Dušan Mitana rozvíril v roku 1984 románom Koniec hry zatuchnuté vody socialistického Slovenska. Ukázal totiž, že za nie každý zločin príde trest. Že nekonečným hľadaním pseudoargumentov sa dalo spravodlivosti vysmiať. Román mal silné spoločenské konotácie a autor zákonité problémy s cenzúrou. Uhlárova inscenácia v trnavskom Divadle pre deti a mládež (1986) bola vtedy generačným vzdorom proti morálke väčšiny.
No princíp Zločinu a netrestu v Mitanovom podaní je nadčasový. Neprekvapuje preto, že po románe siahla dramaturgia nitrianskeho Divadla A. Bagara. Režisér Roman Polák s dramaturgom Danielom Majlingom poskladali divadelné leporelo.
Mitanových hrdinov nezmenili, príbeh ponechali v minulých časoch. V dlhom slede krátkych obrazov divákovi ukazujú príbeh Petra Slávika, ktorý konflikty s manželkou Helenou vyrieši vraždou, zo zodpovednosti za ňu sa mu však podarí vyvliecť...
No režisér nestavia obrazy do kontrastov, preto sa inscenácia veľmi rýchlo ustáli v rozpačitom tempe. Namiesto dramatických zvratov viaceré situácie i viacerých hrdinov režisér tlačí do grotesky. Ale tým, paradoxne, otupuje razanciu výpovede.
Reálie doby pripomína inscenácia hudobným výberom Jakuba Ursinyho, kostýmami Petra Čaneckého a hlavne scénou. Scénograf Pavel Borák postavil na javisku kocku so skosenou hornou plochou. Na nej sa divákovi zjavuje pôdorys bludiska, tvoria ho pohyblivé segmenty scény. No v inscenácii sa o bludisku - spoločenskom či politickom – nehrá. Otváraním segmentov a nábytkom vznikajú jednotlivé interiéry príbehu. Mechanická manipulácia scény čoskoro stráca vtip i napätie.
Petra Slávika, ale kdetu i komentátora príbehu hrá Milan Ondrík. Polák ho viedol viac do hĺbky postavy, Ondrík režisérovi uveril a po čase hrá menej na efekt a viac na tému. Ako-tak vybudované charaktery Slávikovej matky a manželky hrajú Daniela Kuffelová a Eva Pavlíková konzekventne. Ostatní herci v „rozbitej“ štruktúre inscenácie namiesto portrétov hrajú iba skice – prvej lásky (Kristína Turjanová), starého hundroša (Ján Hrmo), sentimentálnej domácej (Žofia Martišová), politikou zlomeného otca (Ján Greššo), alkoholizovaného intelektuála (Juraj Loj), ambiciózneho amatéra (Peter Kadlečík), komického vyšetrovateľa (Martin Nahálka), afektovaného herca (Juraj Hrčka).
Ak Mitanov Koniec hry aj dnes vypovedá závažné posolstvá, Polákova a Majlingova inscenácia o nich na škodu veci iba referuje.
