Niekoľkokrát za rok odhodlá na „iný druh života“. Ide na svetové festivaly a ide sa tam „od stresu zblázniť“. Robí to rada, pretože sa z nich vracia naplnená a spokojná, že zažila ľudské stretnutia. LUCIA GARDIN, talianska fotografka so slovenskými koreňmi, fotografuje filmové hviezdy. Prvé roky často počúvala od ich tlačových agentov Nie, nie, nie. Ale čoskoro začala vyhrávať ceny. Jej jednoduchý štýl, skromnosť a zároveň vnímavosť a dôvtip oceňujú prestížne časopisy Time, Vanity Fair či Playboy, a dnes patrí medzi malú skupinu svetových fotografov, ktorí majú k hviezdam pravidelný prístup. Do konca novembra vystavuje v bratislavskom Pálffyho paláci.
Hneď na začiatku výstavy narážame na fotky Heatha Ledgera, talentovaného herca, ktorý sa predávkoval. Tušili ste z jeho pohľadu, že je predurčený na tragický osud?
„Ježišmaria, jeho fotky sú pre mňa veľmi bolestivé. Stretla som ho štyri mesiace pred smrťou a nedovolím si povedať, že bolo ten tragický osud vidieť už v pohľade. Pri našom stretnutí bol otvorený a veľkorysý, keď ku mne prišiel, pekne sa predstavil a to sa nestáva často. Jeho úsmev bol úsmev dobrého človeka. Vyžaroval mimoriadnu citlivosť, empatiu, múdrosť, krehkosť. Všetko vnímal. Je to bohatstvo, ktoré vás môže zhltnúť, ak sa s tým nenaučíte konštruktívne pracovať. Ľahko sa povie!“
Čo všetko sa dá vycítiť z jedného stretnutia?
„Vždy príde chvíľa, keď cítiť, že som s človekom predo mnou práve začala komunikovať. Sama vtedy ešte netuším, v akej rovine, som len vďačná za jeho duševnú prítomnosť. Pri Omarovi Sharifovi som vnímala hlboké oči, eleganciu, dôstojnosť, jeho minulosť, slávu, zmysel života. Hlbokou čiernou a zlatou sveteľnou guľou som chcela vyjadriť nadčasovosť a jeho životný príbeh. Ennio Morricone bol zase dosť nepríjemný, chladný, napriek tomu tam bol pre mňa. Farby a pohľad evokujú jeho povahu, miestnosť zas jeho hudbu.“
Hovoríte o ťažko postihnuteľných veciach. Ako sa dá vaša práca vedome ovládať?
„Musím byť psychologičkou, technicky zdatnou výtvarníčkou aj manažérkou, všetko si musím zorganizovať sama. Keď už dostanem šancu na fotenie, musím byť rýchla a fyzicky pripravená, pretože väčšinou nedostanem veľa času, len päť alebo desať minút. Vždy som pritom v neistote, ako by som to robila prvý raz.“
Chodievate aj na Slovensko, na Art Film Fest do Trenčianskych Teplíc. Je to s našimi filmármi jednoduchšie?
„Nie vždy. Napríklad s Martinom Šulíkom to nebolo. Je režisér, je teda rád za kamerou a nerád sa fotí. Najprv ma odmietol, ale keďže som túžila po jeho fotke, všade som za ním chodila. Našla som ho v trenčianskom kine – keď ma zbadal, nechápal, čo ešte od neho chcem. Spýtal sa, chcete fotku? Dobre, tak jedine tu! Čo som mala v tom smutnom socialistickom kine robiť? Postavila som ho pred automat s coca–colou a nechala ho, nech si zloží ruky. Jemu je bližšia irónia, tak som teda nadviazala na jeho reč. Vznikla dvojica fotografií, ktoré, podľa mňa, sedia len jemu.“
Ako vyzerá fotografické šťastie? Zjavuje sa často?
„Je to rovnaké, ako keď chcem uvariť niečo výnimočne dobré pre niekoho, koho mám rada. Sústredene pracujem, venujem sa tomu celou svojou dušou a dúfam, že to nakoniec bude mať výnimočnú chuť. Takú špeciálnu, až si poviem: hm, toto sa mi už nepodarí uvariť. Preto šťastie vnímam ako vrchol vnútorného pohybu. Akoby mi chcel život povedať, že som sa snažila a že som dobre uvarila.“
Ktorá z vystavených fotiek to šťastie skrýva?
„Každá fotografia ho musí mať, inak nie je výnimočná. Napríklad Dušana Hanáka som fotila v bielom ráme v parku. Mohla to byť klasicky pekná fotka, možno aj trochu vážna, ale práve, keď som sa pozerala cez objektív, vbehol mi do záberu malý psík. Biely ako ten rám, ešte aj kompozíciu si našiel, presne v ľavom dolnom rohu. Hneď som vedela, že som tým získala ešte čosi navyše. V každej dobrej fotografii je alchýmia.“
Filmy Davida Lyncha sú dosť extravagantné, na vašej fotografii však sedí veľmi pokojne. Ako sa to stalo?
„Lynch je veľmi milý, priateľský a pokojný človek. Stretla som ho na festivale v Benátkach. Jeho agent však nepočítal s tým, že sa bude fotiť, do programu mu naplánoval len rozhovory. Mne jedinej sa podarilo získať čas. Sedel v slabo osvetlenej miestnosti. Ponorila som sa do toho prítmia ako do lynchovskej atmosféry. Intímnosť svetla, tiene, siluety a široký záber vyjadrili jeho pokoj, a zároveň aj jeho fyzickosť.“
Mickey Rourke sa svojím životným štýlom dostal na dno a teraz znovu ožíva. Aké to je, fotiť takých exotov?
„Veľmi sa mi páčilo, ako je oblečený, ako vyzerá, akú má ranu na pere a ako pekne nosí všetko to, čo prežil. Každý detail ladil, aj so svetlami. Zastihla som ho na červenom koberci, z čoho málokedy vznikne dobrá príležitosť. Ale keď som na neho zakričala, pozrel sa na mňa veľmi intenzívnym pohľadom.“
Z vašich záberov vidno, že tento rok bolo v Benátkach škaredé, zamračené počasie. Čo s tým môže fotograf robiť?
„Musí si povedať, že to nejako esteticky využije. Pred stretnutím s Paulom Giamattim som si vzala širokouhlý objektív a hoci terasa hotela Excelsior vyzerala v ten deň naozaj bezútešne, začala som posúvať kreslá a zrazu to šlo. Keď sa zjavil Giamatti, zase som sa zľakla, veď sa pozrite, ako prišiel. V saku, vyleštených topánkach, vyzeral ako bankár. Žasla som, takto sa chce prezentovať? Ukázala som ho takého, aký je a myslím si, že výsledná fotografia mu nekrivdí.“
Režisér Stephen Frears bol asi druhý extrém. Ten je na vašej fotke bosý.
„Videla som, ako sa prechádza po tráve bez topánok, dokonca súhlasil aj s tým, že si sadne na zem. Páčilo sa mi, že mu vidieť špinu za nechtami, a že ho to netrápi. Myslím si, že dnes by sa mi už niečo také nepodarilo. Už vtedy bol slávny, ale teraz je ešte slávnejší a jeho agenti sú z toho úplne hysterickí. Aj agent Sofie Coppola bol mimoriadne nervózny.“
Ako sa to prejavuje?
„Nechcem sa na neho sťažovať, má ma rád, aj na ňom sa prejavuje, že má trému. Na Sofiu čakalo niekoľko dôležitých novinárov a vzniklo pri tom meškanie. On ten stres nezvládal a pre istotu to prejavil krikom. Napriek tomu mi pomohol. Kým sa na jednu slávnu novinárku čakalo, poslal za Sofiou mňa – dal mi jednu minútu. Sadla som si oproti nej na tú novinárkinu stoličku, aby som si pripravila kompozíciu. Bola to otázka sekúnd, ale medzitým tá novinárka prišla. Pokojne na mňa čakala, ale agent sa rozzúril, že vraj som zneužila situáciu. Lenže ja som to musela risknúť. Musela som uveriť, že toto je môj moment a ísť. Keby som si tú stoličku neukradla, fotku nemám. Na druhej strane, keby som to prehnala a rýchlo nezmizla, stratím agentovu priazeň. Preto som mu radšej ešte večer volala a ospravedlňovala sa.“
Nie je to smiešne, aká dôležitosť sa tomuto filmovému svetu pripisuje?
„Áno, je to šialenstvo. Dôležité je len to, čo jeden druhému môžeme dať. Tá novinárka bola nakoniec úplne pokojná a pokojná bola aj Coppola. Bol to prostý okamih, vidno to aj z toho, ako preložila nohy a položila tašku vedľa seba. Koľkokrát sa mi stane, že mi agenti tvrdia: nie, nie, nie je možné, aby sme ťa pustili fotiť, nie je na to čas. A potom na druhý deň toho herca alebo režiséra vidím, ako sa prechádza po meste a nudí sa. Veľa vecí je vymyslených a na to netreba zabúdať.“
