Kniha vyšla ako doplnok odhalenia sochy Svätopluka. Upísať sa takýmto spôsobom politike predstavuje pre historika vždy isté riziká.
Výsledkom okolností, za akých vznikla kniha o Svätoplukovi, môže byť odborne akceptovateľné dielo, ale aj servilná nadpráca, tzv. „spoločenská objednávka“. O tom, v akých dimenziách sa kniha Kráľ Svätopluk (vydala Matica slovenská) Matúša Kučeru pohybuje, naznačuje aj výber ilustrácií. Ako prvá bola zvolená Žilina, odkiaľ nie sú známe významnejšie nálezy z deviateho storočia, namiesto hradiska Molpír je ponúknutý susedný kopec so Smolenickým hradom, avarské (!) kovanie je označené za „nákončie z dielne veľkomoravského kováča“. Použitá literatúra je abecedne zostavená len čiastočne.
Veľká Morava a ideálny štát
Svätopluk sa už v minulosti stal predmetom historických i politických interpretácií. Svoj prístup autor zadefinoval na strane 130: pravdu môžu podľa neho vyznávať historici, on dal prednosť tomu, čo nazval „Slovenská ľudová ... národná tradícia“. Keby s takýmto „krédom“ prišiel študent histórie, asi by skončil, ale prosím; každý autor má právo na vlastnú koncepciu a treba to rešpektovať. Takisto však musí M. Kučera rešpektovať, že historici, ktorí si ctia fakty (inak by už neboli historikmi), majú právo v tomto vidieť podobný rozdiel ako medzi lekárom a mastičkárom.
M. Kučerovi vychádza Veľká Morava ako ideálny štát: „Neviedli sme dobyvačné vojny ... Pokojní roľníci rok čo rok zapínali svoje radlá ... Panovníkovi úradníci zas nespravodlivo nezdierali národ“. Takto infantilne nezačínajú ani rozprávky a mytologicky je podaný aj Svätopluk. Vraj nemal nič spoločné s vyhnaním Metodových žiakov, to tvrdia len „niektorí nepoučení historici“. Pikantné je, že jedným z nich bol aj M. Kučera. V brožúre, vydanej svojho času pre Socialistickú akadémiu ČSSR, doslova uviedol: „Toto všetko sa dialo so súhlasom a podporou samotného kráľa Svätopluka“. Medzitým síce neobjavili nový prameň, ale zmenili sa politickí objednávatelia, na čo vie zrejme autor brilantne reagovať. Otázku, či bol Svätopluk kráľom, o čom sa medzi historikmi polemizuje, vyriešil jednoducho: korunu si dal položiť na hlavu „od svojich“. Svätopluk vraj lovil bizónov (to bol aj indiánsky náčelník!?), a divokých oslov, hoci na našom území nežili (autor zrejme čosi začul o unikátnom náleze kostí domestifikovaného osla).
Dejiny ako z rozprávky
V snahe vyrobiť z Veľkej Moravy štát „Starých Slovákov“, M. Kučera takmer ignoruje fakt, že jeho ťažiskom bola južná Morava. Veľkoryso však pripúšťa, že „Svätopluk bol aj kráľom Moravanov, nielen Slovákov“. Ani centrálne trhy nemohli byť podľa neho v Mikulčiciach, kam ich lokalizujú bádatelia, ale len v Nitre alebo v Bratislave, lebo „boli by to zvláštne trhy, na ktoré sa nedalo dostať po žiadnej vodnej ceste“. Keby bol M. Kučera odborne fundovanejší, vedel by, že Mikulčice ležia na rieke Morave, ktorá je splavná a z jej koryta pochádzajú dokonca aj nálezy lodí.
Kniha M. Kučeru je učebnicovou ukážkou mytologizácie dejín; ukážkou, kam historik dospeje, ak opustí kritický prístup k prameňom. V jednom má však pravdu: v úvode uvádza, že na Slovensku dosiaľ nevznikla historická práca o Svätoplukovi. Toto konštatovanie stále platí.
Autor: Vladimír Turčan
