Bolo to počas festivalu v Cannes, keď LUC BESSON prichádzal do svetových kín s filmom Tajomstvo múmie. Je to príbeh o Adele Blanc-Sec, modernej architektke z minulého storočia. Organizátori festivalu by boli blázni, keby taký uletený film zaradili do programu. S Lucom sme sa však stretli tam, hoci v tichej záhrade a ďaleko od festivalového ruchu. O príležitosť hovoriť s ním sme sa podelili s americkým, nemeckým a chorvátskym novinárom. Priateľsky s nami prekonával svoj rezervovaný vzťah k médiám a vravel nám o nových filmových trikoch aj svojej túžbe po nehe.
Vy ste tento film vlastne nemali robiť. Pred niekoľkými rokmi ste povedali, že s režírovaním končíte.
„Verte mi, že som vtedy neklamal. Cítil som únavu, nemal som čas ani na svojich priateľov, a tak som povedal: dosť. Američania ma prehovárali, ponúkali mi prácu za osem miliónov. Mohol som to prijať. Nakrútil by som pár akčných scén, zobral by som tých osem miliónov a šiel by som domov. Bol by som bohatší, ale necítil by som sa dobre, pretože by som podviedol film. Nemám peniaze až tak veľmi rád, aby som to urobil. Vravel som si, že už som urobil filmov dosť a že ďalší nakrútim až vtedy, keď sa túžba vráti.“
Takže vy ste túžili po komédii?
„Už dávno. Akurát som k tomu potreboval zastihnúť autora komiksu o Adele Blanc-Sec Jacquesa Tardiho, a to mi trvalo skoro osem rokov. Vždy, keď som sa mu dovolal, zložil telefón. Jeden kamarát ma na to aj upozorňoval, vravel mi, vieš, on je trochu nevrlý. Neskôr som sa dozvedel, že ho len sklamalo filmové prostredie. Na Adele Blanc-Sec sa chystali Američania, Japonci aj nejakí Francúzi. Vždy to však skrachovalo.“
Prečo teda uveril vám?
„Fungovalo to ako vo vzťahu otca s dcérou. Otcovi sa nepáči, že sa okolo jeho dievčatka zrazu krútia mladí muži a chvíľu mu trvá, kým to akceptuje. Ja som bol tvrdohlavý a videl na mne, že som do Adele ozaj zaľúbený, a že nechcem iba zneužiť dobrú predlohu. Aj tak som ho musel ešte pol roka od nášho prvého a veľmi príjemného stretnutia pri čaji prehovárať.“
Zvyknete toľko čakať na jednu ženu?
„Ona je výnimočná. Žila na začiatku 20. storočia, keď ženy nemohli ani voliť. A dovolila si fajčiť, piť, nadávať, klamať. Pre mňa je taký mix sily a nehy veľmi príťažlivý. Bola to vlastne prvá slobodná žena.“
Ale len ďalšia zo zástupu vašich silných hrdiniek.
„Môžeme ju považovať za starú mamu Lary Croft.“
So svojimi archeologickými znalosťami by mohla zastúpiť aj Indianu Jonesa.
„Veď ona je starou mamou aj Indianu Jonesa.“
Teraz chválite silných hrdinov, ale čím ste starší, tým viac sa prejavuje vaša neha a citlivosť. Čo sa stalo?
„Keď som robil Nikitu alebo Leona, Francúzsko bolo nudné, buržoázne, bohaté a nabubralé. Všetko bolo na mieru, všetko na pevnom mieste. Mal som vtedy chuť každého nakopať do zadku, alebo na neho aspoň vyliať studenú vodu, aby sa konečne prebral. Preto som aj robil také filmy. Ale potom som prišiel do štádia, keď pochybujem, či je kopnutie do zadku tá najsprávnejšia vec. Život je ťažký a my skôr potrebujeme úsmev.“
Myslíte si, že by nás práve starí Egypťania mohli v humore inšpirovať?
„Skôr by sme sa mali zamyslieť nad ich vedomosťami. Žasnem nad tým, akí sme hrdí a namyslení, čo sme dosiahli a vymysleli. Ale my žijeme v roku 2010. Tí chlapíci vynašli kopec fantastických vecí už niekoľko tisíc rokov pred nami!“
Čo vám hovorí vynález 3-D?
„Pripomína mi to časy Indianu Jonesa, keď si z neho filmári vyvodili, že úspech filmu stojí na Harrisonovi Fordovi a šaleli, ak ho nedostali. Dnes sú zase všetci v panike, kričia, božemôj, božemôj, ak by som nakrútil svoj film v 3-D, mohol by zarobiť toľko čo Avatar. Lenže Avatara nakrútil James Cameron a ten je génius, o.k.? Videl som už veľmi veľa zlých filmov, ktoré by boli zlé, aj keby mali rozmer navyše. A videl som veľa excelentných filmov, ktoré zostanú skvelé aj vtedy, keď sa iné ako trojrozmerné filmy robiť nebudú. Áno, aj mňa zaujíma 3-D, dokonca veľmi, ale použijem ho, až keď sa mi bude hodiť k príbehu. Predstavte si, že by som robil film o svojej mame a otcovi, ako sedia v obývačke. Myslím si, že by som vás nudil, aj keby som vám rozdal okuliare.“
V Adele Blanc-Sec je veľa trikov, dá sa povedať, že je to váš technicky najkomplexnejší film?
„Je to príbeh zo začiatku dvadsiateho storočia, takže sme museli z obrazu mazať milión detailov. Čiary na ceste, reklamné pútače, svetlá, autá. Boli to týždne roboty. Ale pre mňa samého sa technika príliš nezmenila. Musíte pochopiť, že špeciálne efekty sú pre režiséra nádherná vec, super mu zľahčujú robotu. Vymyslím si ich, zájdem za kolegom, poviem, ako by mali vyzerať a už mu len vo dverách kričím: tak čau!“
Viete si predstaviť, že by ste Piaty element robili dnes?
„Ani mi nevravte. Špeciálne efekty boli vtedy v ére dinosaurov. Používali sme zelené plátna, pred ne sme postavili a zafixovali kameru a šesť hodín čakali, kým sa vyrobí jeden trik. Celý deň bol v ťahu. Asi o rok sa výroba trikov neuveriteľne posunula, filmári už mohli nakrúcať s kamerou na pleci, banda špecialistov im k obrazu dorobila, čokoľvek chceli. Šalel som, keď som zistil, že som asi autorom posledného sci-fi filmu nakrúteného starou formulou.“
Tajomstvo múmie je po čase prvým filmom, na ktorom ste nerobili ako producent, tú úlohu ste nechali na svoju ženu. Nebolo z toho doma zle?
„Nie, ja doma nepracujem. Nikdy si ani domov nevolám ľudí, s ktorými som v obchodnom vzťahu.“
To znamená, že medzi nimi nemáte priateľov?
„To znamená, že môj byt patrí mojim deťom. S partnermi sa stretávam v reštaurácii. Naopak, deti občas vezmem na nakrúcanie. Teraz si prišli pozrieť scény s pyramídami. Páčili sa im poklady a zlato, aj ho tuším skúšali ukradnúť.“
Sme teraz v Cannes, ale stretávame sa skoro potajme, ďaleko od festivalového ruchu. Aký k nemu máte vzťah?
„Mám ho veľmi rád. Keď som sem prišiel prvýkrát, mal som sedemnásť a päť dní voľna z vojenskej služby. Na stanici som sa prezliekol do civilu a vojenskú uniformu nechal v úschovni. Nikam ma bez akreditácie nepustili, tak som preskakoval zábradlia, hľadal východy a zadné dvere. Celé dni som len pozeral filmy, o ktorých som dovtedy nič nevedel. Indické, švédske.“
Už pár rokov sa snažíte, aby aj mladí ľudia z predmestí mali prístup k festivalovým filmom. Súčasne navrhujete zákony, ako zlegálniť sťahovanie a komentujete dianie v spoločnosti. Ale zdá sa, že žiadny film ste nenakrútili preto, aby ste prejavili svoje politické postoje.
„Myslím si, že jedno nepotrebuje druhé. Sme občania a musíme robiť, čo sa dá. Keď je zemetrasenie alebo sa prihrnie hurikán, niekto dá päť eur, niekto desať, niekto milión, podľa toho, aké má možnosti. Ja som citlivý k starostiam mladých z parížskych predmestí, nechcem, aby sa bezcieľne ponevierali po sídliskách. Ak však o nich hovorím, je to len jeden hlas z mnohých ďalších. Sú takí, čo pre nich robia oveľa viac.“
Francúzsko rieši dnes zákony pre prisťahovalcov. K nim sa nevyjadríte?
„Práve sme v Paríži rozbehli výrobu filmu, v ktorom budú vystupovať dvaja policajti alžírskeho pôvodu. Ale to bude komédia. Budú vyšetrovať mysterióznu vraždu starého muža v arabskom obchodíku. Viete, v takom, čo je ich v Paríži plno a sú otvorené aj do polnoci. No a bude to strašná hlúposť.“
