Do Bratislavy ste prišli s ukážkami zo svojho nového filmu, ktorý pripravujete s režisérom Martinom Hanzlíčkom. O čom je?
„Ten film je iba jedným fragmentom väčšieho projektu Pre Natálku. To je dievčatko, ktoré minulý rok takmer upálili českí neonacisti. To decko bolo sedem mesiacov v umelom spánku, malo popáleniny na osemdesiatich percentách tela, postupne jej amputujú prsty, ktoré sa stávajú nefunkčnými. Súčasťou tohto projektu bolo, že sme jej zohnali detského psychiatra, psychológa, vytvorila sa skupina ľudí, ktorí pomáhajú rodine, pretože v posttraumatickej situácii je celá rodina.“
Ako často sa s rodinou stretávate?
„Pretože sme (o sebe to hovorím v úvodzovkách, o Martinovi Hanzlíčkovi s výkričníkom) dokumentaristi, chodíme k nim pravidelne. Nakrúcame ich a vzniká niečo ako časozberný dokument o tom, ako sa Natálka a celá rodina pomaly stavia na nohy. Robíme to takmer rok, stávame sa súčasťou tej rodiny a vidíme, ako Natálka, ktorá spočiatku nevedela chodiť, teraz začína behať, smiať sa a komunikovať. To je neuveriteľný zážitok.“
Čo očakávate od filmu?
„Z tých návštev vznikne dokument, ktorý možno bude mať nejakú mobilizačnú silu, možno ľuďom povie, kam vedie istý typ predsudkov, ideológie, nenávisti. Časom vznikne webová stránky pribehnatalky.cz, ktorú potom jedného dňa Natálke darujeme.
Ako vám to napadlo?
„Prvé, čo mi napadlo hneď, ako som sa dozvedel o tom útoku, bolo: Doriti, veď presne v tomto veku je moja vnučka. To sa mám na to pozerať? S Martinom Hanzlíčkom, s ktorým sme robili už dva filmy – Krátku dlhú cestu a Dobré ráno, Slovensko –, sme sa dohodli za tri minúty a išli sme do toho.“
Dajú sa vaše tri filmy nejako porovnať?
„Postupne ako s Martinom vytvárame prvý, druhý, tretí film, vytvárame si svoj pohľad na tvorbu dokumentov. Pomaly, ale isto a vedome na niektoré veci rezignujeme. Nechceme robiť umenie, nechceme sa uchádzať o nijaké ocenenia, nechcem robiť film pre film. Chceme ostrým spôsobom povedať, že holokaust nie je pasé. Že násilie človeka k človeku nie je minulosť. Že Židia neboli nejakou exkluzívnou skupinou ľudí, ktorá sa stala obeťou nejakej zvlčilosti, ale že je to v nás. Obeťou môže byť ktokoľvek a kedykoľvek. Chceme mať pocit, že sme naozaj niekomu pomohli.“
Tí ľudia, ktorí hodili do Natálkinho domu zápalnú fľašu, dostali nedávno od dvadsať do dvadsaťdva rokov. Prezident Klaus povedal, že sú to neprimerané tresty. Čo si o tom myslíte?
„Václav Klaus, ktorý v živote povedal aj niekoľko múdrych vecí, tentoraz povedal príšernú hlúposť. Ja necítim potrebu hodnotiť prácu vyšetrovateľov ani prácu súdu, ctím rozhodnutie, ktoré spravil. My sme sa s Martinom ani nezúčastnili na súdnych pojednávaniach. Nás zaujíma, že boli vypátraní, odsúdení podľa zákona a že budú pykať. Hneď po vynesení rozsudku sme boli navštíviť Natálkinu rodinu a videli sme, že z nich spadlo obrovské bremeno. Dočkali sa chvíle, v ktorú neverili. Nikto im už nevráti Natálku, aká bola predtým, ale vidia, že existuje spravodlivosť, že existuje trest za zločin.“
