RADIM ŠPAČEK je synom novinára a bývalého hovorcu prezidenta Václava Havla Ladislava Špačka. V šestnástich ušiel z domu a neskôr až do Sarajeva, kde sa práve bojovalo. Jeho drogou sú seriály, no najviac komplimentov zbiera za svoj film Pouta, o ktorom sa v Česku po jeho premiére hovorilo ako o filme roka.
Váš film Pouta sa vracia k téme Štb. Vlani prišlo do kín viac takýchto snímok. Vyzeralo to skoro ako napĺňanie spoločenskej objednávky k 20. výročiu nežnej revolúcie. Nehnevalo vás to?
Náš producent si trhal vlasy, že sa to takto zišlo. Scenár Ondřeja Štindla mal totiž asi sedem rokov, ale kým sa zohnali peniaze a kým sa to natočilo, objavilo sa viac filmov s podobnou tematikou. Ale každý z filmárov na to išiel inak, niekto cez kostýmy a retro, niekto pátral po ohlasoch tej doby v súčasnosti ako Jan Hřebejk, niekto urobil triler zasadený do tejto doby. Som len rád, že tých pohľadov je viac, hoci viac filmov na tú istú tému môže vyzerať bizarne. Ale je to asi aj tým, že tých dvadsať rokov bol čas potrebný na očistu.
Vo filme nemáte herecké hviezdy, nechceli ste ich?
Od začiatku som vedel, že nechcem veľmi známych hercov. Ak prídem na film, kde hrajú hviezdy, mám blok, už im neverím. Ale ako fór sme dali do malých úloh Oldřicha Kaisera či Ivu Pazderkovú.
Vaša rodina mala s ŠtB svoje skúsenosti, čerpali ste aj z nich?
Až po revolúcii som sa dozvedel, že na nás boli nasadení a že nám eštebáci údajne chodili do bytu, keď sme neboli doma. Môj otec nemal pas, dosť ťažko hľadal prácu, ale ja som prežil celé detstvo v blahej nevedomosti. Musím si to spätne rekonštruovať a až teraz mi to všetko začína zapadať do seba.
Máte na film nejaké reakcie aj od bývalých eštebákov?
Našťastie nie. Ani neviem, ako by som na ne reagoval. Zažil som pár ohlasov v tom zmysle, že v tomto období neboli ľudia len takto nešťastní. Ale my sme natočili príbeh človeka, ktorý ide za svojím záujmom a doba mu na to dáva šancu.
Je váš film o chorom človeku či oveľa viac o chorej spoločnosti? Bol by dnes váš hlavný hrdina ako člen dnešných spravodajských služieb lepší?
Lepší by nebol, ale nedostal by príležitosť správať sa ako monštrum. Myslím si, že aj spoločnosť nás determinuje, na všetko treba mať kľúč aj zámku. Chyba systému spočíva v tom, že chorí ľudia dostávajú možnosť manipulovať s inými. Aj dnes sa to deje, ale predsa len v menšej miere.
Necítite sa niekedy aj dnes ako disident?
Určite by som sa tak neoznačil, ale vždy som bol trochu drzý a rebelujúci. To sa dnes už nenosí. Keď o niekom poviete, že je disident, akoby ste hovorili, že je blázon. Ale keď teraz čítam články o ekonomickej kríze, všade sa zdôrazňuje, že sa podcenil význam protestného, nesúhlasného názoru. My si už len všetci kývame, ak na Facebooku niekto napíše niečo, čo sa nám nepáči a odstránime ho z kruhu priateľov. To je choré. Nehovorím, že viac ako vtedy, ale aj dnes rovnako ako za socializmu treba búrať zažité predstavy, stále niečo spochybňovať, hoci by to mali byť len hlasy šialencov.
V súvislosti s Štb sa hovorí aj o mafiánskych praktikách. Sme podľa vás mafiánskou spoločnosťou?
Ja si to až tak nemyslím, hoci niektoré praktiky sú novinármi označované za mafiánske. Mafiánske však je, ak v Moskve zlámu novinárovi ruky aj nohy, aby nemohol ani chodiť, ani písať. Na dnešnej spoločnosti môžete nájsť tisíc chýb, ale môžete o nich napísať. Ak je spoločnosť ovládaná mafiou, máte strach čo i len ceknúť. My si dnes žijeme v najväčšom luxuse, aký sme kedy zažili.
Vy ste odišli z domu ešte pred maturitou. Neľutujete to niekedy, nezobralo vám to bezstarostnosť?
Beriem to ako veľkú školu. Občas som možno nemal peniaze, ale inak ma to bavilo asi oveľa viac ako byť o desiatej večer doma. Vždy som bol hyperaktívny, ťažko zvládnuteľný, kulminovalo to v šestnástich, keď bolo medzi mnou a otcom veľké pnutie, radšej som teda odišiel. Bolo isté obdobie, keď sme veľmi nekomunikovali, ale teraz si to neviem vynachváliť, s rodičmi máme ideálne vzťahy. Keby som neodišiel z domu a keby som neodišiel do Sarajeva, neodpichlo by ma to do sveta.
Čo vás naučila skúsenosť z pobytu v krajine, kde sa bojovalo?
Predovšetkým som prestal túžiť po majetku. Zistil som, že nech ste akokoľvek bohatí, behom minúty môžete o všetko prísť, či už je to konto, alebo aj strecha nad hlavou. Keď sa dívam na fungujúci hypermarket, stále vidím ten strih, že to všetko môže prestať fungovať v priebehu niekoľkých dní. Od tej chvíle som nemateriálne založený, čokoľvek stratím, poviem si, že je to len vec. Oveľa viac pre mňa znamenajú priateľstvá a to, čo sa nedá celkom vyjadriť číslami. Pre mňa bolo nakrúcanie v Sarajeve aj filmárskou školou, sám som si robil kameru a strih.
Ako sa dívate na príčiny tejto vojny?
Do Sarajeva som odchádzal médiami presvedčený, že je to náboženský konflikt, ale tam som zistil na vlastnej koži, že je to hlúposť, že vojna je nehorázny biznis. Dôvod, prečo sa vojny vedú, je ten, že sa na nich dá strašne zarobiť.
Priťahujú vás niekedy apokalyptické vízie civilizácie?
Taký pochmúrny nie som, oveľa väčšie nebezpečenstvo vidím v tom, že naša civilizácia skončí pozvoľne, že si ani nevšimneme, že sme pri zrode niečoho, čo nás môže ohroziť. Máme plno etických problémov. Máme liečiť ľudí za pomoci embryonálnych buniek? Máme používať geneticky modifikované plodiny?
Vaše meno je podpísané pod veľmi rôznorodými televíznymi projektmi - od seriálu o etikete až po queer magazín.
Nikdy som nechcel byť jednoprúdový. Aj Pouta sú uplne iné ako moje predchádzajúce filmy. Pre mňa bol multikultúrny magazín o cudzincoch či alternatívnej hudbe vždy šancou sa s niekým zaujímavým stretnúť a niečo sa naučiť. Robil som rozhovor Nickom Cavom aj s Vladimírom Mečiarom. Najhoršie je, ak už začínam pociťovať, že je to rutina. Našťastie však tieto magazíny dlho v televízii nevydržia.
Aká je schopnosť našej spoločnosti prijímať inakosť?
Nemali by sme si na čo sťažovať. V Česku i Dánsku sú podmienky pre gejov a lesbičky perfektné. Ja nemám žiadne zlé skúsenosti, možno je to na Slovensku iné, ale východiská sú podobné. Nie som bojovník, nechodím do sprievodov. Žijem v spoločnosti, kde nie je proti čomu bojovať ani to dávať na obdiv, ani sa voči niečomu brániť. Ja si pripadám normálne a nemám s tým žiadny problém. Keby som vyrastal v Iráne, tak to prežívam oveľa bolestnejšie.
Neberiete réžiu seriálov len ako spôsob obživy?
Uživil by som sa aj iným spôsobom, ale toto ma baví viac. Pre mňa sú seriály ako droga, ak týždeň netočím, som na nervy. V Amerike si seriály môžu dovoliť byť aj experimentálne, viac zamerané na špecifického diváka. Teším sa, až tento trend dorazí aj k nám.
Čo ste robili na výročie 17. novembra?
Vlani som sa v ten deň zúčastnil akcií, ktoré v meste k výročiu revolúcie spoluorganizovala aj moja sestra. Tento rok sme mali súkromnejší program.
Naplánovali sme si s kamarátmi domáce premietanie bollywoodskych filmov.
Organizujete dokonca aj festival bollywoodskeho filmu. Ako ste prepadli tejto vášni?
V Indii som zašiel do kina a chytilo ma to. Zistili sme, že je nás viac s podobnou úchylkou. Teraz je už z festivalu moloch, ktorý sa nedá zastaviť.
V Prahe je stále zvykom chodiť 17. novembra zapaľovať sviečku na Národnej, však?
Je asi pravda, že pre Čechov je tento sviatok asi o niečo dôležitejší ako pre Slovákov, tam chodia stovky či tisíce zapáliť sviečku. Mnohí z nich sú Slováci, ale v Bratislave by to neurobili. Je to reflexia stavu našej spoločnosti. Nadávame na vládu, štve nás, ale stále si chceme pripomenúť, že sme na tom lepšie ako pred dvadsiatimi rokmi. Ak aj nechodíme demonštrovať do ulíc, tak si to veľká väčšina ľudí v ten deň uvedomí. A to, myslím si, stačí.
