám dvíha žalúdok. V jednej z kľúčových scén film ukazuje, aký bezradný dokáže byť, keď má so ženou komunikovať inak ako z pozície moci.
Životy tých druhýchSnímka si nerobí žiadne ilúzie o eštebákoch, ale ani o svete disidentov. „Vediem proti vám vojnu,“ hovorí jeden z nich tajnému policajtovi, ale pritom pokojne zradí svojich blízkych.
Režisér Radim Špaček sa vyhol opozeraným tváram a do filmu obsadil hlavne menej známych divadelných hercov. Aspoň z nášho pohľadu sú najznámejší práve slovenskí herci. Tí zároveň stvárnili najmenej sivé postavy. Lukášovi Latinákovi väčšina režisérov ponúka jeden typ úloh, čo platí aj v tomto prípade. Hrá bodrého eštebáka so slabosťou pre druhé pohlavie a alkohol. Osudovú ženu celého filmu stvárnila dobre obsadená Kristína Farkašová, azda jediný svetlejší bod v socialistickej šedi. Aj jej úlohou je však postupne zhasínať, vo filme symbolizuje stratu nevinnosti.
Skutočným ternom ale bolo zverenie hlavnej úlohy Ondřejovi Malému. Je naozaj postavou, po ktorej príchode do miestnosti „akoby zhasli svetlo“. Z jeho výkonu ide strach a ten bol základným stavebným kameňom celého socializmu.
Pouta sa nevyhnú porovnávaniu so slávnejším nemeckým filmom Životy tých druhých. Oba ukazujú ľudské stránky tých, ktorí ľudskosť v skutočnosti potláčali, psychopatický Antonín je však hrozivejší ako jeho nemecký náprotivok. V niektorých scénach až príliš cítiť divadelnosť, ale pri režime, ktorý začal inscenovanými procesmi, je istá teatrálnosť pochopiteľná.
