Pred desiatimi rokmi sa postaral o rozruch na scéne, keď naspieval vlastné pesničky. Gitarista Andrej Šeban odvtedy prešiel na sólovej dráhe veľký kus cesty, hoci priznáva, že to vôbec nebolo jednoduché. K svojmu prelomovému albumu Bezvetrie sa teraz rozhodol vrátiť a na koncertoch, ktoré tento týždeň odohrá v troch mestách bude hrať aj pesničky, ktoré ešte okrem neho nik nepočul.
V posledných štyroch rokoch Andrej Šeban hráva výlučne sám a naživo len sporadicky. Teraz si postavil nový koncertný program, s ktorým ho dnes môžete počuť v martinskom klube Múzeum, zajtra v Novom meste nad Váhom a vo štvrtok v bratislavskom Klube za zrkadlom.
Bezvetrie 2010
„Volám to Bezvetrie 2010. Povedal som si, že budem hrať pesničky z toho albumu, ktoré som ešte nehral a budem ich hrať nanovo zaranžované. Mám syntetizátor, do ktorého som si spravil podklady. Takže si to prinesiem hotové v stroji, nie ako doteraz, že som všetko vytváral naživo," tvrdí Andrej Šeban. Ďalšou novinkou je, že okrem gitár a fujary bude využívať aj klávesy a popri Bezvetrí zaznejú aj nové pesničky.
V októbri hral dva koncerty pod hlavičkou festivalu Bratislavské jazzové dni, teraz k nim pridá ďalšie tri, no potom si chce dať pauzu. Tvrdí, že možností na živé hranie je na Slovensku minimum a okrem dokončenia pesničkového CD chce nájsť vydavateľa aj pre inštrumentálny dvojalbum.
Sólová kariéra nemusí znamenať, že hudobník hráva sám. V Šebanovom prípade to tak však je a trvá to už štyri roky. „Z môjho pohľadu definitívne nie je s kým hrať. Všetci sa potrebujú živiť, tak robia kšefty. A tých kšeftov je veľa. Neskúša sa, všetko sa robí na poslednú chvíľu vďaka čomu išla úroveň prudko dole," spomína na dôvody svojho stiahnutia sa zo scény. „Jedného dňa človek zistí, že síce veľa hrá a niekto ho furt potľapkáva po pleci, ale nevie, čo vlastne hrá, kam to má smerovať, akú hudbu má vlastne rád. Nevie nič. Buď jedného dňa tú brzdu zatiahne a vystúpi alebo nie."
Sám so sebou
Hudobník, ktorý sa k tomu odhodlá veľa riskuje: „Ja som to urobil pred štyridsiatkou. Ten proces bol dlhý a spočiatku nebol ani náhodou obšťastňujúci. Viem koľko mi to trvalo, koľkých zlozvykov som sa musel zbaviť. Teraz mám zobrať človeka, ktorý je v tom stále po uši?," vysvetľuje kedysi vyhľadávaný gitarista a člen rôznych projektov dôvody svojej terajšej pódiovej i štúdiovej samoty. „Nepotrebujem saxofonistu, ktorý hrá skoro ako Coltrane, huslistu hrajúceho skoro ako Grappelli alebo bubeníka skoro ako Chambers. To ma nezaujíma. Oni vlastne hrajú dobre, ale mňa ich spôsob hrania nezaujíma. Viem, že keď ich začnem ťahať do môjho sveta, že to neprijmú."
Mladých muzikantov sleduje tiež, ale skôr im poradí, než by s nimi spolupracoval. Prekážkou pritom nie je technická nezrelosť, ani generačný rozdiel: „Ako môžem začať hrať s človekom, ktorému keď poviem mená Ligeti alebo Schnittke, myslí si, že hovorím o vynálezcoch parného hrnca? Keď som sám, za všetko som zodpovedný a viem si to ustrážiť. Ktokoľvek iný je pre mňa momentálne problém."
