ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Petr Janda: Občas fakt čumím, kto všetko bol disident

Bol som jediným umelcom vtedajšej generácie, ktorý za socializmu nedostal titul zaslúžilý umelec, tvrdí v rozhovore pre SME.sk spevák skupiny Olympic.

Narodil sa v roku 1942 v Prahe. Odmalička sa venoval hudbe (husle, klarinet, neskôr gitara). So skupinou Olympic sa vypracoval medzi legendy českého a slovenského bigbítu, je autorom desiatok hitov, ktoré zľudoveli, majiteľom množstva cien a muzikantom, k(Zdroj: Dana Sudorová)

Nechýbalo veľa a miesto bigbítu ste mohli skončiť ako spevák v zbore, huslista alebo klarinetista. Spievali ste v Bambini di Praga, hrali v husľovom kvartete, v kúpeľnom orchestri, ale aj v dixielendovej kapele.

No, najmä s tými husľami to bolo vážne. V pätnástich som už mal zvládnutý relatívne slušný repertoár svetového kalibru, spamäti som hrával šesť až sedem husľových koncertov. Zadrhlo sa to však, lebo gitara ma bavila oveľa viac a pred maturitou som husle vzdal úplne. Otec, sám huslista, bol v tomto veľkorysý, našťastie mi nič nevytkol.

Ako neskôr vnímal úspech Olympicu?

Veľmi dobre, dokonca pri skladbe Slzy tvý mámy mu vypadla aj slzička. Vravel, že je to nádherná vec. Mama to vnímala rovnako, ja som totiž svoje veci našim vždy hrával.

Tú zmenu hudobnej orientácie u vás ovplyvnil aj Milan Langer, ktorý neskôr pracoval v Slobodnej Európe. Mal totiž možnosť získavať albumy z Anglicka.

V tej dobe som ani nemal gramofón, takže som si ich nemal ako púšťať. Milan sa o tie platne neskutočne staral, neustále ich čistil, sám ich púšťal, aby sa im nič nestalo, obaly mal oblepené priehľadnou samolepkou, aby sa nepoškodili... Platne zo západu boli totiž pokladom. Požičiaval ich však ďalšiemu kamarátovi Pavlovi Kratochvílovi, a ten ich prenášal na röntgenové snímky. Jednoducho snímku pripevnil na tanier gramofónu, miesto klasickej prenosky použil rydlo a fungovalo to. Na jednu stranu sa vošlo deväť až desať pesničiek.

Otca s mamou komunisti zbližovali s robotníckou triedou

Čo vás na tej hudbe vzrušovalo?

Už to, že sa spievalo v angličtine. Navyše speváci zneli inak ako v Československu. Jačali, mali inak zafarbené hlasy, kapely hrali zbesilo, to nebol žiadny Karel Vlach alebo swing. Divoké boli už obaly platní, mali skvelú grafiku, chlapíci nosili dlhé vlasy, inak sa obliekali... to sa nedá opísať, lebo celé to bolo iné, než sme poznali doma.

Predchodcom Olympicu bola skupina Karkulka, čo znamenalo Karlínsky kultúrny kabaret. Vraj sa vám do nej príliš nechcelo.

To je pravda. Nepozdávalo sa mi to, lebo hrali taký starý rokenrol, čo bola pre gitaristu strašná otrava. Samý „beglajt", jednoducho nuda. Lenže začali sme hrávať veci od Beatles, Kinks, niečo od Rolling Stones, od rokenrolu sme postupne odišli, až to začalo šliapať.

Triedny pôvod vás nepredurčoval na kariéru v socializme.

Rodičia boli vyštudovaní právnici. Otec sa fachu venoval do roku 1948, maminka nikdy. Víťazný Február však s právnikmi v celej republike solídne zatočil, keďže niekomu napadlo, že ich treba zblížiť s robotníckou triedou. Výsledkom bolo, že otec na pol roka skončil pri vysokej peci a už nikdy sa k právu nemohol vrátiť.

On bol advokát?

Nie, pracoval na Ministerstve financií ako nejaký šéf oddelenia. Problém bol, že ako vzdelaný človek mal priďaleko k robotníckej triede.

Fakt čumím, kto všetko bol disident

Aj vzhľadom na to, že komunisti po februári 1948 vášho otca zavreli, nenapadlo vám ešte predtým, než sa stal Olympic slávny, emigrovať?

Ani nie, lákavé to bolo až v roku 1968, v tom čase však už bol Olympic úspešný. Keby sa nám vtedy podarila lepšia kariéra vo Francúzsku, kde sme strávili zhruba rok, možno by sme aj ostali. Po polroku však sympatie Francúzov k Čechoslovákom klesali, už bolo cítiť, že tá okupácia ich až tak neberie, čomu sa nemožno čudovať, veď svet šiel ďalej, a tak sme sa vrátili. Rolu v tom zohrala ešte jedna vec - na jar 1969 bol vo Francúzsku strašne populárny Kazačok. Keď som videl, ako na to tancujú, vedel som, že balíme kufre a ideme domov.

Za socializmu zažíval Olympic obrovské úspechy. Nebolo na to treba vážne kompromisy so svedomím?

V tejto oblasti to bolo ťažké. Pokiaľ sa dalo, vyhýbali sme sa hraniu na politických festivaloch, hoci úplne to nešlo. Raz som zásadne ochorel, potom som použil inú výhovorku, ale úplne sa vyhnúť všetkým podobným akciám? Nemožné. Šlo to, ale potom ste s muzikou skončili. Dnes sa mnohí vyťahujú, že nikdy na takej akcii nehrali, ale medzi nimi je plno takých, o ktorých tam ani nikto nemal záujem. Chvália sa a nemajú čím. Občas fakt čumím, kto všetko bol disident.

Niekedy mám pocit, že všetci.

Ak sme niektoré veci poctivo sabotovali, prakticky vždy boli výsledkom nejaké problémy. Boľševik nás nemal rád, a všimnite si jednu vec - bol som jediným umelcom vtedajšej generácie, ktorý nedostal titul zaslúžilý umelec. Mali ho všetci okrem mňa. A to sme boli slávni, trikrát po sebe sme vyhrali Zlatého Slávika. Pamätám si tiež obdobia, keď nám zakazovali vystúpenia v televízii alebo znížili o tretinu honoráre za koncerty.

9.jpg

Vstúpiť do KSČ? Otec by ma prerazil

Čo cenzúra textov?

Fungovala, akurát nedávno som niekomu rozprával jeden príklad. S Jiřím Štaidlom sme spravili vianočnú pesničku, volala sa Vôňa Vianoc. Bola o kaprovi, ktorý má de facto ako jediný z tých sviatkov prd, lebo ho zožerú. Jirka to textovo poňal tak, že tomu kaprovi dáme darček - pustíme ho späť do vody, teda na slobodu.

Pre cenzorov bolo spojenie „späť na slobodu" také strašné, že nám ho škrtli, rovnako skončilo slovo Betlehem, a miesto toho nám tam napchali nejaké kraviny. Iný príklad - mali sme pesničku Hůl, v ktorej sa spievalo, že „dolů i nahoru dá se s ní jít". Boľševik mi tvrdil, že „súdruh Janda, dole radšej nie, spievajte len smerom hore". Tak sme tam spievali kraviny typu „k obzoru nahoru".

Vás do KSČ asi ani nelákali.

Raz áno, vraj „súdruh, príď medzi nás". Cestu k nim som však nikdy nenašiel, vlastne nikto z našej rodiny okrem jednej tety, ktorá tam bol len chvíľu. Keby som vstúpil, otec by ma asi prerazil, ale mne to ani nenapadlo. Brali sme to principiálne.

Som hrdý, že náš národ netvoria hlupáčikovia

Chodili ste voliť?

V posledných rokoch totality už nie. So susedom z poschodia sme si povedali, že jednoducho nejdeme a hotovo.

Nebolo to povinné?

Bolo, ale my sme „vychcaní". Šli sme si pre voličský preukaz s tým, že budeme voliť inde a, samozrejme, hodili sme ho do smetí. Po revolúcii som už volil pravidelne. A vždy aj budem.

Koho?

Ja som typický pravičiar.

Dôvod?

Lebo pravicová vláda je zodpovedná. Nerozhadzuje prachy a nerobí také zmätky, ako ľavica. Vidia to už aj ľudia, takže hoci to najskôr vyzeralo tak, že Paroubek vyhrá, nakoniec úplne skončil. Mohol hovoriť, že všetkým pridá, ľudia nie sú takí hlúpi, aby mu na to skočili. Pozrite sa, ako u vás dopadol Fico.

Vy si pozrite percentá, s akými vyhral voľby.

No dobre, ale načo mu boli, keď nezostavil vládu? Dôležitá je vláda, nie percentá.

Vráťme sa k pravici.

Jednoducho chcem, aby sme v tejto krajine mali zodpovednú vládu, ktorá bude financie spravovať tak, aby sme si nemuseli požičiavať, aby sme neboli každému na hanbu. Rozhadzovať peniaze vie totiž každý, je to jednoduché a populistické gesto. Paroubek a „socani" tu sľubovali neskutočné výhody, samé zrušenie poplatkov a zvýšenie dávok, ale ľudia im na to jednoducho neskočili. Našťastie, lebo aplikácia nápadov ČSSD v praxi by viedla do pekla. Som hrdý na to, že som Čech, a že tento národ netvoria hlupáčikovia, čo na všetko skočia.

Niečo na tom bude, Schwarzenberg dokonca pred voľbami sľuboval uťahovanie opaskov a ľudia jeho TOP 09 dávali hlasy.

Veď práve to je neuveriteľné a som na to hrdý. Sľubovali pot, krv a slzy, a ľudia ich napriek tomu volili.

2.jpg

Zášť voči Čechom na Slovensku zmizla

Ako ste vnímali rozdelenie Československa?

Bolestivo, ako Čechoslovák som tomu príliš nefandil. Už koncom 80. rokov som však na Slovensku cítil určité pnutia, istú vlnu nacionalizmu. Na jar 1989 sme hrali v Dolnom Kubíne a po koncerte sme si našli rozbité autá. Signalizovalo mi to, že čosi nie je v poriadku. Musím však povedať aj to, že dnes sú vzťahy so Slovenskom oveľa lepšie a my sa u vás cítime lepšie ako... napríklad začiatkom 90. rokov.

Prečo?

Lebo tá nacionalistická zášť voči Čechom už zmizla. Dôkazom je aj to, že Slota u vás prešiel do parlamentu už len o pár desatín percenta. Veľká škoda.

Vy sa nezdáte, máte dobrý prehľad.

Poctivo to sledujem, veď Slovensko je Česku najbližšie. Aj preto som rád, že už medzi nami nevidím hranice, ktoré sa stavali po rozdelení. To bolo fakt blbé. Mám u vás množstvo kamarátov, bolo trápne ukazovať na hranici občiansky preukaz, len aby ma pustili. Vám to neprišlo hlúpe? Aj preto je dobré, že sme už súčasťou EÚ.

Úplatok? Nikdy v živote, radšej to nechcem

Uľahčuje popularita život?

Jednoznačne áno, v rôznych situáciách, ale nemám na mysli to, že mi policajt odpustí pokutu, koniec koncov, nedávno som platil tisícku. Som však veľmi lojálny občan a vždy sa starám o to, aby som mal poctivo zaplatené dane aj všetko ostatné. Dokonca si na takých veciach zakladám. Ak ma zastaví policajt, nepoviem ani slovo, nevyjednávam, neponúkam úplatky... Koniec koncov, úplatok som nedal nikdy v živote. A ani by som nedal.

Na žiadnom úrade, v žiadnej nemocnici, nikomu za minulého ani súčasného režimu?

Nikdy. Veď vďaka tomu som prakticky nikam ani necestoval. V banke som raz dostal devízový prísľub, nič som nedal do vrecka a už nikdy viac som ho nezískal. Podľa mňa by sa mal takto správať každý. Ak mi aj niekto naznačí, že sa patrí dať niečo navyše, rovno mu poviem, že jeho tovar či službu nepotrebujem a idem preč. Nemusím to predsa mať. Vlastním výhradne to, čo som si poctivo kúpil. Ak sa mám kvôli niečomu ohýbať a uplácať, tak to radšej nepotrebujem. To je také oslobodzujúce, až sa to nedá opísať. Úplatky sú mi vyslovene protivné.

11.jpg

Mal som dve možnosti - zomrieť na clivotu alebo mať dieťa

Na popularitu som sa pýtal zámerne - ak je niekto v niečom úspešný, život ho niekde na inom citlivom mieste podrazí, aby sa to vyrovnalo. Vás to neobišlo - na jednej strane úspech a sláva, na druhej vám rakovina vzala prvú manželku Janu aj syna Petra.

No, „vyžral" som si obe strany - úspech aj bolesť, ale dnes sa už cítim v rovnovážnom stave a žijem pekný život. S tým zlým som vyrovnaný, hoci to bolelo. O tom období hovorím nerád.

Plačete?

Niekedy mám také „dojáky", ale robím to skryto, bez toho, aby som sa niekomu ukazoval. Plakal som aj na pohreboch, napríklad keď umrel Jeník Pacák. To som znášal naozaj ťažko. Nemôžem však nariekať, nešťastia je dosť všade naokolo. Vezmite si Karla Svobodu, mal podobný osud ako ja - jemu tiež zomrela na rakovinu prvá manželka a neskôr aj malá dcérka. Niekedy pomáha aj samotný pocit, že v tom všetkom nie ste sám, hoci to nikomu za žiadnych okolností neprajete.

Keď sa človek prehupne za istý vek, nevyhne sa tomu, že svet postupne začínajú opúšťať mnohí z jeho generácie.

Nielen. Je nepríjemné, ako nás opúšťajú kamaráti, ako si mažem ich telefónne čísla, pretože si už nezavoláme. Napríklad s Petrom Mukom. Aj svoj život už beriem ako istú nadstavbu, trebárs v tom, ako sa mi zadarilo v poslednom manželstve. Mám nádherné malé dieťatko, ktoré vám rád ukážem, s manželkou žijeme nádherný život. Akoby sa všetka tá bolesť nakoniec pretransformovala do šťastia.

Otcovstvo v takomto veku mnohí vnímajú ako isté sebectvo, keďže je otázne, či sa dožijete aspoň maturity malej dcérky.

Iste, možné to je. Sám som nad tým veľa premýšľal a mohol som si vybrať medzi dvoma možnosťami - buď v tomto dome skysnem a o pár rokov zomriem na clivotu, alebo si vezmem tú mladú dievčinu, ktorú mám tak veľmi rád, spravíme si dieťa a budeme šťastní. To sa nám podarilo.

Spolieham sa trochu aj na to, že v našej rodine sa vyskytuje dlhovekosť. Otec sa dožil 84 rokov, jeho sestra 96, moja maminka 90. Dúfam, že sa dožijem aspoň priemeru takého veku, a aj to je dôvod, pre ktorý som prestal fajčiť, žijem zdravo, a odkedy som mal problémy so žlčníkom, zbavili sme sa aj vyprážaných jedál.

Podľa toho, ako sa hráte s malou, je jasné, že sa v nej vidíte. Asi je to iné, ako mať deti a byť celé roky rozbehaný po republike.

Môžem vám ukázať svoje zápisníky zo 60., 70. a 80. rokov. Keď to zbadáte, príde vám zle. Každý deň nejaký koncert, často aj dva, tridsať dní v kuse. V podstate som ani nebol doma. Teraz každý večer čítam malej rozprávky, celé dni sa hráme. Je to úplne iné.

Ako vnímate programy typu Superstar v kontexte toho, že majú byť akýmsi rýchlovýťahom k popularite? Porotkyňu v ňom robila aj vaša dcéra Marta.

Rád sa na taký program pozerám, je to skvele urobené, hoci pre televízie ide o zlatú baňu. Stačí sledovať, koľko reklám vtedy vysielajú. Ľudia síce rýchlokvasené hviezdy nemajú radi, lebo tvrdia, že by si to mali odmakať kdesi v garáži, na druhej strane po skončení projektu sa aj tak ukáže, kto na to má a kto nie. Už im nikto nedohodí dobrú kapelu, neoblečie ich, nenalíči, nenasvieti, a časť z nich tak ostane nešťastná a vráti sa k tomu, čo robila kedysi. Nakoniec je to len malá epizóda v ich živote.

Beatles by dnes zažiarili len na chvíľu

Máte doma nejaké napálené CD?

Určite nie, ja si všetko poctivo kupujem. CD aj DVD. Ukradnuté by ma to ani netešilo, chcem si pozrieť aj buklet, prečítať, kto to zložil, režíroval a podobne. Sťahovať si niečo cez internet nepovažujem za normálne, navyše cena počítača, elektrina a prázdny nosič vás po prepočte vyjdú rovnako, ako keby ste si kúpili originál. Ľudia dnes sťahujú muziku kade tade a často ani nevedia, kto to hrá, či ako sa tá pesnička volá.

Ak si brnkáme pri ohni my, máme to jednoduché, môžeme si zahrať hity od Olympicu. Čo si pri táboráku hráte vy?

Ako pätnásťročný som hrával trampské skladby typu Niagara, či drsnejšie kovbojské veci s nejakým príbehom, ale neskôr ma to prešlo, zdalo sa mi to dosť prázdne. Dnes pri táborákoch nehrám, ale oheň občas robíme u nás na dvore, a vtedy hrám pokojne najmä veci od Olympicu. Koniec koncov, nikto odo mňa nič iné ani nechce. Vlastných a známych pesničiek mám dosť, tak čo. (smiech)

Olympic sa blíži k svojej päťdesiatke, vy pomaly k sedemdesiatke. Ako znášate, že z hľadiska hudby máte to najlepšie za sebou?

To si človek nesmie pripustiť, tak sa to brať nedá, lebo hudba je koníček na celý život. Myslím si, že ešte niečo, čo bude stáť za to, urobím. Nahrávam albumy s Olympicom, prípadne svoje sólové, a čakám, či nepríde ďalší úspech. Neskutočne ma to baví a neviem si predstaviť, že by som už nehral, veď pomaly nič iné nerobím. Kedysi som bol „šikula", venoval som sa množstvu vecí, stolárčine, murárčine, záhradke, dnes však okrem skleníka a malej dcérky venujem sily najmä muzike.

Dá sa vôbec zopakovať éra, keď ste boli na vrchole?

V tejto dobre už nie, je úplne iná. Pozrite sa na výrobky okolo seba - kedysi jedna firma vyrábala jedno auto, povedzme škodovku, a vy ste ju po kúpe užívali aj viac ako desať rokov. Dnes je tých áut množstvo a ľudia ich menia oveľa častejšie. To isté platí v hudbe, keďže hity ktorejkoľvek kapely sú tiež len výrobkami.

Vojdem do obchodu a som zdesený, koľko je tam tovaru. Nedávno som kupoval drez na umývanie riadov a nevedel som si vybrať. To isté platí pre kapely - každý je slávny iba chvíľu a aj to len pre menšiu skupinu ľudí.

To znamená, že nemožno zopakovať šialenstvo typu Beatles?

Nie, v takom masovom meradle už žiadna kapela úspech nezíska. Najbežnejšie je, že niekto má jeden až dva šlágre, a tým aj končí. Beatles aj Rolling Stones by v súčasnosti zažiarili len na krátku dobu. Pravdou je, že publikum je tolerantné a muzikantov starej gardy berie, aspoň my na festivaloch necítime, že by nás mladí odmietali. Ale aj tak je to iné ako kedysi.

Posledné roky sa nám v rádiách s novinkami nedarí

Podľa niektorých Olympic žije len zo zašlej slávy, zo starých hitov typu Slzy tvý mámy, Želva, Dej mi víc své lásky a podobne, pričom nové skladby úspech nemajú.

Do istej miery je to pravda, ale nie je to naša vina. Za posledných 20 rokov sme predsa vydali päť alebo šesť albumov, z ktorých sa viaceré veci aj hrali. V tomto tisícročí sa nám však v rádiách naozaj akosi nedarí.

Olympic mal dve výrazne silné obdobia - 60. a 80. roky. To sa stane máloktorej kapele, zväčša majú len jednu úspešnú éru, potom z nej nejaký čas žijú, následne živoria, potom sa stratia, aby sa nakoniec vrátili so starými vecami a ľudia ich so slzičkou v oku počúvajú v rámci spomienok na mladosť. Akurát sa to už nedeje vo veľkých halách, ale v malých kulturákoch.

Publikum jednoducho starne s kapelou a nové ťažko získať, keďže ponuka je obrovská. Nám sa za posledných desať rokov nepodarilo dostať do rotácií v rádiu ani jednu novú pesničku. Ak sa nehrá, nemôže sa stať slávna. Priestor v médiách je malý, navyše ten český je sčasti obsadený Slovákmi ako Rišo Müller, Jana Kirschner a mnohí ďalší. Ak k tomu pripočítate pretlak hudby z Ameriky a Anglicka, veľa miesta pre staré kapely tu nie je.

Paradoxne skoro všetky rádiá rotuju vaše staré hity.

Ja som dnes cestou domov tiež dvakrát počul Olympic, z toho jedna skladba bola Otázky. Nepočul som ju roky, takže som si ju vychutnal, druhou bola Jasná správa. Je zaujímavé, že staré veci niektorých kapiel sa hrajú, a s novými je problém. Ale nahrali sme viac ako 400 skladieb, nejaké ešte natočíme, tak uvidíme. Primárne dnes albumy robím skôr pre fanúšikov a pre seba, než pre rádiá. Za každú cenu to nejde.

Niektoré skupiny, ktoré nahrávajú v mojom štúdiu, už dokonca robia dve verzie pesničiek - jedna je pre rádiá. Uberú „chlpaté" gitary, pridajú sláčiky a myslia si, že im to vezmú. My to tak nerobíme. S chalanmi si hovoríme, že chceme nekompromisný album a na rádiá kašleme. Prekvapuje ma však, a práve dnes som si to uvedomil, ako sa v rádiách úplne prestali hrať naozaj veľké hity typu Rybitví alebo Karviná od YoYo Band. Na to žiadne vysvetlenie nemám.

Drogy nie, víno, pivo a tvrdé áno

Vekom zrejme klesá hlasový rozsah. Ste už v situácii, že si skladby pri hraní naživo transponujete nižšie?

Pred asi tri a pol rokmi som prestal fajčiť, lebo niektoré veci som už fakt nemohol vyspievať. Napríklad Slzy tvý mámy sme zásadne nehrávali, čo nám napríklad na Slovensku dosť vytýkali. Dnes tú skladbu hráme bežne, prakticky v pôvodnej tónine, teda v g-mole s tým, že všeobecne sme sa preladili o pol tónu nižšie.

Nezlieva sa vám celá kariéra do jednej neprehľadnej masy?

Naopak, pamätám si veci, ktoré by ste neverili, trebárs konkrétne sály, v ktorých sme hrali pred desiatkami rokov. Niekto mi povie „pán Janda, u nás v Hornej Dolnej ste hrali v roku 1973," a ja mu odpoviem, že „viem, na prvom poschodí toho kulturáku". Potom pozerá ako na zjavenie. (smiech) Často si pamätám aj konkrétne udalosti, ktoré sa tam udiali, trebárs bitky a podobne. V tomto mám naozaj zvláštnu pamäť.

Môžeme si ju vyskúšať. Manželka bola na Olympicu vo Veľkom Krtíši, keď mala šesť rokov.

Tak to vás strašne prekvapím, ale pamätám si na to. Bolo to tesne pred prvým májom, domov sme sa vracali ešte v tú noc, a zdalo sa nám to nekonečne ďaleko. Nehrali sme v tamojšom amfiteátri, ale v kulturáku, a naisto šlo o koniec apríla. (manželka termín a miesto potvrdila, pozn. autora) Veľký Krtíš je, ak si dobre pamätám, niekde pri maďarských hraniciach.

Sex, drogy, rokenrol?

Drogy sme nikdy nebrali, jedine alkohol, z neho najmä biele víno, pivo, neskôr sme prešli na tvrdé, najmä v 90. rokoch, keď sme ozaj dosť „panákovali". Dnes si to už, samozrejme, nemôžeme dovoliť. Jeden z nás je vyliečený alkoholik, takže nemôže piť vôbec, a ja sa už alkoholu trochu bojím, keďže mi býva ráno čím ďalej, tým horšie. Poslední mohykáni, ktorí si občas niečo dajú, sú bubeník a basista.

Olympic na tvrdých drogách nikdy nefičal, teda okrem Mikiho Volka, ktorý k nim dosť inklinoval, veď o ňom aj vznikla skladba Psychiatrický prášok. Večierky, ktoré sa obvykle pretiahli do ranných hodín, však už máme za sebou.

Na Slovensku máme miliónovú pohľadávku

Stáva sa, že niekto si vás objedná na kšeft a nezaplatí?

No, takú skúsenosť máme práve so Slovenskom, niektorí tamojší usporiadatelia sú fakt „vychcaní". Pred dvomi rokmi sme tam mali veľké turné a dodnes u vás máme takmer miliónovú pohľadávku. Vždy to pritom robíme tak, že si necháme zaplatiť dopredu. A vidíte, napriek tomu sa napokon nájde niekto, kto nás ohúri, nasľubuje a napokon podvedie. Tento rok sme vďaka tomu, že organizátori vopred nezaplatili, zrušili koncerty vo Zvolene aj v Handlovej. Scenár, ako nás oblafnúť, bol podobný ako minule.

Ste drahá kapela?

Áno. Môže si nás dovoliť len sála s kapacitou od určitého množstva divákov. Nenastúpili sme však na taký drahý variant ako Elán, ktorý pýta milión, a tak prakticky nikde nehrá. Ja tú muziku robím s potešením, pre mňa je to vášeň, trpel by som, ak by sme stáli. Peniaze sú fajn, ale muzika ma natoľko opantala, že hrám aj prakticky zadarmo.

Kde?

Trebárs v krčme v našej dedine. Už tretí rok tam v lete každý štvrtok hráme s partiou od deviatej večer do jednej v noci. Dávame si Beatles, Rolling Stones, blues, všetko. Jednoducho vyberáme do klobúka a je to úžasné.

Čomu ste sa naposledy venovali?

V októbri bola premiéra muzikálu Ať žije rokenrol! Námet a scenár mal na starosti Karel Šíp, ja som robil muziku, počas predstavenia hrá živá kapela. Celé je to o vzniku rokenrolu v Česku. Spevák sa tam rámci rokenrolového besnenia a spievania dostane na psychiatriu na protialkoholické liečenie. Celý príbeh nakoniec dopadne zle, ale aj tak ide o veselohru, ktorá ukazuje tuposť úradov a boľševického aparátu tých čias.

Posledná otázka - aké emočné rozpoloženie stálo za inštrumentálnou skladbou Stejskání?

V tom období som sa rozchádzal s jednou nádhernou babou, do toho všetkého mi navyše umrel otec. Tá skladba je teda výrez boľavej duše a priznám sa, že ma berie dodnes. A nielen mňa.

Rozhovor bol autorizovaný, Petr Janda v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Recenzie.sme.sk udelili 60 certifikátov Ocenený expertmi
  2. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  3. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  4. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  6. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  8. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  9. Inteligencia vo všetkom
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  4. BILLA a Jamie Oliver pozývajú deti do zázračnej záhradky!
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  6. Odšťavovač s veľkým plniacim otvorom? Nenachytajte sa!
  7. Advokáti budú v stredu bezplatne radiť v 8 mestách
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  9. Apartmány s výnosom až 4% v lyžiarskom stredisku Obergurgl
  10. Finále súťaže CEWE Fotokniha roka 2016
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 23 829
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 110
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 7 718
  4. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 6 913
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 5 088
  6. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 3 772
  7. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 3 747
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 2 607
  9. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 1 993
  10. Rodinná dovolenka v Burgenlande 1 825

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

S kontrolou listov sa môžete stretnúť aj v práci. Je to legálne?

Právo na listové tajomstvo sa vzťahuje aj na emaily či esemesky. Garantuje ho ústava i zákony

DOMOV

Danko chce obmedziť strany, súperov neodradil

Z SNS nepovedali, či pravidlo bude platiť aj pre registrované strany.

Neprehliadnite tiež

Slovenská literatúra? Je to ako umývať vysoké okná špongiou na krátkej tyči

Keby sme hlbšie ovládali Freudov systém, písali by sme lepšie o minulosti.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop