Významný slovenský literárny vedec, jazykovedec a skvelý pedagóg vychoval mnohých vedcov.
František Miko (13. 4. 1920 - 13. 11. 2010) patril v slovenskej literárnej vede k zakladateľskej generácii, nesenej pátosom vedeckého prístupu k literárnym textom a literárnohistorickým procesom. Vedno s Mikulášom Bakošom a Oskárom Čepanom tvoril František Miko literárnoteoretický vrchol tohto obdobia. Jeho komunikačno-semiotický štylistický model literárneho textu stojí v jednom rade s výskumom takých významných literárnych teoretikov ako Jan Mukařovský, Roman Jakobson či Jurij Lotman.
Narodil sa v Lipanoch, počas druhej svetovej vojny vyštudoval Slovenskú univerzitu v Bratislave, za protifašistickú ilegálnu činnosť bol v roku 1943 väznený. Po vojne pôsobil ako vysokoškolský pedagóg a vedecký pracovník v Prešove, Bratislave a Nitre.
Medzi najvýznamnejšie knižné publikácie Františka Mika patria literárnovedné monografie Estetika výrazu (1969), Text a štýl (1970), Od epiky k lyrike (1973), Štýlové konfrontácie (1976), Hodnoty a literárny proces (1982), Analýza literárneho diela (1987), Umenie lyriky (1988) a Význam, jazyk, semióza (1995), spoločná publikácia s Antonom Popovičom Tvorba a recepcia (1978) a jazykovedná monografia Rod, číslo a pád podstatných mien (1962).
František Miko bol v pravom zmysle slova pedagógom. V Nitre budoval kabinet literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky a vytvoril komunikačno-semiotickú školu, ktorá sa stala súčasťou medzinárodného vedeckého kontextu a dnes aj štandardných príručiek európskej a svetovej literárnej vedy. Až do poslednej chvíle tu konzultoval. Medzi vedeckých následovníkov Františka Mika patrí rad literárnych vedcov staršej, strednej a mladšej generácie, dielom ktorých pokračuje jeho aktuálny vedecký odkaz.
František Miko patrí vo svojej oblasti medzi najcitovanejších autorov a niet dôvodov pochybovať, že budúcnosť toto jeho postavenie ešte zvýrazní, povedal o ňom Stanislav Rakús, spisovateľ a literárny vedec.
FOTO - TASR