Ešte nemá tridsať, no keď ide o hudbu, asistujú jej najlepší slovenskí muzikanti. SISU MICHALIDESOVÚ vystihuje húština projektov, preto len kľúčové slová: džez, fusion. Flauta, píšťalka, klavír, spev. Divadlo pre deti aj dospelých. Hudba k filmom a inscenáciám. Rozprávka. Ale aj choroba blízka smrti, ktorou sa nikdy netajila, no teraz má pocit, že už o nej povedala dosť.
Záležitosťou prestíže a trochu snom mladých džezmenov sú Bratislavské jazzové dni. Vy máte dvadsaťsedem a džezáky z pódia dobre poznáte. Aký je to pocit?
Tohtoročné vystúpenie na džezových dňoch bolo moje tretie. Predtým som hrala s mojou dávnou kapelou Sisa´s Food, skupinami Remedios a 3 plus 1 na malom pódiu alebo na sprievodných koncertoch. Teraz som zistila jednu vec. Keď raz na džezákoch hráte na veľkom pódiu, nabudúce už nechcete hrať na malom. (Smiech.)
Zároveň bolo pre vás prekvapením, že sa tam hudba ako vaša dostane.
Jedna vec je filmová či divadelná muzika, ktorú nahráte, sám ju vydáte, páči sa ľuďom aj vám. Väčšinou však skončí v divadle alebo vo filme, kde má sprievodnú funkciu. Nehrá sa na koncertoch.
Prišli ste s tým, že máte za sebou ťažký deň. Čo všetko to obnáša?
Bola som v škole, kde cvičíme namáhavý džezbalet. Na bratislavskom konzervatóriu končím piaty a šiesty ročník herectva, ktorý som prerušila, keď som ochorela. Po deviatich rokoch pokračujem a školu si vážim. Nemám pocit, že tam musím chodiť, naopak, som rada, že sa niečo naučím.
S herectvom ste predtým študovali zároveň hudbu.
Študovala som oboje, ale ukončila len štvrtý ročník herectva, pretože som ochorela a rok sa liečila. Neskôr som ešte pribrala špeciálnu kompozíciu a dostala sa na VŠMU na herectvo. Lenže to bolo rok po chorobe, telo zoslabnuté a štúdium som fyzicky nezvládala. Prerušila som štúdium, hrala som v hre Funebrák v réžii Patrika Lančariča a venovala sa muzike.
Divadlo pre deti Úsmev, kde sa odmalička pohybovala,
opäť funguje po niekoľkoročnej pauze
Onkologické ochorenie navyše v mladom veku nie je čosi, o čom je samozrejmé rozprávať, no vy sa tým médiám netajíte.
Hm. Veľa sa o tom písalo, ľudia to už nechcú vnímať. Snažím sa nahrádzať smutné zážitky novými, príjemnými. Choroba človeka pretvára a človek sa jej snaží unikať. Tvorba mi v tom veľmi pomáha. Je prirodzenejšie hovoriť o radosti, ktorú mi hudba vytvára. Preto už nechcem hovoriť o chorobe.
Určite?
Už som to aj veľakrát odmietla. Je to zbytočné.
Pochádzate zo stopercentne muzikantskej rodiny. Bolo vôbec na výber, študovať niečo iné?
Mama hrala na organe, otec na hoboji a harmonike. Často sme spolu doma hrávali. Aj na Orave, kde máme drevenicu, som rada hrávala pri ohni na píšťalke ľudovky. Jedine sestra sa prestala aktívne venovať hudbe a šla študovať jazyky napriek tomu, že hrala na klavíri i na flaute, čím ma vlastne inšpirovala. Niekedy ľutuje, že nešla študovať na konzervatórium.
Čo za žáner ste počúvali okolo pätnástich rokov?
Akurát som začala počúvať džez. Prvýkrát som stretla Jiřího Stivína na jeho improvizačnom workshope vo Všenoroch pri Prahe, kde som si s ním aj zahrala. Bola som úplne hotová z jeho schopnosti improvizovať.
Klasika bola povinnosť, kým džez ste „uznávali“ ako iní v tomto veku rock, metal či hiphop?
Na konzervatóriu sa vyučuje klasika, ale stretla som tam Matúša Jakabčica, ktorý ma začal učiť džez. Je tiež smutné, že on jediný u nás učí džezovú harmóniu, organizuje ansámble a rozvíja povedomie o džeze. Keď som raz v Košiciach stretla poľských džezmenov, pýtali sa, aké máme na Slovensku džezové školy, a musela som povedať, že nijaké. Takže som na škole popri klasike začala cvičiť džez - najprv tajne. Učiteľ ma najprv občas prichytil, ako cvičím niečo iné, a potom mi aj sám podstrčil džezové nahrávky. Blízko k džezu mali aj Šlitr a Suchý, ktorých mi ešte predtým hrával otec. Neskôr som mala frajera gitaristu a on mi púšťal džezových gitaristov, ktorých som tiež začala počúvať.
Po premiére filmu Dušana Trančíka Zima kúzelníkov (2006), v ktorom hlavnú
úlohu hral Marián Labuda. Sisa Michalidesová pre film zložila hudbu
Čím vás zlákal džez?
Voľnosťou. Improvizáciou. Znel slobodne a mňa priťahovali jeho možnosti.
Tínedžerom sa tento žáner väčšinou zdá učesaný, zložitý a akademický.
Práve v džeze často fúka neučesaný vietor, kým rock môže byť príliš tvrdý, preto som ho nepočúvala, podobne ako neobľubujem pop. Na džeze mám rada narúšanie bežných postupov, hľadanie inšpirácie a spájanie tradície so slobodnými úletmi. Skrátka: komplikované veci.
Mali ste v tomto medzi rovesníkmi spojencov?
Áno. Keďže ako malá som nechcela zostávať sama doma a rodičia ma brávali so sebou do divadla Úsmev. Pohybovala som sa medzi staršími. ktorí mali väčšinou o desať, pätnásť rokov viac, a ja som bola do jedného z nich veľmi zamilovaná. Otec bol dramaturgom v bratislavskom Istropolise, kde to vrelo divadlom aj koncertmi. V malej sále bola naša domovská scéna, kde som sa začala obšmietať po javisku. Aj víkendy som trávila v divadle. Cez týždeň som popri škole cvičila na klavíri a flaute. Nikdy to nebolo, že by som sa nudila alebo len tak túlala po vonku.
S deťmi, herectvom, ale aj onkológiou súvisí pesničkový projekt Veľkí herci malým deťom I. aj II., v ktorom ste ako spevákov angažovali známych hercov.
Výťažok z knižiek je venovaný detskej onkológii. Už sme darovali tristotisíc korún nemocniciam v Banskej Bystrice, Bratislave a Košiciach a vyše dvestotisíc zarobil projekt v Česku.
Odkiaľ ten nápad?
Dobrý kamarát, textár Peter Konečný a mama mi podsúvali texty, ktoré som zhudobňovala. Povedali sme si, že urobíme cédečko, ktoré naspievajú známi herci, a k tomu aj knižku s ich ilustráciami. Napísala som noty aj som si zaspievala. Verím, že sa podarilo pomôcť deťom na onkológii.
Dospelí deti neraz podceňujú. Je náročné skladať piesne pre deti?
Dôkazom je i podceňovanie detských divadiel, ktorých je u nás málo. Nie je ľahké deti zaujať a udržať ich pozornosť. Stačí malá chvíľa a už sú rozptýlené. Veľkí herci malým deťom bol projekt, kde som nechcela vytvoriť pesničky v popovom štýle. Chcela som, aby sa deti priučili niečo o hudobných nástrojoch a štýloch, ktoré zaznejú: džez, flamenco, klasika, dokonca aj country. Tým, že pesničky naspievali herci, sú živšie a divadelnejšie. Deti si príbehy dokážu lepšie predstaviť. Práca ma veľmi tešila, pri tvorbe sme sa veľmi dobre zabavili. Napríklad Zuzka Kronerová spievala ako žaba a straka, Martin Huba spieval papagája, milo ráčkujúc zmeneným hlasom tak, že ho z potom nahrávky nikto nespoznal. Pesničku dokonca púšťali v rozhlase ako hádanku.
S manželom Petrom Preložníkom posledných päť rokov bývajú pri Pezinku v dedine
Viničné, kde majú v domčeku aj hudobné štúdio. Záhrada je miestom na stretnutia
s kamarátmi aj s rodinou (na snímke Michalidesovci) - a tiež miestom pre zajace,
ktoré sa tam pasú
Máte reakcie od detí a rodičov? Píšu, ozývajú sa?
Deti sa tešia. Zastavovali ma aj ich mamičky a predvádzali, ako si deti pesničky spievajú. Na naše predstavenia do Divadla v podpalubí chodia stáli fanúšikovia, no niekedy nás reakcie detí aj prekvapia. Tak ako dospelí aj deti dokážu byť škodoradostné, žalovať a nadŕžať záporným postavám.
Testovali ste pesničky pred vydaním na deťoch?
Najprv sme sa báli, ako ich deti prijmú, pretože je to trochu iné ako bežná produkcia. Skúsila som to s malým susedom. Vypočul si pozorne pesničku Zuzky Kronerovej, ihneď chcel počúvať ďalšie - test dopadol dobre.
Zistili ste čosi o tom, čo dnes deti počúvajú? Aký majú vkus?
Najobľúbenejšia pesnička je Repovalo prasiatko, takže asi rep.
Vráťme sa k džezovým dňom. Ako vám napadlo koncertovať s hudbou pôvodne zloženou pre film?
Zavolal mi organizátor Paľo Daněk, či nemám kapelu, predtým počul cédečko Zimní kúzelníci. Vravel, že si môžem zohnať hostí a muzikanti súhlasili. Pridali sme flamenco tanečníka a ozvláštnili koncert dvoma skladbami z predstavenia Zimná rozprávka z repertoáru Novej scény, v ktorej sa veľa tancuje. Bola som rada, že okrem stálych špičkových muzikantov prijal pozvanie aj Marcel Comendant, cimbalista pôvodom z Moldavska, ktorý hráva s huslistom Stanom Palúchom. Koncert tak nadobudol sčasti folklórny charakter. Interpretácia cimbalovej hudby v spojení s džezom bola zážitkom pre nás aj pre diváka.
Čím vás oslovila ľudová hudba Balkánu?
Balkán chcel odo mňa režisér Dušan Trančík, keď som komponovala hudbu k filmu Zima kúzelníkov. Dokonale sa totiž hodil k postave pána Mariána Labudu.
Ako ste sa dostali k filmovej hudbe?
Nakrúcala som dokument a zvukárovi Igorovi Vrabcovi som dala svoje cédečká, nech ich niekomu nezáväzne rozdá. A odrazu mi volal režisér Dušan Trančík, že ide robiť film a páči sa mu hudba, ktorú som mu poslala. Bola to však náročná práca.
Prečo?
To, že som hudbu k filmu robila prvýkrát a tvorcovia filmu mi dali dôveru, bola veľká zodpovednosť. Niekedy je pre skladateľa ťažké, ak si režisér do filmu dosadí cvičné skladby, aby sa mu lepšie strihal obraz. Potom sa stane, že mu tie, čo mu donesiete, pripadajú čudné, lebo si zvykol na iné.
Laikovi sa zdá zaujímavé, ako sa nad filmom dohovárajú režisér a skladateľ.
Je dobré, keď je režisér muzikantom a vyzná sa v hudbe. Obaja potom lepšie spolupracujú a vzájomne sa dopĺňajú. Ideálna je predstava vzájomnej inšpirácie. Nerada sa prispôsobujem požiadavkám trendov. Napríklad z Ameriky k nám prišiel trend dávať k titulkom na konci filmu ľahkú, najlepšie popovú pesničku, ktorá s dejom inak nesúvisí. To je móda, s ktorou sa nestotožňujem.
Sisa v roku 2005 s hercom Lacom Keratom a so spisovateľom Vladom Jančekom
Nebije sa vo vás herectvo s hudbou? Nechceli ste byť pôvodne herečkou?
Keď robím iba jedno, chýba mi druhé a naopak. Niekoľko rokov som skúšala venovať sa len hudbe, a nevedela som, prečo som nespokojná. Dospela som k poznaniu, že mi chýba herectvo. Že ma uspokojuje, keď sa veci prelínajú, som zistila na príprave divadelných inscenácií. Sedela som s režisérmi v hľadisku, pozorovala hercov a často odolávala nutkaniu vyskočiť na javisko a hrať s nimi. Javisko ma priťahuje ako herečku aj ako hudobníčku v kapele.
Je v džeze dôležitá exhibícia?
Hm. Určite si treba veriť, no najlepšie je, ak sa človek z hudby teší. Ak sa mu hrá tak dobre, akoby z neho hudba vychádzala sama. Nevie, kde sa v ňom berie, chytá intonácie a hrá, akoby bol napojený na pramene kdesi hore. Páči sa mi Beethovenova myšlienka, že hudba je vyššie zjavenie ako všetka múdrosť a filozofia. Komponovanie je ako pošta. Ktosi cez vás posiela hudobné myšlienky a vy s tým nič nemáte. Ste len prostriedok.
Ak to neznie ako klišé otázka na inšpiráciu: máte spôsoby, ako tieto tvorivé stavy navodiť?
Mám svoj obľúbený klavír, za ktorý si sadám sama a v tichu. Nedávno, keď som vymýšľala hudbu k inscenácii Zimná rozprávka, mala som veľmi málo času. Chodila som so scenárom a textami cez vinohrady pod modrým nebom. Bolo to ako obrad. Prosila som milých anjeličkov hore, nech mi pošlú nápady - a poslali, (Smiech,) Tak som to nahrávala na telefón.
Kedy sa vám skladá najlepšie?
Niekedy potrebujem byť v pokoji, v tichu, s klavírom. Inokedy ma ženie termín a v tvorivosti pomáha stres.
Nemávate pocit, že sa strácate v množstve skupín a projektov?
Mať toho na krku veľa je vzrušujúce možno chvíľku, ale potom sa ten pocit stráca. Aj v súčasnosti robím muziku do divadla, popri tom hráme divadlo, s kapelou sme cvičili na džezové dni a ešte doma v hudobnom štúdiu niekomu dokončujeme cédečko. Človek sa musí rýchlo prepínať z jednej veci na druhú a dlhšie trvá, kým sa dostane do hĺbky veci. Je to vec zvyku.
K práci si prizývate najlepších domácich džezmenov a väčšina z nich je od vás aspoň o generáciu staršia. Ako im tlmočíte svoje predstavy?
Sú takí dobrí muzikanti, že im netreba veľa vysvetľovať, navyše moje kompozície nie sú veľmi zložité. Je zaujímavé sledovať, ako sa skladby, ktoré vznikli na klavíri, zmenia v interpretácii kapely. Teraz však už toľko nehrávam v iných skupinách, dôvodom je aj to, že mám problém s chrbticou. Chcela by som sa však viac venovať vlastnej skupine 3 plus 1, s ktorou hráme džez fusion, hoci mali sme dlhšiu pauzu.
Zimní kúzelníci – projekt vychádzajúci z jej hudby pre film aj divadlo, ktorý to v podaní
špičkových hudobníkov dotiahol až na koncertné pódiá – naposledy na tohtoročných
Bratislavských jazzových dňoch
Spoluhráčom je váš manžel Peter Preložník, tiež džezový muzikant. Je pre vás dôležité, že je partner „od fachu“?
Chcem, aby partner do hĺbky rozumel veciam, ktoré robím. Možno je to tým, v akom prostredí som vyrastala. Bola som zvyknutá počúvať, ako sa mama a otec rozprávajú o divadle aj o hudbe. Myslím, že sa spolu nikdy nenudili, ani sa nenudia a my sa tiež nebudeme. Keď tvoríte a hráte, máte o čom hovoriť.
Džez je menšinový žáner, Slovensko primalé. Uživí sa u nás džezový hudobník?
Niekedy to nie je ľahké. Mne to ide v kombinácii komponovania a divadla. Ak si koncerty sám nevybavíte alebo ich náhodou nevybaví niekto vám, tak ich nemáte. A ak ide o albumy, džez sa veľmi nepredáva, najmä ak nie ste známy a nerobíte komerciu. Našťastie, sme na to dvaja.
Čo najbližšie chystáte?
Koncom roka vyjde CD Sisa a Sivý holub, na ktoré sa veľmi teším. Moje klavírne skladby na ňom hrá Mikuláš Škuta, Boris Lenko a niektoré aj ja sama. Teším sa na divadelnú hru Klauni v pekle. Napísal ju pre nás Peter Pavlac, režisérom bude Peter Lančarič. Nebude to ľahká rozprávka, skôr pre staršie deti. Premiéra bude v marci v Divadle v podpalubí, kde pravidelne hrávame, a budeme s inscenáciou aj cestovať. V januári budem komponovať scénickú hudbu pre divadlo Astorka, teším sa na spoluprácu s režisérom Jurajom Nvotom. Budem sa venovať ďalej štúdiu herectva, pretože ma baví. Ak mi to dovolí čas, skúsim aj učiť, už teraz si viac ako predtým všímam, ako vyučujú učitelia, a školu si viac vážim. Chcem nasávať nové veci a... venovať sa slasti myslenia. (Smiech.)
V kapele 3 plus 1 po jej boku hrajú aj manžel – spoluhráč
Peter Preložník (vpravo) a basgitaristaViktor Hidvéghi (vzadu).
Nové cédečko z roku 2006 drží skladateľ Vladimír Godár
Sisa Michalidesová (1983)
Narodila sa v Bratislave. Na konzervatóriu študovala herectvo, flautu a špeciálnu kompozíciu. Fusion a smooth jazz hrá v skupinách 3 plus 1 (rovnomenný album 2006), ktoré založila. Hrávala v skupinách, Sisa´s Food, Juraj Griglák and Band a Remedios. Spolupracovala s hudobníkmi: Andrej Šeban, Oskar Rózsa, Szidi Tobiasz, Richard Müller, Zuzana Suchánková, Jiří Stivín, Robo Opatovský, skupina Mango Molas a ďalší. Je autorkou hudby k filmom Zima kúzelníkov, Malé oslavy, Sisa a sivý holub, Leto. Skomponovala scénickú hudbu pre divadlá L+S, SND, Astorka, Mimo, Úsmev, Divadlo J. Palárika v Trnave, Teatr im. Hansa Christiana Andersena v poľskom Lubline. Ako herečka účinkuje v hrách Veľkí herci malým deťom I, II, Pelikáni v pustatine a účinkovala v hrách Pirueta, Funebrák a v rozprávkach divadla Úsmev. Vlani vydala album Zimní kúzelníci, tento rok Zimnú rozprávku. Žije vo Viničnom pri Pezinku, jej manželom je džezový hudobník Peter Preložník.
