dať najavo, že usilovať sa o dôstojnosť novinárskej profesie má zmysel. Podpora, ktorú im vyjadruje čoraz viac kolegov z STV, je jasným dôkazom, že vedenie televízie nedokázalo presvedčiť redaktorov spravodajstva o svojej nezávislosti. Namieste je teda otázka, od koho je závislé vedenie STV? Odpoveď by vedel dať iba riaditeľ Milan Materák, ale ten je iste presvedčený, že má všetko pod kontrolou.
Celý spor vznikol okolo predsedu ANO Pavla Ruska, ktorého vplyv na televíziu Markíza bije do očí a v porovnaní s ňou bola až donedávna STV hotovou oázou slobody. Dyttert a Oravcová odišli aj preto, lebo sa nechceli podieľať na rozširovaní Ruskovho vplyvu mimo jeho vlastného mediálneho impéria. Na príklade Pavla Ruska je zreteľne vidieť, ako málo je slovenská spoločnosť pripravená rozoznávať rozdiel medzi slovami a činmi. Politický program ANO a Ruskove názory sa navonok v ničom nelíšia od normálnej liberálnej strany. Činy Pavla Ruska viditeľné denne v televízii Markíza sú však v ostrom rozpore s podstatou liberálneho myslenia, ktoré je založené na úcte voči slobode jednotlivca. Z tohto rozporu pramení hrozba, ktorú si uvedomujú zatiaľ najmä novinári, ale týka sa celej spoločnosti. V mediálnom veku je prepojenie medzi politikom a televíziou ničivou zbraňou, ktorá útočí na schopnosť ľudí kriticky myslieť. Táto schopnosť je pritom hlavnou protilátkou na zhubnú chorobu, ktorá sa volá korupcia.
Naše zákony, slabá politická kultúra a nedostatok nezávislých osobností zatiaľ nie sú schopné zabrániť, aby sa veľké médiá nezvrhli na pravý opak toho, čím by v demokracii mali byť. Predvolebná kríza nezávislosti v STV je zreteľným signálom, že po voľbách budú médiá čeliť hrozbám, na ktoré počas Dzurindovej vlády už takmer zabudli.
Autor: Martin M. Šimečka
